Za posledným slovenským humanistom

Odišiel náš najväčší klasický filológ a neolatinista, nezabudnuteľný učiteľ, veľkodušný kolega, pre mnohých vzor a nedosiahnuteľná norma filologickej práce Daniel Škoviera.

Pred viac ako dvadsiatimi rokmi sedával som na jeho seminároch z četby rímskych elegikov a lyrikov, na Gondovej ulici číslo 2, v miestnosti na treťom poschodí s výhľadom na majestátne plynúci Dunaj. Dunaj, dunajské nábrežie a klasická filológia ostanú pre mňa navždy spojené v osobe profesora Škovieru.

Bol pre nás, jeho žiakov, stelesnením renesančného humanistu – nesmierne činorodý, ustavične zamestnaný tým či oným textom, ku všetkým kolegiálny, s vysoko kultivovaným zmyslom pre humor, vyžarujúci radosť, ktorá sa napájala z nadpozemských sfér. Neraz akoby sme v ňom stretávali Jána Sambuca či Erazma Rotterdamského. Oni v našich predstavách mali jeho tvár, jeho postavu, jeho gestá a jeho neopakovateľný štýl vyjadrovania – a tak sme k nim nadobudli blízky, priam familiárny vzťah. Áno, bude to tak – teraz, keď sme ho stratili, uvedomujeme si to o to mocnejšie – Daniel Škoviera vovádzal svojich študentov do veľkej rodiny dedičov a pestovateľov grécko-rímskej kultúry ako medzi svojich najlepších priateľov.

A ten Dunaj? Nuž, ten je prinajmenej od čias Konráda Celtisa symbolom nášho panónskeho humanizmu. Priznám sa, ako poslucháča klasickej filológie na Gondovej ulici by ma vôbec nebolo prekvapilo, keby sa počas jedného z našich seminárov z vĺn Dunaja zrazu vynoril boh Danubius aj so svojím trojzubcom a začal by v antických inotajoch rozprávať deje slávne i neslávne, ktoré sa kedy odohrali na osi Viedeň – Bratislava – Budapešť. A náš profesor bol by jediný, čo by riečnemu bohu rozumel (to pre tie antické inotaje), a bohatiersky, s pokojom jemu vlastným, dal by sa s Danubiom do debaty. A najlepšie na tom by bolo, že náš profesor bol by vnútorne presvedčený – aspoň tak by sa to isto-iste javilo navonok – že všetci rovnako dobre vieme, o čom je reč, a že on je iba naším hovorcom ako primus inter pares.

Daniel Škoviera mal nezlomnú dôveru v schopnosti študentov. Pri četbe antických autorov kládol do pléna otázky viažuce sa k ťažším miestam textu a keď sa nik – tradične – neodvažoval vyrukovať s nejakou aspoň trochu duchaplnou odpoveďou, začal sa pýtať adresne: „Tak toto určite bude vedieť… Zavarský.“ Mohlo sa to stať komukoľvek; myslím, že pán profesor nikdy nerozdeľovaľ študentov na obľúbených a neobľúbených. A my sme sa potom neskonale hanbili. Prísť úplne nepripravený na hodinu, to neprichádzalo do úvahy. Dôstojnosť nášho stretnutia to jednoducho nedovoľovala. A najlepšie na tom je, že náš pán profesor nikoho nikdy, ale nikdy neodpísal, všetci boli v jeho očiach vzácni. Koniec koncov, on so svojimi dlhoročnými skúsenosťami musel vedieť, že na jeho otázky k „záhadným“ miestam Vergília či Ovídia budú študenti mlčať ako ryby. Skúšal to však vždy znova a znova.

Tie otázky, teraz to viem, boli vlastne pozvaním – tak mi to vysvetlila moja manželka Barbora, takisto bývalá študentka Daniela Škovieru. Ukazovali nám, čo všetko by sme mali vedieť, keby sme chceli dokonale rozumieť tomu, čo čítame. A tak nás vlastne majstrovsky uvádzali do filológie, do tej čarovnej krajiny, ktorej bránou sú staré tlače a rukopisy a v ktorej sa neslobodno pohybovať s neokrôchanou aroganciou, ale všade treba s úctou stúpať pokornou nohou doživotného žiaka.  

Daniela Škovieru sme poznali nielen ako učiteľa. Jeho učiteľská autorita bola mocne zakorenená v praxi – bol minucióznym vedcom a virtuóznym prekladateľom. Leonard Stöckel a Valentín Ecchius – dvaja velikáni bardejovského humanizmu – dve mená, ktoré si bez toho tretieho – totiž bez mena Daniela Škovieru – nemožno ani len predstaviť. Pán profesor nám ukazoval cestu na neprebádané periférie humanistickej res publica litteraria a vštepil nám lásku k našim domácim, slovenským autorom, ktorí ako svoj spisovný jazyk celé stáročia používali latinčinu.

Tak všetkým svojim študentom poodhaľoval význam osi Krakov – Viedeň pre slovenskú literárnu kultúru. Ba hranice nášho pochopu o antickom dedičstve posunul ešte ďalej – vďaka svojej byzantsko-slovanskej obradovej príslušnosti stal sa iniciátorom výskumu latinskej písomnej kultúry v prostredí gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. A to už sú horizonty skutočne celkom nové, v rámci ktorých dosiaľ kdesi-čosi podnikli dvaja, traja jeho žiaci, no inak je to terra incognita čakajúca na svojich cultores.

Láska k našej slovenskej literatúre písanej v latinčine viedla Daniela Škovieru k vytvoreniu edičnej série Scrinium Latino-Slovacum na Katedre klasických jazykov Trnavskej univerzity v Trnave, ktorú pán profesor založil. Tu vychoval aj kolektív svojich priamych nasledovníkov na poli novolatinskej filológie. Popri svojom záujme o renesančnú a barokovú literatúru na Slovensku Daniel Škoviera nikdy nestrácal hlboký a vysoko odborne fundovaný vzťah ku gréckej a latinskej antike. Toho svedectvom je aj ďalší jeho edičný rad s názvom Bibliotheca Antiqua Christiana. Treba zdôraniť najmä jeho vysokú erudíciu na poli grécistiky. Mimochodom, ako svadobný dar sme s manželkou od neho dostali Rahlfsovo stuttgartské vydanie gréckej Septuaginty. Profesor Škoviera bol stopercentným klasickým filológom, ktorý sa suverénne pohyboval tak vo svete starovekých Grékov ako aj medzi dávnymi Rimanmi. Takého už dnes ani medzi jeho žiakmi niet.

KultúraZa Danielom Škovierom

Skon Daniela Škovieru zastihol nás azda nepripravených. Budeme si dlho v mysli premietať jeho skutky a slová. Budeme sa usilovať naplniť, aspoň čiastočne, výzvy, ktoré nám kedy vštepil svojím osobitým, takým neopakovateľným spôsobom. Je jasné, že v slovenskej klasickej filológii a neolatinistike sa dnes končí jedna úrodná perióda a začína sa písať nová – teraz už bez Daniela Škovieru-kolegu, ktorý nám to tu všetko akosi istil, no zato o to viac s Danielom Škovierom-učiteľom, ktorý nám v duši bude svietiť ako svetlo na cestu. On zostáva naším veľkým učiteľom a zostane natrvalo prítomný aj v našej práci.