Lucia Janičová na Evereste slnko nevidela. Smrť však bola všade nablízku

V Himalájach existuje už okolo 30 rokov niekoľko zavedených expedičných spoločností, ktoré by vás doslova vyniesli na akúkoľvek osemtisícovku. Za predpokladu, že máte dosť peňazí, aby ste si mohli ich služby dovoliť.

Samozrejme, že musíte mať aj isté horolezecké skúsenosti. Tým ale nemyslím pár letných výšľapov na Téryho a Zbojnícku chatu alebo Gerlach (to zvládnu aj deti bez tréningu). Lucia Janičová, Prešovčanka žijúca a pracujúca v Edinburgu, nenechala nič na náhodu.

Napokon, je to úspešná vedkyňa, ktorá si vedela skoro všetko naštudovať a naplánovať. Ďaleko dopredu, precízne a detailne. Paradoxne, neučila sa od tých najlepších, ale od tých horších. Študovala príbehy tých ľudí, ktorí na Evereste našli svoje hroby, alebo sa vrátili v pomerne zlom stave.

Ešte predtým, ako vôbec do Káthmandu odletela, totiž sľúbila sebe a dcérke Adélke, ktorá je pre ňu jedným zo zmyslov života, svojmu priateľovi a všetkým tým, čo ju majú radi, že sa z Everestu vráti. Živá a zdravá.

Lucia hovorí: „Keď som sa o pláne vyliezť na Everest rozprávala s dcérkou, bola nadšená. No povedala mi veľmi vážne: ,Ale mama, nesmieš tam umrieť!‘ A to bola veta, ktorú som mala každý deň na mysli. Vedela som, že rada obetujem pre Everest skoro všetko, no určite nie svoj život.“

To sa však ľahko hovorí z pohodlia vykúreného bytu, a potom ťažšie realizuje na hore, kde každoročne zomrú desiatky ľudí.

Lucia o podmienkach v základnom tábore hovorí: „Je to vlastne malé mestečko, kde žije v hlavnej sezóne asi až tisíc ľudí. Máte tam skoro všetko a mňa osobne veľmi potešila teplá voda. Ak by ste chceli, stretnete sa tam s ľuďmi aj z 30 až 40 krajín, hoci ja som tam bola od 12. apríla, tak maximálne s 20 až 30 ľuďmi."

V Base Campe bolo fajn, hoci jej veľmi rýchlo začala chýbať rodina a mala problém sa jej dovolať vzhľadom na časový posun.

„Everest ale nemôžete zdolať za týždeň-dva. Horu si najprv musíte ohmatať. Treba sa aklimatizovať, prejsť najprv do tábora jeden, dva potom tri a napokon štyri, kde už je blízko takzvaná zóna smrti, čo je pohyb vo výške nad osemtisíc metrov," dopĺňa Lucia.

Veľkým problémom a stálym strašiakom horolezcov je ľadopád Khumbu, kde po východe slnka začínajú padať aj niekoľkotonové kusy ľadu, ktoré vás môžu kedykoľvek zabiť alebo vážne zraniť.

No tento „prechod smrti" zvládla Lucia dobre, tak ako skoro celý svoj vrcholový výstup, ktorý začal okolo 21:30 večer 11. mája, keď sa pohli aj so šerpami smerom k vrcholu Everestu.

Lucia mala šťastie jednak na veľmi skúseného šerpu, ktorý bol na vrchole Everestu už ôsmy raz, bol veľmi rýchly, precízny a odhodlaný. No do karát jej veľmi hralo aj to, že nemala žiadny zdravotný problém, a ani problémy s nechutenstvom či pitným režimom.

Lucia hovorí: „V batohu som toho na vrcholový výstup nemala fakt veľa. Len ľahkú vetrovku, pár tyčiniek Snickers, Tatranky, nejaké výživové gély a, samozrejme, vodu, fotky blízkych a slovenskú vlajku. Bolo skvelé, že počas celého výstupu som jedla a pila. Mnoho horolezcov trpí vo výškach nad sedemtisíc metrov ťažkým nechutenstvom. Zle spia a najväčším problémom je dehydratácia a, samozrejme, omrzliny."

Sama si dávala na ne veľký pozor, čo bolo na úkor fotografovania, ale omrzliny nezískala žiadne. Pomohlo jej hlavne to, že si so sebou vzala do základného tábora veľa byliniek na rôzne čaje, čo pomáhajú dobrej cirkulácii krvi. Povedzme také Ginko dvojlaločné je v tomto nenahraditeľné.

Ale aj Lucia zažila na ceste k vrcholu, ktorá trvala deväť hodín, aj dva kritické momenty, keď by sa neváhala otočiť a vrátiť. Ako spomína: „Raz sa mi jedna noha prepadla do diery, kde som nevedela, aká je tam hĺbka, pričom druhou som kráčala po krehkom snehovom previse, ktorý vyzeral, že sa zrúti."

Našťastie sa to nestalo a šli ďalej. No o dva dni sa ten previs skutočne odtrhol a zomreli tam dvaja ľudia. Druhý moment bol pri takzvanom Hillary Stepe, kde Lucia zaváhala a priamo sa šerpu spýtala, či idú ďalej, na čo on povedal: „Lucia, ideš práve do finišu, ty to dáš!"

Naša horolezkyňa povzbudenie určite potrebovala. Hillary Step sa nachádza na juhovýchodnom hrebeni, na polceste medzi južným vrcholom a skutočným vrcholom a je technicky najnáročnejšou časťou typického výstupu na Everest zo strany Nepálu. A poslednou vážnou výzvou pred dosiahnutím vrcholu hory.

Horolezci sú však už v tejto časti výstupu tak vyčerpaní, že každý zbytočný pohyb predstavuje neuveriteľné úsilie, ktoré je heroickým výkonom.

Lucia to však zvládla a na vrchole Everestu bola na Deň matiek 12. mája 2024. „Selfíčka" na špici sveta si však príliš neužila, keďže tam spolu so šerpom strávili len pár minút a museli ísť vzhľadom na zlé počasie späť.

Najhoršia vec, čo však na Evereste Lucia zažila, je rovnakým zážitkom, ktorý hora chystá roky každému. Everest má totiž na každej výstupovej trase množstvo mŕtvol, ktoré uvidíte tak pri výstupe, ako aj pri zostupe a nikto s tým nemôže nič robiť.

„Vidieť na vlastné oči toľko mŕtvych, to je skutočnosť, s ktorou sa budem musieť ešte vysporiadať. Stále ten zážitok len spracovávam a nie je to jednoduché," priznala Lucia.

No nepekná povesť hory, ktorá bola ešte pred desiatimi rokmi veľkým smetiskom, sa postupne zlepšuje.

Aj Lucia zbierala v základnom tábore menšie kusy plastov a aj z ostatných táborov zniesla dole nejaký ten zbytočný odpad. „Everest sa konečne začal čistiť. Práve sa cvičia skupiny dobrovoľníkov, ktorí budú vo väčšom rozsahu znášať odpad z hory dronmi," prezradila novinárom na tlačovke Lucia.

A čo našu úspešnú horolezkyňu naučila najväčšia hora sveta?

„Naučila som sa najmä disciplíne, pokore a sústredenému sebaovládaniu, ktoré je na Evereste absolútne kľúčové. Tieto slová by potvrdili určite aj iní horolezci, ktorí vedia, že obyčajná stratená maska, okuliare, fľaša s vodou, rukavice, či zamrznutý ventil na kyslíkovej bombe, to všetko môžu byť fakty, ktoré rozhodnú o vašom prežití na tejto hore," konštatuje horolezkyňa.

A keď sme sa Lucie spýtali, kedy a ako sa z tak veľkého športového úspechu tešila, povedala: „Uvoľnila som sa a začala si to užívať asi až 30 metrov od základného tábora. Dovtedy by bolo príliš nebezpečné stratiť sústredenie a koncentráciu."

No okrem torty v základnom tábore najväčšia odmena na našu horolezkyňu čakala až doma, v Edinburgu: „Keď som otvorila dvere, dcéra sa mi vrhla okolo krku a zakričala: ,Mama, ja som vedela, že len ty to dokážeš!‘"