Kto je tu homofób? Ako aktivisti škodia tým, ktorým vraj chcú pomôcť

V niektorých popisoch pomerov u našich susedov to vyznieva tak, ako by sa tam riadili právom šaría a po vzore Islamského štátu zhadzovali gejov zo striech. Preto môže byť prekvapením, že novým hovorcom poľského ministerstva zahraničia sa stal Łukasz Jasina, otvorený homosexuál. Zvláštne to prišlo prinajmenšom známemu poľskému LGBT aktivistovi Bartovi Staszewskému. „Ak je nový hovorca MZV naozaj gej, mali by sme o tom hovoriť a vysmievať sa mu,“ napísal na Twitteri.

Staszewski je pritom z veľkej časti zodpovedný za negatívny obraz Poľska v zahraničí, čo sa týka práv homosexuálov. Stojí napríklad za popularizáciou takzvaných Zón bez LGBT. V skutočnosti ide o zoznam miestnych zastupiteľstiev, ktoré vydali vyhlásenie proti „LGBT ideológii“ bez akéhokoľvek právneho dopadu. Staszewski potom montoval v týchto obciach cedule s nápisom „zóny bez LGBT“, fotografoval ich, a tým navodil dojem, že v Poľsku sú oblasti, kde je LGBT ľuďom vstup zakázaný. Rovnako Staszewski rád opakuje obľúbený slogan politikov z vládnej strany Právo a spravodlivosť, že „LGBT nie sú ľudia“, bez toho, aby dodal pokračovanie „LGBT je ideológia“. Povedal to napríklad poľský prezident Andrzej Duda.

Prekvapenie Staszewského, že gej môže dobrovoľne pracovať pre vládu konzervatívnych, pekne ukazuje na to, ako vnímanie sveta výlučne skrz „politiku identít“ vedie k jeho následnému nepochopeniu. Aj keď by identitári radi každého zaškatuľkovali, a tým predurčili jeho svetonázor, tak jednoducho to nefunguje. Potom sú prekvapení, že ľudia z Latinskej Ameriky na Floride a v Texase volia republikánov, aj keď ako údajne utláčaná menšina by mali byť spojencami demokratov. Alebo ako v prípade Łukasza Jasina, že gej môže byť konzervatívny.

Podobné posmešky a obvinenia z pokrytectva mierili aj na maďarského – teraz už bývalého – europoslanca konzervatívneho Fideszu Józsefa Szájera, ktorý bol belgickou políciou nachytaný na nelegálnom večierku. Podľa belgických médií išlo o homosexuálne orgie. Pritom sa akosi nezohľadňovalo, že aj keď Szájer nevykonal „coming out“, jeho orientácia bola verejným tajomstvom a všetkým vo Fidesze to bolo jedno.

Potom je tu Francúzsko, kde volenie Národného zhromaždenia (predtým Národného frontu) medzi gejmi nie je nič neobvyklé. Takto to v roku 2017 podala agentúra AP: „Politická strana, ktorá chce zrušiť sobáše ľudí rovnakého pohlavia a ktorej zakladateľ chcel zhromaždiť pacientov s AIDS a označil homosexualitu za biologickú a sociálnu anomáliu, teraz vo Francúzsku získava hlasy LGBT.“

Nie je žiadnym tajomstvom, ako v článku AP homosexuáli priznávajú, že voľbu Národného frontu zvažovali kvôli islamistickému nebezpečenstvu. Cítili, že v prípade teroristických útokov sú prví na rane. Parížsky homosexuálny aktivista Kelvin Hopper povedal pre AP, že gejovia „budú prvými obeťami týchto barbarov a iba Marine navrhuje radikálne riešenie“. Pod Marine je myslená Marine Le Penová, šéfka strany.

To tiež dobre ilustruje problém, ktorému zástancovia „politiky identít“ čelia. Podľa ich teórie by sa najrôznejšie menšiny mali navzájom dopĺňať, pretože tak budú silnejšie. Háčikom je, že najrôznejšie menšiny sa môžu navzájom nenávidieť. Homosexuáli majú strach z moslimov, texaskí Hispánci, často dlhoroční starousadlíci, môžu s nevôľou pozerať na nelegálnych prisťahovalcov a floridskí Kubánci, potomkovia utečencov pred komunizmom, môžu zase cítiť odpor k ľavicovej ideológii.

Jediný spôsob, ako sa s tým aktivisti môžu vysporiadať, je označiť príslušníkov menšín vzpierajúcich sa zaškatuľkovaniu za akési chybné či zmanipulované kusy. V Británii sa pri pripomínaní úspechov utláčaných skupín napríklad často zabúda, že konzervatívci mali prvého lídra židovského pôvodu v 19. storočí, teda Benjamina Disraeliho, zatiaľ čo labouristi až v roku 2010 v osobe Eda Milibanda. Alebo že napriek vzývaniu ženských práv Labouristická strana zatiaľ nemala jedinú šéfku, zatiaľ čo konzervatívci už dve. Zvlášť v prípade Margaret Thatcherovej aktivisti často naznačovali, že vlastne ani nie je žena.

Nakoniec aktivisti de facto škodia tým ľuďom, o ktorých tvrdia, že im chcú pomôcť.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.