Kam sa nevie dostať Pánboh, tam pošle ženu: Hudobníčka Dominika Gurbaľová spieva aj väzňom... a oni sa niekedy rozplačú

Ako dlho ste pracovali v nemocnici ako vychovávateľka na detskom oddelení?

Dokopy asi šesť rokov vrátane dvojročnej pauzy kvôli vysokej škole.

Zvykli ste svojim zverencom často spievať? Mali na to stále chuť?

Deti sú veľmi otvorené a pri speve sa atmosféra hneď mení. Niektoré sa hanbia, ale spev odbúra bariéry. Doma veľa nespievam, ak, tak v duchu modlitby. Vtedy sa dcérku Dorotku snažím zabaviť. K tomu by som dala poznámku, že ju veľmi nebaví pozerať televízor, takže s ňou mám čo robiť (smiech). Alebo sa ku mne pridá: Prinesie si detskú gitaru, alebo si brnká na klavíri a hráme spolu. A potom má chvíle, keď sa chce obliecť do sukne, poskakuje a tancuje, hráme a spievame detské pesničky.

Žiadajú vás niekedy známi zaspievať na návšteve, alebo na iných nepódiových miestach?

Málokedy. Tieto stretnutia sú skôr o tom, že chceme byť spolu. Ako rodina však každý rok chodíme do Slovenského raja, po večeroch sedíme pri ohni a tam niekedy zaznie: Veď niečo zaspievaj! Vtedy jednu pesničku dám, nech sa mi to „odráta“, ale v istom zmysle sa hanbím. Som radšej, keď spievame spolu, alebo, ak má niekto sviatok, chce to a vyslovene viem, že ho to poteší.

Spomeniete si, na akom najnetypickejšom alebo najoriginálnejšom mieste ste spievali?

Napadá mi väznica, pretože som tam bola aj nedávno, dokopy už asi trinásťkrát – v Ilave, Hlohovci…

Aká to je skúsenosť?

Odkedy som počula, že tam boli Lamačské chvály, veľmi som po tom v duchu túžila, ale považovala som to za nereálne. Potom za mnou prišiel kňaz, ktorého volali do väzenia, no chcel ísť s podmienkou, že pôjdem aj ja. Veril v silu hudby. Keď mi to povedal, mala som slzy na krajíčku. Prvá väznica bol Leopoldov, čo je najväčšia a najprísnejšie strážená väznica na Slovensku. Veľkí chlapi s vyholenými hlavami s gitaristom spievali Prišli sme ťa vzývať. Je veľmi silné vidieť ich modliť sa. Na začiatku sedia vždy so založenými rukami a ich pohľady sú rôzne. Niektorí prídu na program len preto, lebo majú nejakú zmenu a dlho nevideli ženu. Ak sa však nepekne hovorí, že kde sa nedostane Zlý, pošle ženu, dá sa takisto povedať, že tam, kde sa nevie dostať Pánboh, niekedy použije ženu. Oni potom zmäknú a keď majú možnosť, pri odchode zakývajú a mnohí sa rozplačú. Pánboh robí svoje dielo a šancu na zmenu má každý. Naposledy som bola pred tromi týždňami v prešovskej a sabinovskej väznici.

S akými zaujímavými umelci sa vám podarilo zaspievať si dueto?

Najznámejšia je Sima Magušinová, ktorej som spievala vokály. Sme v kontakte a mali sme spoločný benefičný koncert pre hospitalizované deti. Najčastejšie to boli Timothy a Maranatha.

Máte aj sen, s kým by ste si chceli zaspievať?

S Bonom z U2. Dookola počúvam ich staršie piesne a koncerty. Rada by som si tiež zaspievala s hudobníkmi, ktorí spievajú swing a blues, hoci nejde o kresťanskú hudbu.

A vysnívané miesto, kde by ste chceli vystúpiť?

V Izraeli pod holým nebom na otvorenom pódiu, ktoré je postavené niekde v púšti. Ale tiež dedinky a kúty Slovenska.

Asi ste videli koncert Hillsongu…

Áno, aj, a otvorili tiež niečo nové. Čítala som, že je to veľmi vysoko. Človek má až pocit, že je v nebi, pretože keď sadnú oblaky, pódium je nad nimi.

Máte v Košiciach a na okolí lokality, ktoré sú vášmu srdcu osobitne blízke?

Čo sa týka prírody, rada som chodila okolo Bukovca, na tamojšie polia, a takisto smerom za KVP okolo sestier karmelitánok, kde sú smerom na Klatovianku lúky. Potom na Aničku a takisto pekná je Hlavná. Rada hocikedy zájdem do centra.

Kde koncertujete a pre koho spievate najčastejšie?

Najčastejšie chodím na výjazdy, do farností na birmovky a svadby. To mi príde fajn, pretože na svadbe sa ľudia zamerajú na novomanželov a ja sa túto chvíľu iba snažím spríjemniť. Takisto mám rada prostredie modlitby. Koncerty zas prežívam ako výzvu.

Naposledy sme mali veľký koncert v Dome umenia. Bolo to úžasné a úchvatné. Tam som sa rovnako cítila dobre. Vnímala som veľkú oporu v tom, že to bolo pripravené, prešpekulované a pekné. Oporu som mala aj po technickej stránke. Zároveň som vedela, že mnohí účinkujúci vrátane dirigenta to prežívame ako modlitbu.

Stalo sa vám pri vystúpení niečo neočakávané alebo vtipné?

Keď som mala desať rokov, povedala som, že už v živote nebudem spievať, lebo mi spadla šnúrka z triangla a nefungovali mi ďalšie veci. Zaujímavé je, že to bolo zhodou okolností tiež v Dome umenia. S orchestrom a kamarátkou sme mali spievať dve vianočné piesne a v úvode namiesto spevu hrať na nástrojoch. Dirigentke som detským spôsobom chcela ukázať, že mi to nefunguje. Pamätám sa, ako sa ľudia smejú, mám ísť dopredu a mám z toho traumu. Teraz som tam však po rokoch spievala zas. Nepotrpím si na formu; som rada, keď sú veci spontánne a úprimné a ak sa aj niečo stalo, až tak si to nepamätám.

Mávate pri niektorých príležitostiach väčšiu trému? Kedy je to napätejšie?

Na chvíľku možno vždy, ale keď už hráme, opadne. Pred veľkým koncertom v Dome umenia som nemohla spať a premýšľala som, či je to od nedočkavosti. Vyskočil mi obrázok človeka vysoko na kopci, ktorý v diaľke videl doliny, mestá a dedinky. Bol k tomu komentár, že veci sa z diaľky zdajú drobné. Vždy si potrebujete udržiavať nadhľad. Aj Dom umenia bolo niečo veľkolepé a krásne, ale život na tom nestojí a pred Bohom je to niečo veľmi malé. Dávame do toho srdce a lásku, ale ak to človek vezme z veľkého Božieho nadhľadu, alebo v kontexte všetkých životných udalostí a všetkého, čo sa deje na svete, stále je to niečo drobné. Trému prekonávam asi tým, že sa snažím zamerať sa na ľudí a na to najlepšie, čo im môžem ponúknuť. Potom človek myslí na iné veci ako na to, že sa bojí, ako bude vyzerať, či to pokazíme alebo nepokazíme.

Na ktorých nástrojoch hráte?

Nie na všetkých hrám plnohodnotne. Sme hudobnícka rodina, otec má vyštudované violončelo a akordeón a mama akordeón vyučuje, má konzervatórium, preto viem zahrať aj na harmonike. Najviac však na klavíri, gitare, basgitare, flaute. A trošku perkusie.

Ste veriaca odmalička?

Áno, vieru som vnímala vždy, no v istých rokoch som si žila svoje – diskotéky, chcela som kadečo poskúšať… Keď som mala 17, mala som absurdný sen o konci sveta. Zobudila som sa s myšlienkou, že môžem zomrieť, a to nejde, lebo sa najprv musím polepšiť. Nasledovali malé kroky mojej snahy a jeden chalan ma zavolal do spoločenstva, kde sa spievali modlitby chvál. O mesiac nato som absolvovala deň kurzu Alfa, kde dali výzvu, aby sme život odovzdali Ježišovi. Tam asi Duch Svätý začal otvárať moju myseľ a srdce, začala som čítať Bibliu a rozumela jej inak ako dovtedy. Takže od sedemnástich išlo o také vydanie života Bohu, ktoré trvá dodnes.

Cítite sa v prejavovaní svojej viery, ale aj vôbec názorov vo všeobecnosti, na Slovensku slobodná, alebo musíte čeliť útokom?

Bola som v mnohých kresťanských bublinách, kde sa o viere rozpráva ľahko. Modlili sme sa za chorých a uzdravenie. Do práce som však nemohla chodiť s tým, že budem tri hodiny vkladať ruky na ľudí a pozývať ich modliť sa. Ale keď bol priestor, určite som o tom hovorila. Je napísané Nehádžte perly sviniam. Sú preto miesta, kde nemám potrebu obhajovať svoju vieru, pričom nikoho tým nemyslím ako prasiatko, len si strážim to, čo vnímam ako cenné, a nie každý o to teraz stojí (úsmev). Dám najavo, že verím, a mám pochopenie, keď niekto nie. Rovnako chápem, keď sú niektorí pohoršení z cirkvi, pretože – uznajme si – veľakrát je byť z čoho pohoršený. Viera nemá byť nikomu vnucovaná. A je Božia robota, aby sa človeka dotkol, preto na niektorých miestach o Bohu nerozprávam, ale nevnímam to ako útok, že to nemôžem robiť.

V súčasnosti na Slovensku vo všeobecnosti prebieha tvrdá internetová diskusia, ľudia na seba veľmi útočia. Vnímate to tiež tak? Akú s tým máte skúsenosť?

Čítam to veľmi málo. Nemám televízor a už mesiac ani notebook. Pred voľbami som mala potrebu vyjadriť sa k istým hodnotám a povedať, že veľa ľudí váha, a prečo váha. Neviem, či tie diskusie niekam vedú, nechcem sa do toho zapájať a nenechávam sa tým zaťažiť, keď nemusím a bytostne sa ma to nedotýka.

Čo vás v súčasnosti na Slovensku a cirkvi teší najviac, a čo vás, naopak, znepokojuje, či dokonca hnevá?

Z môjho pohľadu ma teší, ako funguje naša farnosť. Veľa som sa presúvala, preto som sa tu nezapájala, a opäť som začala. Asi aj tým, že sem chodíme s Dorotkou a mám radosť, že funguje komunita. Do toho ma ale niekedy paradoxne hnevá komunitárstvo, náznaky neslobody a niektoré očakávania. Mám dojem – podotýkam, že veľmi subjektívny – že pred desiatimi rokmi sa robili veľké rozdiely medzi charizmatickým hnutím, teda novými zážitkami, a tradíciou, a teraz sa to začína viac zlievať, rešpektovať, čerpať z toho. Navyše máme pápeža, ktorý to podporuje. Teší ma aj to, že pri stretnutiach s cirkvou nie ako inštitúciou, ale s Božím ľudom, vnímam, že Pán Boh sa mnohým ľuďom prihovára novým spôsobom. Ako je aj v Biblii, že v posledných dňoch budú mať vaši synovia a dcéry sny a budú prorokovať. Mám pocit, že máme mnoho prorokov v tom zmysle, že pomenujú veci správnym spôsobom, alebo sa neboja vystúpiť a sú pravými prorokmi tejto doby. Tiež mám pocit stále väčšej snahy o jednotu. Chvíľu ma hnevalo zduchovňovanie vecí, napríklad aj útoky zlého ducha alebo tvrdenie, že treba zbožne žiť namiesto toho, aby sme sa nebáli prejaviť emócie. V niektorých skupinách hovoria Buďme dobrí, zbožní a pokorní, ale aj Pán Ježiš sa nahneval, keď vymetal predajcov z chrámu. Niekedy mi chýbajú taká normálnosť a záujem o človeka. Máme kopu rád a návodov, čo a ako máme robiť, ale nezdvihneme zadok a nejdeme niekomu pomôcť a porozprávať sa s ním. Vieme posúdiť, odsúdiť a  kritizovať, ale nevieme byť ticho a stáť pri človeku bez súdu.

Ako prežijete advent a sviatky ako Dominika Gurbaľová a ako speváčka?

Keďže od minulého roku s Dorotkou bývame samy, byt som si vyzdobila už prvého decembra a nečakala som na dvadsiateho tretieho. Atmosféru Vianoc si budem navodzovať od začiatku a teším sa na to. Čakajú nás koncerty, uvedenie rodinného vianočného cédečka, a tiež vlastného CD, o ktorom mnohí nevedeli, že sa ho podarilo dotiahnuť a príde o týždeň. Budú nejaké koncertíky a dúfam, že toto obdobie prežijeme v snehu a budeme sa tešiť od dňa ku dňu, spievajúc si koledy.

Foto: FB a archív Dominiky Gurbaľovej