Kajakárka Mintálová: Žiadosť o ruku pod Eiffelovkou som absolútne nečakala

Ako hodnotíte deviate miesto na olympiáde?

Z výsledku som, samozrejme, trochu sklamaná. Za tri roky od Tokia prešiel nejaký čas. Mám za sebou skvelé výsledky, či už som bola majsterka Európy, alebo vicemajsterka sveta. Mala som medaily na svetových pohároch, preto som si verila a bola som hlavne perfektne pripravená. Mala som formu ako ešte nikdy. Žiaľ, je to vodný slalom – šport, v ktorom môže jedna milisekunda všetko zmeniť. Jazda vôbec nebola zlá, nešlo o to, že by som to celé pokazila. Jednoducho prišlo k dotyku a na dolnej štrnástke ma spláchlo. Valček, ktorý tam bol, ma nepodržal. Tam som stratila šance na medailu, čo ma veľmi mrzí. Spodok alebo stred trate boli technicky veľmi dobré. Išla som dopredu aj rýchlosťou lode, všetko mi pekne vychádzalo, ale jednoducho, je to vodný slalom.

To, že som skončila deviata, nie je úplná katastrofa. Konkurencia je veľká. Z prvých 15 až 20 športovkýň ide na olympiádu každá s tým, že si ide po medailu. Pracuje na tom dlhé roky, aby sa jej to podarilo, no vyjde to vždy len prvým trom. Prvá je veľmi šťastná, druhá už menej, pretože je druhá, a tretia ešte menej. Je to jednoducho šport, je to kruté, no toto sme si vybrali a baví nás to. Byť v celom svete olympiády v prvej desiatke je pekné, aj keď, samozrejme, očakávania boli trošku väčšie.

Pozeráte sa na to s odstupom času s väčším nadhľadom či je to stále rovnaké sklamanie?

Nie, nie je. Samozrejme, počas prvých dní som bola veľmi smutná. Keď človek verí, že by to mohlo vyjsť, a nakoniec skončí na deviatom mieste – rovnako ako v Tokiu, kde bola situácia úplne iná – je to veľké sklamanie. Napriek tomu som hrdá na to, ako sme sa do toho pustili, ako som bola pripravená a ako sme s celým tímom pracovali. Odviedli sme veľký kus roboty. Dôležité pre mňa bolo aj to, že som zvládla tlak. Divákov bolo neuveriteľne veľa a atmosféra bola elektrizujúca, čo často pretekárom zväzuje ruky. Mne sa to však nestalo, lebo som na tom pracovala a vedela som, že sa to môže stať.

Takže hovoríte, že po psychickej stránke ste to mali stopercentne zvládnuté?

Áno.

Ako dlho vopred pracujete so svojím športovým psychológom na zvládaní tlaku v súťaži, akou je olympiáda v Paríži?

Začali sme pracovať už minulý rok a tento rok bol mimoriadne intenzívny. Vedeli sme, že máme jeden vrchol sezóny – olympiádu –, a chceli sme sa na ňu pripraviť čo najlepšie. Obetovali sme pre to všetko. Trénovali sme cez vizualizácie, snažila som sa vytvárať si tlak, predstavovať si divákov a stres. Umelo som si vytvárala zvýšený tlak, aby som to v pretekoch vedela zvládnuť a nič ma neprekvapilo.

V minulosti sme z „divokej vody“ nosili veľa medailí. Ako to vidíte vy? Prečo sa to zmenilo? Je to len náhoda alebo systémový problém?

Samozrejme, ide o systémový problém. V každom športe vidíme trénerov s nedostatočnou kvalifikáciou. Platové podmienky sú veľmi zlé, a preto tréneri nie sú motivovaní do takej miery, ako je to v zahraničí. Dôležitým faktorom sú aj podmienky. Podpora štátu nie je dostatočná. Sme jeden z mála športov na Slovensku, ktorý má dve trate, aj keď nie v najlepšom stave. Atléti napríklad nemajú v zime kde behať. Ide o problém celého športu na Slovensku, a pokiaľ sa k tomu kompetentní nepostavia, nič sa nezmení. Konkurencia tiež enormne stúpla. Trate sú omnoho ťažšie a rýchlejšie. Všetci boli pripravení čo najlepšie.

Aké východisko vidíte?

Môj osobný názor je, že by sme mali vytvoriť centrá mládeže a podporovať mladých športovcov. Ak nevychovávame nové talenty, nebude mať po nás kto pokračovať v jazde. Druhou dôležitou vecou je vzdelávanie trénerov a zlepšenie ich platových podmienok, ako som už spomínala.

Ako hodnotíte olympiádu z celkového pohľadu? V médiách sa totiž objavili správy, že niektorí športovci sa sťažovali na zlé podmienky, stravu a ubytovanie. Napríklad taliansky plavec údajne spal v parku. Vy ste to zažili osobne, aká je teda pravda?

V dedine som bola približne päť až šesť dní, následne som odišla do hotela z dôvodu dlhého cestovania, čo predstavovalo 60 až 70 minút autobusom. Od hotela som cestovala desať minút, čo bol ideálny čas. Celkovo hodnotím olympiádu veľmi dobre. V dedine bola veľmi pestrá strava, najlepšie boli koláče. (Smiech.) Myslím, že si každý prišiel na svoje. Ak sa na to niekto sťažoval, tak neviem. Vedela som si vybrať zo šalátov cez mäsá a ryby. Neboli sme hladní ani smädní.

A čo ubytovanie?

Áno, horšie to bolo so spaním. Keď sme prišli na ubytovanie, zažili sme šok. Vošli sme do malej izby, kde boli len dve kartónové postele a malá kúpeľňa. Izba nebola ani vybavená klimatizáciou, takže v tridsiatich stupňoch Celzia to bolo peklo. Chápem preto talianskeho športovca, že si išiel schrupnúť do parku. (Smiech.) Vraj na ubytovaní fungovalo aj isté chladenie vodou, čo sme však nepocítili. Práve naopak, čím viac teploty stúpali, tým to bolo horšie.

Ako vnímate slovenský šport celkovo? Vidíte posun alebo máte skôr pocit, že nám športový svet ušiel?

Toto sú veľmi vážne témy, preto sa k nim verejne nechcem vyjadrovať.

Možno nám prezradíte niečo z vášho súkromia. Veľkou novinkou sú vaše zásnuby priamo pod Eiffelovou vežou v Paríži. Napadne vrcholovej športovkyni počas olympiády, že domov odíde s prsteňom?

Prekvapilo ma to, absolútne som to nečakala. Tušila som, že k tomu zrejme príde v blízkej dobe, keďže v auguste bude šesť rokov, čo s partnerom tvoríme pár, no to, že sa to stane počas olympiády, som netušila ani náznakom. Priateľ mi neskôr prezradil, že zásnuby plánoval už medzi dvomi disciplínami, slalomom a krosom. Volal ma do Paríža, no po výsledku som nemala toľko chuti ani energie. Nakoniec ma požiadal o ruku v posledný večer. Pozreli sme si večerný Paríž, čakala som, že pri Eiffelovke si urobíme len nejakú peknú fotku, no on si predo mňa kľakol.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Eliška Mintálová (@elza.elimin)

Zaujímavosťou je, že váš partner je bývalý kajakár. Vie vás preto viac pochopiť aj podporiť? Je predsa aj asistent trénera.

Áno, on je však rýchlostný kajakár a je pre mňa veľkou podporou. Je to predovšetkým môj partner, ale zároveň asistent trénera, takže je dennodenne v hlavnom dianí. Prežíva so mnou všetky výhry aj prehry a som mu za to vďačná. Už dva roky je aktívnym členom tímu, chodí so mnou na všetky súťaže a sústredenia. Vnímam to vo vzťahu ako veľkú výhodu. Keď má človek nešportovec za partnera profesionálneho športovca, zväčša trpí tým, že je stále preč, nie je doma alebo že sa mu musí prispôsobiť.

A aké je to byť ako žena vrcholovou športovkyňou? Keď už spomínate, že často nie ste doma, to znamená, že aj rodina je na druhej koľaji.

Je to určite náročnejšie ako u mužov. Keď sa muž so ženou rozhodnú, že chcú mať dieťa, jeho sa to až tak zásadne nedotkne. V športe si žena musí rozmyslieť, kedy by dieťa chcela. Keď si zoberieme do úvahy to, že je v dnešnej dobe veľká neplodnosť, je veľmi ťažké zvoliť si obdobie, kedy dieťa mať. Keď totiž chcete pokračovať v kariére, máte tam okienko tri až štyri mesiace, kedy sa o to môžete snažiť. Je to aj smutné, aj náročné.