Zimný prechod Cesty hrdinov SNP. Zubný lekár v týchto dňoch putuje pre deti s ťažším osudom

Cesta hrdinov SNP z Duklianskeho priesmyku na Devín je obľúbený slovenský fenomén. Okrem nepreberného množstva fascinujúcich scenérií a výhľadov z hrebeňov našich pohorí býva častým motívom absolvovať ju úsilie opäť nájsť cestu k samému sebe, alebo vniesť do svojich starostí nové svetlo. Košickému Štandardu sa podarilo spojiť sa s človekom, ktorý si cestu predĺžil až do najvýchodnejšieho cípu Slovenska, aby pomohol iným. Keďže jeho putovanie stále trvá, aj vy máte možnosť oceniť jeho veľkú obetu a nesmiernu vytrvalosť a prispieť na pomoc hendikepovaným chlapcom vo veku 6 - 8 rokov na tento transparentný účet zriadený pri tejto príležitosti. Peniaze budú rodinami využité na rehabilitácie a nákup zdravotných pomôcok.

Extrémny prechod oslovil ľudí s dobrým srdcom

Zubný lekár Michal Juršík z Rimavskej Soboty čelil problémom v práci i osobnom živote. „Bol som už na sklonku vyhorenia,“ skonštatoval. „Nakoniec som sa obzrel okolo seba a videl som, že niektoré rodiny majú väčšie trápenie s hendikepovanými detičkami a zvádzajú ťažký boj s osudom každý deň. Moje vtedajšie problémy boli proti tým ich úplne zanedbateľné,“ podelil sa so skúsenosťou.

Naprieč celým Slovenskom v krutých zimných podmienkach sa rozhodol kráčať pre štyroch chlapcov so zdravotným hendikepom a cestou zbierať príspevky na ich podporu na transparentný účet. Jeho počin oslovil množstvo ľudí. Príprava na extrému výpravu, ktorá má týmto deťom pomôcť, trvala odvážnemu mužovi takmer rok. Kondíciu posilňoval túrami a pripravoval sa aj „materiálne, psychicky, študovaním máp a porovnávaním terénu v lete a zime“.

Pohyb sťažuje sneh, pod ktorým bývajú nástrahy

„Zimná turistika je diametrálne odlišná od letnej. Neskúsený turista, ktorý podcení čo len najmenší detail, môže pohorieť až fatálne,“ upozornil Michal. „Pohyb v snehu je úplne iný ako na suchej zemi,“ skonštatoval. „Človek musí vysoko dvíhať nohy a s citom došliapavať, pretože pod snehom sa môžu skrývať rôzne prekážky a pasce.“ Navyše sneh môže byť rôzny. „Prašan alebo pri odmäku ťažký ako blato, čo celkový pochod niekoľkonásobne sťažuje a predlžuje. Alebo je podklad zmrznutý ako sklo.“

Na to všetko sa viaže voľba výstroja. Niekedy fúka nárazový vietor, alebo je hmla. „Človek nedovidí na zimné značenie a ľahko stráca orientáciu, čo na exponovaných hrebeňoch nie je prípustné. Ďalší faktor sú sily samotného turistu. Musí sa poznať a vedieť svoje limity, aby náhodou niekde neuviazol vyčerpaný a dehydrovaný,“ uviedol M. Juršík.

Silu mu dodávajú ochotní ľudia na trase

„Najväčšiu starosť už počas prípravy mi robil úsek od sedla Priehyba až po Čertovicu v Nízkych Tatrách, ktorý je značením a priechodnosťou v žalostnom stave. Mám na mysli vyblednuté značky, polomy a niektoré značky aj na padnutých stromoch. Zopár podobných úsekov je aj vo Volovských vrchoch. Konkrétne oblasť Osadníka, a potom okolie Kloptáňa – Ovčinca. Inak v každom prípade je cesta SNP priechodná po celej svojej dĺžke,“ informoval zubný lekár prípadných nasledovníkov.

Ťažké chvíle na trase striedajú podľa neho lepšie. „Je to ako na húsenkovej dráhe. Najťažšie mi prišlo vydriapať sa na hrebeň Nízkych Tatier cez Prašivú, ako aj samotný postup cez Chochule. V ten deň ma bičoval silný nárazový vietor so snežením a slabou viditeľnosťou.“ Krásnych momentov bolo podľa neho veľmi veľa, no jeden predsa len vypichol. „Bola to asi ochota ľudí pomôcť mi; či so stravou, prenocovaním a podobne, čo mi dodáva úžasnú energiu. Čo sa týka toho pekného z prírody, sú to výhľady z hrebeňa Tatier, inverzné pohľady do dolín a mnohé ďalšie.“

Keď sú spoločníkmi srnky, vlky a medvede

„Na väčšine postupu cesty som bol sám, čo je na psychiku jednotlivca celkom tvrdá previerka,“ skonštatoval Michal. „Spoločnosť mi väčšinou robia srnky, medvedie a vlčie stopy. Volovské vrchy prešiel pútnik pomerne rýchlo. Chatu Erika našiel zatvorenú, rovnako nestihol otváracie hodiny známej Lajošky.

„Turistov som na hrebeni Volovských vrchov nestretol žiadnych. Zrejme preto, lebo som hrebeň prebehol cez týždeň. V lete je tento úsek cesty ochudobnený o zdroje pitnej vody. V zime tento problém odpadá; pramene sú bohaté na vodu, no pri jej akútnom nedostatku si človek stále môže roztopiť sneh. Čo sa týka prespávania, útulní a prístreškov je tu dosť a pri dobrej logistike a plánovaní si to človek viac-menej vie rozdeliť od útulne až po útulňu.“

Presný termín zavŕšenia svojho náročného putovania Michal Juršík ešte nepozná. Jeho cieľom je však najvýchodnejší bod na Slovensku – miesto pod vrcholom Kremenca v Bukovských vrchoch v Národnom parku Poloniny, kde sa stretávajú hranice Slovenska, Poľska a Ukrajiny. „Trasy a bývanie plánujem s odstupom maximálne dvoch dní,“ vysvetlil. Do ordinácie sa bude musieť vrátiť v polovici februára. „Po návrate určite plánujem dlhý vstup do wellness zariadenia so saunami a podobne,“ prezradil s úsmevom.

Foto: Michal Juršík