Mama zo záchranky: Topiace deti pod hladinou vyzerajú, že sa hrajú. Sú potichu

Na Instagrame ste si založili profil s názvom Mama zo záchranky. Prečo toto rozhodnutie?

Táto myšlienka vznikla už veľmi dávno. Už pri nástupe do práce sme s kolegami uvažovali o tom, že by sme mohli vymyslieť niečo tohto formátu, a to práve z dôvodu, že sme si – hlavne u rodičov – všímali chyby pri podávaní prvej pomoci. Nevedeli tiež rozoznať bežné ochorenia od závažnejších a poradiť si s tým, tak prvé čo im vždy napadlo bolo – obrátiť sa na záchrannú zdravotnú službu. Veľmi veľa výjazdov k deťom je naozaj zbytočných.

Druhá udalosť spätá s týmto rozhodnutím sa mi stala počas materskej dovolenky, keď sa moja dcéra dusila. Bez toho, aby by som vedela čo mám robiť, by som zrejme nestihla ani zavolať záchranku. Hoci som mala stres, vedela som, čo urobiť. Aj preto som sa rozhodla šíriť osvetu. Nie každý rodič totiž vie, ako konať a zachovať si chladnú hlavu. Pomocou sociálnych sietí preto zobrazujem jednotlivé situácie a to, ako v nich správne reagovať.

Dávajú vám rodičia spätnú väzbu, že im vaše videá pomáhajú, že to má efekt?

Najčastejšie prichádzajú správy, že vďaka môjmu profilu zvládli vysoké teploty u detí, ktoré sa im predtým nedarilo znížiť. Pre mňa je totiž prirodzené, že pri vysokých teplotách „platia“ nielen lieky, ale aj chladné zábaly a zistili sme, že mnoho ľudí, aj viacdetných rodičov, to vôbec neovláda.

Už som sa však stretla aj s reakciami, že sa rodičom topilo alebo dusilo dieťatko a vedeli ako mu pomôcť a čo si všímať. Jedna mamka dokonca musela svoje bábätko po febrilných kŕčoch oživovať a písala mi, že vďaka môjmu profilu vedela, čo má robiť, pokiaľ prišla záchranka.

Je august, obdobie, s ktorým súvisia aj mnohé letné nástrahy na deti. Čo všetko k nim okrem topenia patrí?

Vo všeobecnosti sú to úrazy ako také. V tomto období ide hlavne o pád z bicykla, z klasických kolobežiek a elektrokolobežiek, keďže sú dosť v trende a vozia sa na nich aj malé deti s rodičmi, často bez prilieb. Tieto pády vedia byť škaredé. Ďalej ide aj o trampolíny, ktoré sú taktiež v kurze.

Aký vek je pre deti primeraný na skákanie na trampolíne?

Deti by na trampolíne nemali skákať približne do piatich rokov a ak už, mali by byť na trampolíne výlučne samotné a pod dozorom dospelého. Žiadne iné deti by na trampolíne byť nemali, pretože ony ešte nevedia odhadnúť svoj pád a to, akým smerom budú letieť. Preto sa tu často vyskytujú zlomeniny krčnej chrbtice či dlhých kostí.

A čo topenie? Z filmov ho poznáme s hlasným krikom o pomoc, vďaka čomu by sme mali topiaceho vo vode zbadať. Je to naozaj tak?

Deti väčšinou pod hladinou vyzerajú, že sa hrajú. Naozaj to tak vyzerá. Sú potichu. Niekoľko rokov som počas vysokej školy pracovala ako plavčík. Deti sa topili v rukávnikoch, dokonca aj v kolesách. Vedia sa z nich veľmi jednoducho vyšmyknúť. Paradoxne im tieto pomôcky vedia uškodiť, keďže ich tlačia pod vodnú hladinu, keď sa napríklad prevrátia zo šmýkačky. Deti je potrebné preto veľmi dobre strážiť.

Druhým faktom je aj to, že topiaci nevládze kričať. Topí sa a veľmi veľa energie stráca tým, že sa snaží dostať nad hladinu a pri tom hltá vodu. Nemá energiu ešte na hlasný krik. Tak, ako to poznáme z filmov, to naozaj nefunguje. Ak sa niekto topí, je potichu.

Čiže neplatí, že keď je na záhrade v bazéne dieťa, ktoré má na sebe nafukovacie koleso aj rukávniky, môžem si ísť urobiť kávu?

Určite nie. Ja by som si nebola istá ani v plávacej veste a v ničom inom. Pokiaľ nemám dieťa pod dozorom a nie som pri bazéne s ním, nikdy si nemôžem byť istá, či sa neutopí. Vesta môže byť voľnejšia, dieťa sa môže zanoriť a pokojne sa môže utopiť aj len s tvárou pod vodou.

Dieťa sa vie utopiť aj v bazéne, v ktorom nohami dosiahne na dno. Prečo rizikom nie sú len hlboké bazény, more alebo otvorené vodné nádrže?

Je to pravda a často sa stáva tiež to, že sa deti vedia pritopiť, či dokonca aj utopiť doma vo vani, keď ich kúpeme. Tej vody púšťame síce pár centimetrov na dno vane, no aj tam je riziko. Stačí nepozorná chvíľa.

Na svojom Instagrame ste sa vyjadrili, že vytiahnutím topiaceho dieťaťa záchrana zďaleka nekončí. Čo nás teda čaká ďalej?

Keď vytiahneme topiace dieťa z vody na breh a ono kašle, vyzerá, že je v poriadku, no nemusí to tak byť. Ono sa totiž pod hladinou reálne topilo a tým, že sa napilo určitého množstva vody, je šanca že ju aj vdýchlo – môže sa u neho rozvinúť sekundárne topenie, ktoré môže nastať aj niekoľko hodín po tom, ako sme opustili bazén.

Ide o nemedicínsky nazvané „suché topenie“?

Nie, toto sa nazýva takzvané sekundárne topenie, keď sa topiaci pod hladinou napije vody, ale určité množstvo sa dostane aj do pľúc. Po vytiahnutí z vody sa môže zdať, že je všetko v poriadku, ale stav sa
ešte môže do niekoľkých hodín výrazne zmeniť.

Suché topenie nastáva vtedy, keď sa topiacemu reflexne stiahnu hlasivky, nastane takzvaný bronchospazmus, človek prestane dýchať a dochádza k náhlemu zastaveniu obehu.

Aké sú hlavné príznaky sekundárneho topenia?

Zimnica, výrazná zmena správania, výrazný kašeľ. Dieťa môže tiež dostať vysokú teplotu, taktiež vykašliavať doružova sfarbenú penu či sťažene dýchať. To sú už závažné príznaky, keď treba čím skôr vyhľadať lekársku pomoc.

Aký dlhý časový interval je potrebné dieťa sledovať?

Minimálne tri až štyri hodiny po topení je zvýšené riziko sekundárneho topenia. Dieťa je však potrebné sledovať určite minimálne nasledujúcich dvadsaťštyri hodín.

V jednom z vašich videí ste tiež spomínali, že čas, počas ktorého vieme pri topení účinne zasiahnuť je veľmi krátky – hovorí sa o hraničných troch minútach bez vzduchu, pri malých deťoch je ešte kratší.

Po troch minútach bez kyslíka nám začínajú odumierať mozgové bunky. Pri topení by sme mali zasahovať vždy čo najskôr, ide doslova o sekundy, aby sme zabránili náhlemu zastaveniu obehu, alebo pokiaľ už k nemu došlo, aby sa čím skôr začalo s oživovaním, a tým sa zabránilo rozsiahlemu poškodeniu mozgu, ktoré je už nezvrátiteľné.

Poďme k praktickej situácii. Čo je dôležité urobiť ako úplne prvý krok, keď spozorujeme, že sa topí dieťa? Platí, že nemáme do vody hneď skákať, aby nás so sebou topiaci nestiahol?

Dieťa vás môže stiahnuť aj v bazéne, nielen na otvorenej vode, samozrejme, musí to byť dostatočne hlboké, no vždy sa odporúča záchrana z brehu a taktiež aj z okraja bazéna. Vždy je najlepšie dieťa nejakým spôsobom dotiahnuť za ruku, alebo mu podať plávaciu pomôcku či čokoľvek, čo máme po ruke.

A keď sme v situácii, že na dieťa nedosiahneme?

Prichádzať máme k nemu tak, aby nás videlo. Nejakým spôsobom sa mu prihovárať, aby vedelo, že k nemu smerujeme. Sú na to špeciálne techniky. Buď topiaceho oboplávame a prichádzame k nemu zozadu, aby po nás neskočil a nestiahol nás so sebou, alebo do vody so sebou zoberieme plávaciu pomôcku, ktorú mu z bezpečnej vzdialenosti podáme. Existujú ešte ďalšie techniky, ale na tie je už potrebný výcvik plavčíka.

Taktiež je vždy potrebné zavolať niekoho na pomoc, ešte pred vstupom do vody. Ak sme na otvorenej vode a sami, najprv je vždy dôležité zavolať záchranku, aby o nás niekto ďalší vedel. Niekoľkokrát sme v správach mohli vidieť, ako rodičia v snahe zachrániť svoje topiace sa dieťa sami zomreli, pretože o sebe nedali vedieť, alebo zvolili nesprávnu techniku vyťahovania z vody.

Ďalšou témou je skákanie do vody hlavou vpred – nielen u detí, ale aj u starších vekových kategórií. Národný ústav detských chorôb po tom, ako zachraňovali troch detských pacientov so zlomeninami krčnej chrbtice v dôsledku skoku do bazéna, zverejnil na sociálnej sieti odkaz pre všetkých rodičov. Čo všetko deťom a mladým hrozí? Aké môžu byť následky?

Je ťažké zabrániť deťom, aby skákali, pretože aj my dospelí radi skáčeme. Dovolíme si to aj my s deťmi, ale keď sa už pre to rozhodneme, u maloletých je vždy dôležité skákať primerane veku a schopnostiam dieťaťa. Áno, národný ústav eviduje veľké množstvo prípadov, keď si deti zlomili krčné stavce, a to môže mať naozaj fatálne následky. U tínedžerov je to náročné zakázať. Samozrejme, je potrebné im vážnosť situácie vysvetľovať a pripomínať, aby sa k tejto forme zábavy postavili zodpovedne. Keď už chcú skákať, tak správne.

To je ako?

Nech si kryjú rukami hlavu a krk, a nech skáču len do známej vody, nie zo skál a podobne. Následky môžeme vidieť každoročne, stáva sa to cez leto aj v zahraničí a kdekoľvek inde. Aj profesionálni skokani sa učia techniku toho, ako skákať správne. Aj zlý nádych môže urobiť veľký problém, pre ktorý sa vieme pri dopade ťažko zraniť. Ak zle dopadneme na vodnú hladinu je to rovnaké, akoby sme prakticky skočili z výšky niekoľkých poschodí na betón. Poranenia vedia byť poriadne závažné.

Mediálne známou sa stala aj nedávna tragédia na seneckých jazerách. Dvaja mladíci skočili do vody z vodného bicykla a už sa nevynorili. Viete zo zdravotníckeho hľadiska predpokladať, čo mohlo byť príčinou?

Predpokladám, že mohli byť rozhorúčení a veľmi prudko sa schladili a mohlo dôjsť k už spomínanému reflexnému stiahnutiu dýchacích ciest a zastaveniu obehu.

Takže došlo k zástave srdca?

Áno, ak je znemožnené dýchanie, nasleduje zastavenie srdca. Je veľmi malá pravdepodobnosť, že by obaja chlapci skočili do hlbokej vody ľudovo nazvané „rybičku“ a naraz si zlomili krčné stavce, rovno v časti, kde je dychové centrum, i keď možné je aj to, ale detaily tohto prípadu nepoznám. Neviem, či rolu zohrával aj alkohol, ale on vie k podobným tragédiám výrazne dopomôcť. Samozrejme, aj iné omamné látky.

Už keď ste spomenuli rozhorúčenie, čo letné úpaly detí? Deťom sa organizmus dehydruje omnoho rýchlejšie ako nám dospelým. Aké sú príznaky? Kedy počas dňa deti priamemu slnku nevystavovať a čo robiť, keď už dieťa úpal má?

Najväčším rizikom je pobyt vonku na slnku počas najhorúcejších hodín, takže deti by sme mali chrániť od priameho slnka od 11:00 do približne 15:00. Samozrejme, nezabúdať na pokrývku hlavy, ktorá je u detí veľmi citlivá, pretože hlavička malých detí je ešte väčšia ako zvyšok tela, alebo teda predstavuje väčšiu plochu. Je preto nebezpečné, ak sa hlava prehreje. A dokáže sa tak stať naozaj veľmi rýchlo.

Na čo netreba zabúdať pri ochrane detí pred slnkom?

Netreba preto naozaj zabúdať na pokrývku hlavy, SPF faktor, ktorý dieťa chráni, ani na dodržiavanie pitného režimu. Samozrejme, netreba to preháňať. Viem, že úplne malé bábätká veľmi ťažko prijímajú vodu, najmä tie, ktoré sú kojené. Pre tie platí najmä zásada častejšieho prikladania na prsník, materské mlieko poskytuje dostatok tekutín pre dieťatko. Ostatné deti by mali okrem iného prijímať napríklad ovocie alebo zeleninu s vysokým obsahom vody. Patria tam tiež polievky. Vodu treba ponúkať pravidelne a radšej v menšom množstve a ponúkať najmä nesladené nápoje.

Aké sú príznaky dehydratácie?

Prvé signály môžeme vidieť v správaní. Deti prudko reagujú na zmenu teploty v tele. To môžeme vidieť aj pri horúčkach, keď sú choré. Hneď začnú byť mrzuté, plakať, byť podráždené, nervózne a ukričané. Keď sa deti prehrejú, pri vysokej horúčke napríklad nereagujú na antipyretiká, čo mnoho ľudí nevie. Práve vtedy je potrebné začať dieťa chladiť, aby sa predišlo vážnejším komplikáciám ako napr. závažným poruchám vedomia.

K príznakom dehydratácie patria: vysoká teplota, bolesti hlavy, zvracanie, dvojité videnie, kožné prejavy ako napríklad začervenanie kože, spálená pokožka či malé červené bodky – petéchie, ktoré sa vyskytujú za ušami alebo pod pazuchami a kolenami. Ale môžu sa objaviť aj kŕče a už spomínané poruchy vedomia.

Takže dehydratáciu je potrebné riešiť čo najskôr a predovšetkým chladivými zábalmi.

Áno a treba dopĺňať tekutiny. Samozrejme, že doplnkovou liečbou sú aj rehydratačné roztoky, ktoré doplnia minerály, či lieky od bolesti.

Keďže ako záchranárka viete o všetkých možných rizikách, prežívate ako mama o svoje deti väčší strach?

Skôr mám pocit, že som v relatívnom pokoji. Keď stihnem vidieť, ako deti spadnú, v prvej sekunde si prehrávam mechanizmus úrazu. Teda to, aká tam bola sila nárazu, akým spôsobom a prečo spadlo. Viem si vyčísliť riziká, ktoré tam potenciálne mohli vzniknúť. Manžel je taktiež záchranár a on je oproti mne ešte pokojnejší. Keď sa porovnáme s inými rodičmi, ktorí nie sú zdravotníci, alebo sú, no nie sú priamo zo záchranky, tak sme omnoho pokojnejší a veľa deťom dovolíme. Uvedomujeme si riziká, no snažíme sa deti nebrzdiť, ale naopak vysvetľovať ako robiť veci tak, aby minimalizovali riziká a vedeli rozoznať, čo je pre ne bezpečné a čo už nie. Tiež vysvetľujeme, čo sa im môže stať. Aby boli opatrné.