Kto vypočítal deň Ježišovho narodenia a kedy začali kresťania sláviť Vianoce

Preukázateľne vieme, že kresťania slávili Vianoce 25. decembra v roku 336 v Ríme. Potvrdzujú to písomné pramene. Slávili ich aj predtým? Naisto to povedať nevieme, ale mnoho faktov nasvedčuje, že ich miesto a deň Ježišovho narodenia zaujímali oveľa skôr. Vianočné scény totiž patria medzi prvé zobrazenia v kresťanskom umení.

Nový Zákon ponúka relatívne málo informácií o živote Ježiša a zameriava sa len na krátky úsek, keď dramaticky vrcholila jeho misia. V jej tieni zostalo všetko ostatné. Preto si môžeme myslieť, že prirodzená ľudská zvedavosť nedala spávať ani prvým kresťanom a pravdepodobne už apoštoli kládli otázky o narodení Ježiša jeho matke. Iba málo informácií o Ježišovom narodení našlo cestu do dvoch evanjelií.

V Matúšovom je stručná zmienka o tom, že sa narodil v Betleheme a obšírnejšia zmienka o návšteve mudrcov z Východu. V Lukášovom evanjeliu (Lk 2, 6-7) je viac detailov. “Kým boli tam (v Betleheme), nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesto v hostinci.” Potom píše o príchode anjelov a návšteve pastierov. Jasle v Lukášovom evanjeliu prirodzene evokovali, že k narodeniu prišlo v maštali a v súčasnosti sú scény narodenia situované do maštaliek. Realita však bola iná a vieme o nej vďaka prvým dochovaným opisom miesta narodenia a ľudovým príhodám z Ježišovho detstva, ktoré pochádzajú z 2. storočia.

Kto a kedy písal o betlehemskej jaskyni

Najstaršia dochovaná písomná zmienka o mieste Ježišovho narodenia v Betleheme je v Dialógu s Tryphom (cca 155 až 160), ktorého autorom bol Justín Martýr (približne 100 až 165). Zaznamenal skoršiu tradíciu o narodení v betlehemskej jaskyni. „Keď sa Dieťa narodilo v Betleheme, Jozef nemohol nájsť bývanie v tej dedine, tak sa zabýval v istej jaskyni blízko dediny a kým tam boli, Mária porodila Krista a umiestnila ho do jasieľ. Tam ho našli mágovia, ktorí prišli z Arábie.“

Z druhej polovice 2. storočia pochádza apokryfný text, ktorý rozpráva príbeh Máriinho a Ježišovho detstva, takzvané Jakubovo protoevanjelium. Protoevanjelium tiež zachytáva tradíciu o narodení v jaskyni niekde na okraji vtedajšieho Betlehemu. „(Jozef) našiel tam jaskyňu a voviedol ju do nej. Zanechajúc dvoch svojich synov s ňou, vyšiel von, aby pohľadal babicu v Betleheme.“

Kresťanský učenec Origenes († cca 250) je tretí autor, ktorý písal o jaskyni ako mieste narodenia v apológii Contra Celsum (cca 248), ktorou reagoval na staršie Pravé slovo (Lógos alethés, 2. pol. 2. stor.), polemické dielo proti kresťanstvu, pohanského filozofa Celsa. Origenes sa usadil v Palestíne v roku 215 a veľa cestoval, aby spoznal biblickú topografiu. V apológii spomenul nový záujem o jaskyňu v Betleheme, ktorá sa z čírej zmienky v textoch stala miestom, kam prichádzali ľudia, aby ho videli.

„Ktokoľvek si želá […], aby mal ďalší dôkaz z iných prameňov, dávame mu na vedomie, že v súlade s rozprávaním evanjelia o jeho narodení v Betleheme ukazujú jaskyňu, v ktorej sa narodil, a tiež jasle, kde ho zabalili do plienok. O tomto zjave sa hovorí po okolitých miestach, dokonca aj medzi nepriateľmi viery sa vraví, že v tej jaskyni sa narodil Ježiš, ktorého uctievajú a zvelebujú kresťania.“

Štvrtý autor, ktorý spomenul betlehemskú jaskyňu, bol Eusebius z Cézarey (260/265 až 339), biskup Cézarey Prímorskej a metropolita Palestíny, pod ktorého právomoc spadal aj Betlehem. Bol nasledovníkom Origena a vo svojom diele Demonstratio evangelica (pred 311) píše: „Až do dnešného dňa obyvatelia toho miesta, ktorí prijali tradíciu od svojich otcov, potvrdzujú pravdivosť príbehu, keď ukazujú jaskyňu, v ktorej Panna porodila a uložila svoje dieťa, tým, ktorí navštevujú Betlehem pre jeho minulosť.“

Eusebios pravdepodobne vychádzal z Origena, z domácej palestínskej tradície a osobnej skúsenosti s Betlehemom. Vďaka Origenovi a Eusebiovi vieme, že kresťania začali putovať do jaskyne, asi sa v nej modlili a o jaskyni vedeli aj pohania. Veľmi skoro začalo vznikať akési sväté miesto a od svätého miesta spojeného s Ježišom, inde svätcom, bol vždy len krok k liturgii. Čo je však najdôležitejšie, prvé tri pramene sú od seba nezávislé, a preto tradícia o jaskyni je dosť hodnoverná. Prví dvaja autori spomínajú jaskyňu na okraji Betlehema a Origenes zmienkou o jasliach spresňuje, že išlo o maštaľ.

Kto vypočítal deň Ježišovho narodenia

Skôr, ako sa dostaneme k výpočtu dátumu Ježišovho narodenia, bude dobré, aby sme sa nakrátko pozreli na intelektuálne povedomie kresťanov v antike. Kresťanstvo je východné náboženstvo, ktoré vyrástlo z judaizmu a v raných časoch malo mnoho spoločného s pôvodnou vierou Ježiša a apoštolov. Medzi Židmi bol rozšírený názor, že významný človek alebo prorok zomrel na deň svojho narodenia alebo počatia, aby sa tak zavŕšil dokonalý cyklus. V Talmude sa spomína, že dôležité veci sa diali v mesiacoch nisan (marec/apríl) a v nasledujúcom mesiaci tišli.

Týmito myšlienkami boli ovplyvnení aj raní kresťanskí vzdelanci. Oporu pre svoje výpočty našli v Novom zákone, kde sa spomína, že k ukrižovaniu došlo pred sviatkom Paschy 14. nisana a vyzbrojení týmto presvedčením a dátumom sa dali do počítania.

Prvé zmienky o výpočtoch Ježišovho počatia a z toho vyplývajúceho ukrižovania pochádzajú z konca 2. storočia. Keďže tehotenstvo trvalo deväť mesiacov, vďaka výpočtu počatia sa dopracovali k dátumu narodenia. Tieto výpočty spomína západný cirkevný otec Tertullian (cca 155 až 220), aj východný cirkevný otec Klement Alexandrijský (cca 150 až 215), takže bádanie o Ježišovom živote bolo rozšírené v celej ríši a časovo korešponduje s prvými správami o mieste narodenia.

Prvý, kto vypočítal dátum Ježišovho narodenia na 25. decembra a počatia na 25. marca, bol kňaz a učenec Hippolyt Rímsky, bolo to niekedy v rokoch 200 až 212. Tieto dátumy sa v priebehu 3. storočia rozšírili medzi kresťanskými vzdelancami.

K popularite dátumov prispel aj polyhistor, rímsky vojak, diplomat a politik Sextus Julius Africanus (cca 160 až 240), ktorý vo svojej kronike Chronographiae (krátko po 221) kládol dátum Ježišovho počatia na 25. marec 5 500 rokov po stvorení sveta. 25. marca bolo aj výročie stvorenia sveta a zároveň jarná rovnodennosť podľa Juliánskeho kalendára, čo znamenalo, že svet sa dostal do rovnováhy. Sextus Julius vytvoril dokonalý cyklus pre Ježišov život.

Na Západe tiež prevážil tento názor, lebo ho podporoval najväčší cirkevný otec svojej doby Tertullian. Ten chybne stanovil Ježišovo ukrižovanie (a teda počatie) na 25. marca, z čoho 25. december vyplýval ako deň narodenia. Teda na Západe sa ako dátum narodenia presadil 25. december už v prvej polovici 3. storočia.

Na Východe napriek všetkým vplyvom zo Západu a dielu Sexta Julia Africana počítali 14. nisan lepšie a ukrižovanie (a zároveň počatie) stanovili na 6. apríla a deväť mesiacov po počatí pripadlo na 6. januára. Matematika išla zjavne lepšie východným kresťanom, lebo Ježiša asi ukrižovali začiatkom apríla, ale budeme po toľkých storočiach meniť dátum populárneho sviatku, aby sme sa trafili do starovekých židovských predstáv o dokonalých cykloch? Nuž, Tertullianovou chybou a vplyvom sme sa dopracovali k 25. decembru.

Ježišovo narodenie v umení

Prejdime k umeniu. Kristovo narodenie je veľkou témou umenia, kresťanskí umelci začali s jeho zobrazovaním veľmi skoro. Inšpiráciu im poskytli dve spomínané evanjeliá, v ktorých sú správy o Ježišovom narodení. V prvej fáze využívali najmä mudrcov z Východu, ktorých spomína Matúšovo evanjelium, a až po získaní slobody v 4. storočí sa v umení vo väčšej miere presadili pastieri a maštaľ z Lukášovho evanjelia. Pasáže o narodení Ježiša v Lukášovom evanjeliu v sebe niesli polemický tón s rímskou mocou, tak kresťania pravdepodobne nechceli príliš provokovať odkazmi na Lukáša. Téma je to zaujímavá, ale potrebovala by samostatný článok.

Okrem evanjelií sa inšpirovali aj Starým zákonom, lebo v tých časoch využívali takzvanú typológiu, keď udalosti Nového zákona mali svoje predobrazy v Starom zákone, napríklad Izákova obeta bola predobrazom Ježišovej obety, Jonáš v bruchu veľryby bol predobrazom vzkrieseného Krista a tak ďalej. Usilovne hľadali v Starom zákone, čo by mohli využiť ako predobraz pre Ježišovo narodenie. V spojitosti s Matúšom sa presadili najmä dve pasáže. Balámovo proroctvo o hviezde vychádzajúce z Jakuba (Nm 24, 17) a známejšia Izaiášova záplava tiav (Iz 60, 6), ktoré odkazovali na betlehemskú hviezdu a návštevu mudrcov.

Na oblúku rozdeľujúcom miestnosť sa nachádza o niečo mladšia freska troch kráľov, ktorí sa klaňajú malému Ježišovi, ktorého drží Mária sediaca na tróne. Iným zdrojom obrazových prameňov sú kresťanské sarkofágy, napríklad z 3. storočia pochádzajúci sarkofág istej Severy, na ktorom sú zobrazení mudrci klaňajúci sa Ježiškovi a Márii sediacim na tróne, za ktorými sa nachádza prorok Balám ukazujúci na hviezdu.

Traja králi postupne nahradili proroka Baláma a neskôr sami začali ukazovať na hviezdu. Od 4. storočia sa využívajú Lukášove motívy pastierov kontemplujúcich Ježišovo narodenie, objavujú sa aj osol a vôl (podľa Iz. 1, 3 a Hb. 3, 2) a scény s mudrcmi a pastiermi sa spájajú do jedného celku.

Samotný 25. december poskytoval mnoho vhodných podnetov pre sviatok narodenia Božieho syna. Ježiša si predstavovali ako slnko spravodlivosti, svetlo a v umení ho občas zobrazili aj ako synkretické rímske božstvo Sol Invictus. Podľa Juliánskeho kalendára na ten deň pripadal zimný slnovrat, keď začalo prichádzať svetlo a dni sa predlžovali. Prichádzal nový život do temných dní.

Rozšírená teória, že kresťania chceli vlastným sviatkom potlačiť pohanský sviatok boha Sol Invictus alebo že cisár Aurelián ( † cca 275), ktorý vybral Sol za hlavné božstvo Rímskej ríše a uzákonil sviatok narodenia boha na 25. decembra v roku 274, nie sú pravdepodobne historicky pravdivé. Aurelián bol členom rímskej rodiny, ktorá bola zodpovedná za starý kult Slnka. V 2. a 3. storočí došlo k typickému antickému synkretizmu, kde sa staré rímske božstvo zmiešalo s palmyrským slnečným bohom a prenikli tam prvky mitraizmu. Stalo sa najpopulárnejším kultom rímskych elít. Pôvodný rímsky sviatok bol v auguste a podľa archeologických objavov v kultových miestnostiach prívržencov Sol Invictus sa ich hlavné sviatky konali koncom júna pri letnom slnovrate, lebo vtedy usporadúvali hostiny a jedli čerešne. Potvrdzujú to nálezy množstva kôstok z čerešní.

Navyše, kresťanská komunita v Ríme nebola až taká veľká, aby jej sviatky pútali pozornosť pohanov a mali skôr privátny charakter. Kresťania 3. a 4. storočia sa zas vyhýbali preberaniu pohanských praktík, chrámom a obetám, aby sa nepoškvrnili. Pamätali si závery Prvého jeruzalemského koncilu, takže ani oni by nerobili niečo, čo zaváňalo pohanskými obradmi. Skôr išlo o paralelný vývoj, na ktorý vplývala astronómia, pričom zimný slnovrat bol vďačným symbolom.

Nejasná cesta k liturgickému sviatku

Kedy presne začali kresťania sláviť Vianoce, nevieme. Dňa 25. decembra 336 istotne nebola prvá oslava Vianoc v Ríme, najskôr išlo len o prvé zaznamenanie už zaužívanej praxe. Kresťania v tom čase predsa už dlhodobo javili záujem o Ježišovo narodenie, ako sme ukázali vyššie. Zvedavosť, miestna tradícia a túžba modliť sa ich privádzali do jaskyne narodenia. Strohé informácie v evanjeliách živili ich špekulácie o konkrétnom dni. Predstavivosť sa prejavovala v umení. To všetko demonštruje, aký význam kládli Ježišovmu narodeniu. Odtiaľ bol už len krok k liturgickej spomienke.

Krátko by sme sa mali pristaviť pri ranej kresťanskej liturgii. Kresťania v 3. storočí zapĺňali svoj kalendár sviatkami mučeníkov, kde sa deň ich umučenia považoval za dátum narodenia pre nebo. Ježišovo umučenie sa slávilo hneď od počiatku kresťanského spoločenstva každú nedeľu a zvlášť na Veľkú noc. Jeho narodenie bolo predohrou toho všetkého a nájdenie miesta, určenie dňa a popularita narodenia v umení vytvorili podhubie pre vlastný liturgický sviatok. Z polovice 4. storočia pochádza takzvaný Filocalov kalendár (alebo aj Chronograf k 354), kde v zozname sviatkov mučeníkov sa pri 25. decembri píše: „narodil sa Kristus v judejskom Betleheme“.

Ježišovo narodenie na Zemi bolo ekvivalentom mučeníckej smrti, a teda sviatkom hodným veľkej oslavy. Okrem Veľkej noci kresťania začali sláviť aj Vianoce a vytvorili druhý významný sviatok, ktorým pomyselne zarámovali Ježišov život na Zemi. Hlavnou silou za tým všetkým bola pravdepodobne „ľudová zbožnosť“ a sentimentalita. Predpokladá sa, že k masovému rozšíreniu došlo na začiatku 4. storočia.