Historický moment: Čínska populácia začala klesať

Túto zásadnú správu som zaznamenal v denníku Financial Times, píše o nej Gideon Rachman, a nabáda skôr ku skepse. Došlo k tomu o pár rokov skôr, ako predpovedalo OSN. Čína má na vrchole niečo okolo 1,44 miliardy obyvateľov, priemerný vek pomerne prudko za posledné dva roky vyskočil nad 38 rokov. Keďže pokles bude ešte niekoľko desaťročí pomalý, keďže Čína neustále bohatne, a zároveň je bohatšia ako susedný demo-gigant India, veľa to vraj neznamená. Otázkou je, píše v závere, ako zvládnu masovú imigráciu.

Myslím si, že je to trochu inak.

Keď som bol dieťa, hovoril sa matematický vtip, ako dlho by trvalo, keby Číňania v desaťstupe kráčali do mora. Správna odpoveď vtedy znela, že večne. Po tejto správe sa večnosť skrátila.

Čínu čaká zložitý proces vnútornej premeny spoločnosti. O čo pomalšie bude trvať, o to závažnejšie budú jeho dôsledky o pár desaťročí, keď sa populačne najsilnejšie ročníky ocitnú v starobe, navyknuté na ekonomický blahobyt, bez dostatku detí a pracujúcich, ktorí by mali zabezpečiť jeho trvanie. V niečom pomôžu roboty a umelá inteligencia, ale to najpodstatnejšie nahradiť nedokážu. Zrušenie ničivej a tyranskej politiky jedného dieťaťa prišlo žalostne neskoro.

Japonsko tento bod dosiahlo už pred vyše desiatimi rokmi, v roku 2010, odvtedy tiež nevyhnutne klesá. Japonci sú individuálne bohatší, vnútrospoločenské konzekvencie budú ešte zložitejšie. Nám najbližším príkladom národa, ktorý už dlhodobo vymiera a ktorého populácia od istého času klesá, je Maďarsko. Čísla ale trochu zatieňuje fakt, že Maďari zo susedných štátov prichádzajú žiť do Maďarska, klesá teda najmä celková maďarská populácia, nie počet obyvateľov Maďarska. Orbánova vláda sa trendy snaží otočiť, v roku 2003 klesla pôrodnosť (fertlitity-rate) pod úroveň 1,3 dieťaťa na ženu, aj napriek masívnym výdavkom je to dnes niečo málo cez 1,5 dieťaťa na ženu. Maďarská populačná krivka však spadla pod úroveň 2,1 ešte v 60. rokoch.

Téme sa, sebevlastným spôsobom, ktorý zanechá viac škôd ako úžitku, začíname venovať aj u nás doma.

Vráťme sa však k Číne.

Čína je globálna veľmoc na vzostupe. V niektorých ukazovateľoch už predbehla, v iných nevyhnutne v krátkej dobe predbehne USA. Každá ekonomická kríza na Západe Čínu posilňuje. Po kríze v roku 2008 platilo, že až 40 percent svetového ekonomického rastu sa odohrávalo v Číne. Keď Západ klesá alebo stagnuje, Čína mocnie viac. S napätím očakávam na bilanciu rokov 2020-2021, celkom určite ale Čína zmocnie ešte viac ako doteraz. Jej HDP totiž nekleslo v roku 2020 a rastie rýchlejšie ako Západ od roku 2021.

Porovnávať HDP na hlavu obyvateľa nemá veľký význam. Jednak preto, že Číňania už dnes majú desiatky, možno stovky miliónov obyvateľov, ktorí sú bohatí ako Američania, jednak, že ich populácia je skromnejšia, dokáže z každého zarobeného platu ušetriť viac ako Američania. Druhým dôvodom je, že čínska produktivita práce, veľkosť trhu, inovatívnosť, vzdelanosť, početnosť armády a mnohé ďalšie ukazovatele sú pre geopolitiku podstatnejšie. Príklad: Veľa sa v poslednej dobe píše o možnom konflikte o Taiwan, podľa Grahama Allisona pritom už v roku 2017 mala Čína v porovnaní s USA v šiestich z deviatich kategórií konvenčnej vojenskej kapacity prevahu alebo absolútnu paritu s Američanmi (viď kniha Osudová past, 2018). Odvtedy uplynuli štyri roky. Amerika by už dnes skrátka vojnu s Čínou prehrala.

Nesedí ani Rachmanova „západniarska“ poznámka o zvládnutí masovej imigrácie. Čínska spoločnosť totiž funguje inak ako západné spoločnosti. Ako to vystihol Huntington, Čína definuje svoju identitu rasovo, „Číňania sú ľudia tej istej rasy, krvi a kultúry“. Testom ich identity nie je občianstvo, ale „pohľad do zrkadla“. Číňanom sa skrátka človek nestáva, Číňanom sa rodí. V tom sú Číňania odlišní od Američanov a bližší povedzme Židom alebo Arabom. Západný koncept je úplne iný, založený na osobnej voľbe príslušnosti, ako kresťanstvo.

Do Číny imigrujú najmä čínske komunity z diaspóry. Najpočetnejšia boli etnickí Číňania z Vietnamu v 70. rokoch, keď ich do Číny prišlo od 150 do 300-tisíc. Menšie čínske komunity imigrujú do Číny aj dnes, inak je ale Čína výrazne uzavretá. Do krajiny dokáže preniknúť niekoľko stoviek možno tisícok utečencov zo Severnej Kórei, pracovné povolenie dostane niekoľko málo desiatok tisíc Afričanov či Filipíncov, napríklad v roku 2016 udelil Peking len 1 600 cudzincom trvalý pobyt. Sú to zlomkové čísla a pomery voči ktorejkoľvek západnej veľkej a vyspelej krajine. Dokonca aj voči Rusku.

Navyše, Číňania cítia nadradenosť voči iným nielen doma, ale aj v Afrike a novodobých obchodno-ťažiarskych kolóniách, kde sú prítomní.

Čína má dve potenciálne slabiny: prvou je režim, druhou demografia.

Ani jedna z nich pritom ešte slabým miestom nie je. Čínsky režim v čase čínskej pandémie posilnil svoju legitimitu, Čína je jediná veľká ekonomika, ktorá v roku 2020 neprešla recesiou, aj keď slabšie, stále rástla. „Raz sa na mňa ktosi obrátil s tým,“ povedal raz v TED Talks šanghajský investor Eric Li, „že komunistická strana sa k funkciám nedostala na základe volieb. Odkiaľ teda berie svoju legitimitu? Odpovedal som: A čo tak z toho, že je kompetentná?“

Presne tomu veria Číňania aj dnes, po pandémii. Vláda je pre nich nutné dobro. Kým bude režim efektívny, jeho legitimitu nebude ľahké spochybniť. Jedinú výraznejšiu výnimku tvoria prenasledované menšiny, kresťania a Ujguri. Žiaľ, západné štáty, vrátane Vatikánu, im takmer nevenujú pozornosť.

Zostáva demografia.

O necelých 20 rokov bude mať tretina Číňanov viac ako 60 rokov. Podľa niektorých odhadov môže mať Čína v roku 2100 len 800 miliónov obyvateľov. Napätie, ktoré sa v tomto demografickom trende skrýva, je potenciálne silné. Problém je inde, že na podobnom rebríku je aj väčšia časť Európy a Západu.