V praxi to znamená, že každá krajina môže zablokovať prijatie rozhodnutia. Ide o vyjadrenie postoja, že všetky členské štáty sú si rovné a spoločenstvo rešpektuje ich suverenitu a národné záujmy.

Nosná myšlienka demokratického a právneho spoločenstva však platí iba do momentu, kým Únia dokáže o svojej politike presvedčiť „rebelujúce“ štáty. V momente, keď všetci nemajú rovnaký názor a dokonca si dovolia vytrvalo nesúhlasiť s nejakými politickými či ekonomickými otázkami, Únia sa snaží lámať pravidlá, aby dosiahla vlastné ciele.

Ukážkovým príkladom bol prístup Maďarska pod vedením Viktora Orbána k pôžičke pre Ukrajinu či sankciám voči Rusku. Blokovanie Maďarska pri hlasovaní vyvolalo snahy EÚ obmedziť právo veta, hoci krajina iba využívala riadne právne nástroje na presadzovanie vlastného politického videnia sveta.

V danom smere nemožno hovoriť ani o akomsi fiktívnom postavení morálnej autority zo strany Bruselu, ktorá by za cenu ohýbania vlastných pravidiel konala „dobro“ vo svete.

Selektívne videnie medzinárodných zločinov

Tá istá Únia, ktorá opakovane ukladá sankcie voči Ruskej federácii, sa nezmohla ani len na silnejšie politické vyjadrenie voči opakovanému porušovaniu medzinárodného práva zo strany USA. Americký prezident Donald Trump dokonca verejne hovoril o „vyhladení celej civilizácie počas jedinej noci“ v súvislosti s americkým útokom na Irán.

Útoky USA na cudzie štáty, ktoré experti na medzinárodné právo označujú ako „možné vojnové zločiny“ a ktoré sú bez akýchkoľvek pochybností v rozpore s Chartou OSN, Úniu vôbec nevyrušujú. O sankciách sa ani neuvažovalo v prípade, keď prezident Trump hovoril o obsadení Grónska, teda územia EÚ.

Európska únia teda nemá ani najmenšie právo argumentovať z pozície morálnej autority, keďže si selektívne vyberá, ktoré medzinárodné zločiny odsúdi, no voči iným je zase slepá.

Pokus EÚ ukradnúť ruské aktíva

O zjavnom porušovaní medzinárodného práva však možno hovoriť aj pri samotnej EÚ, ktorá mala v súvislosti s vojnou na Ukrajine snahy „znárodniť“ ruský majetok v EÚ. Predstavitelia Európskej únie sa pohrávali s myšlienkou využiť zmrazené ruské aktíva na financovanie Ukrajiny.

Najväčší objem aktív ruskej centrálnej banky je zmrazený v Belgicku v spoločnosti Euroclear – globálnej spoločnosti poskytujúcej finančné služby, ktorá má vo svojom depozitári majetok za približne 190 miliárd eur, a ďalších 20 až 25 miliárd eur je umiestnených v iných členských štátoch Únie.

Až po ostrom nesúhlase najviac dotknutých krajín, ako je Belgicko, a expertov na medzinárodné právo v tejto oblasti bruselskí politici upustili od svojho zámeru ukradnúť ruské peniaze. Tento krok by totiž ekonomicky a právne zásadne destabilizoval celú Európu.

Neodborné závery o právnom štáte

Selektívny prístup k právu a jeho vymáhaniu však nie je len doménou zahraničnej politiky Únie. Aj v jej vnútri existuje „dvojaký meter“ k právnemu štátu a vyvodzovaniu zodpovednosti.

Európsky parlament schválil uznesenie, ktorým vyzýva na spustenie procesu voči Slovensku, v ktorom môže viesť až k pozastaveniu platieb z fondov EÚ pre obavy zo stavu právneho štátu na Slovensku.

V uznesení, ktoré je súčasťou rozhodnutia o udelení absolutória Komisii, a bolo prijaté pomerom hlasov 418 za, 207 proti a 14 poslancov sa zdržalo hlasovania, poslanci Európskeho parlamentu poukazujú na pretrvávajúci úpadok v oblasti právneho štátu, systémovú korupciu a útoky na základné práva vo viacerých členských štátoch, ktoré majú priamy vplyv na riadne hospodárenie s finančnými prostriedkami EÚ.

Možno dať teraz bokom, že informácie o stave právneho štátu už v minulosti, rovnako ako aj teraz, boli skreslené na základe informácií vybraných médií a neziskoviek.

Financovanie mimovládok pri boji proti politickým nepriateľom

Správne mimovládky pritom EÚ podporuje a využíva – Európsky dvor audítorov (EDA) už upozornil na podozrivé smerovanie miliárd eur k vybraným skupinám.

Únia sa napríklad rozhodla zlepšiť transparentnosť finančných tokov mimovládnych organizácií, o čo sa snaží aj Slovenská republika, až po tom, čo nemecké noviny Die Welt odhalili „tajné zmluvy, ktoré Európska komisia podpisovala s environmentálnymi mimovládnymi organizáciami na podporu klimatickej politiky Únie“.

Tieto zmluvy mali pochádzať z roku 2022 a podľa nich mala Komisia vyplatiť známym organizáciám ako ClientEarth a Priatelia Zeme spolu až 700-tisíc eur. Podľa tvrdení novín mala mimovládka ClientEarth „zatiahnuť nemecké uhoľné elektrárne do súdnych sporov s cieľom zvýšiť finančné a právne riziká ich prevádzkovateľov“.

Mimovládky mali teda podľa Die Welt pôsobiť ako „nájomní škodcovia“ s cieľom ovplyvňovať konkrétne politiky v strategických odvetviach.

Komisár pre rozpočet Piotr Serafin pripustil, že niektoré výdavky z environmentálneho programu EÚ LIFE v hodnote 5,4 miliardy eur mohli byť nesprávne. Podľa Serafina „bolo nevhodné, aby niektoré útvary Komisie uzatvárali dohody, ktoré zaväzujú mimovládne organizácie lobovať konkrétne u poslancov Európskeho parlamentu“.

EDA vo svojej osobitnej správe č. 11/2025 preskúmal transparentnosť financovania MVO z programov vnútornej politiky EÚ v období rokov 2021 až 2023. Zistil, že počas tohto obdobia získalo viac ako 12-tisíc mimovládnych organizácií financie v celkovej výške 7,4 miliardy eur.

Audítori zároveň uviedli, že značná časť priameho financovania smerovala len k malej skupine organizácií.

Vybrané mimovládky, štedro podporované európskymi peniazmi, teda pôsobili ako nástroj na politických oponentov pri vybraných témach.

Únia teda nepodporuje mimovládny sektor ako taký, ale iba jej spriaznené subjekty, ktoré vykonávajú špecifické politické zadanie – za peniaze všetkých občanov. Podobné hybridné pôsobenie mimovládok v politike je dnes už štandardom.

Europoslanci pri Ursule Von der Leyenovej žiadne obavy nemajú

V prípade uznesenia Európskeho parlamentu, ktoré vyzýva na spustenie procesu voči Slovensku, hovoria europoslanci o vážnych podozreniach z korupcie a ohrozovania právneho štátu. Europoslanci síce vôbec nezohľadnili niektoré objektívne faktory, ako napríklad nahradenie zrušených inštitúcií, teda NAKA a ÚŠP, inými, alebo hodnotili právne skutočnosti z laického a politického pohľadu.

Ten istý Európsky parlament, ktorý sa tak obáva o korupciu a právny štát, však hlasoval až 360 europoslancami proti vysloveniu nedôvery predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej pri škandále týkajúcom sa nákupu vakcín za miliardy cez SMS správy.

V čase, keď svet čelil rozsiahlej zdravotnej kríze, predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová nadviazala priame rokovania s generálnym riaditeľom farmaceutickej spoločnosti Pfizer Albertom Bourlom. Tieto rozhovory, ako neskôr odhalili médiá ako New York Times, prebiehali cez SMS správy, a to minimálne v období od 1. januára 2021 do 11. mája 2022.

Ich výsledkom bola obrovská zmluva v hodnote miliárd eur na nákup vakcín v objeme 1,8 miliardy dávok. Dohoda, ktorej odhadovaná hodnota presiahla 35 miliárd eur, bola výsledkom priamej komunikácie mimo bežného zmluvného postupu.

Komisia správy svojej predsedníčky tajila a doposiaľ ich nezverejnila. Súdny dvor EÚ skritizoval tento netransparentný prístup Komisie a tvrdenia Komisie označil za nedôveryhodné. Netransparentné a prípadne aj korupčné správanie v prípade Pfizergate vyšetruje Európska prokuratúra.

Mimoriadne podozrivé správanie a konanie predsedníčky von der Leyenovej pri nákupoch vakcín za miliardy eur z peňazí daňových poplatníkov, ktoré silno zaváňa korupciou, zrejme Európsky parlament nevyrušilo natoľko ako slovenské zmeny v niektorých inštitúciách.

Právny štát pri korupcii, ktorá sa dotýka každého občana EÚ, zjavne nie je až taký podstatný ako neodborné posudzovanie vybraných právnych otázok na Slovensku na základe skreslených informácií médií a mimovládok.

Takýto je odkaz europoslancov, ktorí radi rozprávajú o potrebe transparentnosti a vyvodzovania dôsledkov.

V tomto bode nemožno nespomenúť aj európske snahy cenzurovať voľby a nepohodlné strany v členských štátoch skrytou kontrolou sociálnych sietí. Tá bola mierená proti konzervatívnym silám a blokovala aj legálny obsah, ktorý však bol v očiach európskych cenzorov politicky nekorektný.

Selektívne uplatňovanie politík a trestov Únie voči nepohodlným štátom alebo politikom je vážny problém, ktorý ukazuje jej pokrytectvo a rozklad základného chápania toho, ako má fungovať jednotná politika EÚ.

Oveľa väčší problém však predstavuje rozširovanie kompetencií Únie prostredníctvom aktivistických súdnych rozhodnutí.

Súdny aktivizmus ako tichá forma rozširovania právomocí

Pre značne expanzívny výklad európskych sudcov v oblasti ľudských práv, ktoré zasahujú a priamo formujú legislatívu a politiku krajín, už Spojené kráľovstvo avizovalo odstúpenie od medzinárodných dohovorov v tejto oblasti. Najsilnejšie sa v tomto smere ozýva favorit britských volieb, strana Reform UK.

Generálny tajomník Rady Európy bol po tlaku Británie „pripravený diskutovať o reformách“.

Súdny dvor EÚ v prípade trestného stíhania youtubera Martina Daňa prepísal povinnosti slovenských súdov, ktoré už nemusia rešpektovať názor vyšších súdnych inštancií.

Zjavne aktivistický rozsudok vydal Súdny dvor EÚ aj pri téme vystavovania detí LGBTI agende na školách voči Maďarsku. Súd v tomto prípade povedal, že vystavovanie detí LGBTI agende je súčasťou identity Únie.

Za absolútne neprípustné možno považovať aj konštatovanie súdu v danom prípade, že národná identita členského štátu, ktorej rešpektovanie garantujú zakladajúce zmluvy, je to, čo povie súd, a nie to, čo si určí štát sám prostredníctvom svojich volených politikov.

Súdny dvor EÚ si teda sám vytvoril právne záväzný záver, že on jediný môže určovať, kedy členské štáty majú právnu ochranu svojich identít a kedy nie.

Rozsudok súdu, teda rozhodnutie niekoľkých nikým nevolených sudcov, tak priamo určuje, ako sa majú členské štáty správať a čo majú prijímať do svojej legislatívy. Národná identita a história štátov podľa súdu nemajú hrať v tomto smere rolu, ak to neposvätí zopár európskych sudcov.

Bývalí politici s progresívnou agendou ako sudcovia

Prečo je takéto nastavenie neprípustné, demonštruje ďalšie aktivistické rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktorý konštatoval povinnosť členských štátov uznávať zväzky párov rovnakého pohlavia bez ohľadu na vnútroštátnu legislatívu.

Ide o rozhodnutie Veľkej komory Súdneho dvora EÚ vo veci Jakub Cupriak-Trojan a Mateusz Trojan proti Wojewoda Mazowiecki.

Medzi sudcami, ktorí vydali tento rozsudok, však bol aj sudca François Biltgen.

François Biltgen pôsobil ako dlhoročný politik v Luxemburgu, tajomník parlamentnej skupiny Christian Social Party, poslanec, minister spravodlivosti a zastával aj ďalšie ministerské funkcie.

Ako minister spravodlivosti v roku 2010 presadzoval otvorenie manželstva párom rovnakého pohlavia. Vládna rada 9. júla 2010 prijala návrh zákona o reforme manželstva a adopcie, ktorého cieľom bolo na jednej strane otvoriť manželstvá párom rovnakého pohlavia a na druhej strane reformovať legislatívu v oblasti adopcie.

Politik z Luxemburgu a dnes európsky sudca dokonca v mediálnom rozhovore v roku 2013 tvrdil, že „vždy bol za manželstvá osôb rovnakého pohlavia“ a usiloval sa o ich legislatívne zakotvenie ako politik.

Ako je vôbec možné, že jednoznačne vyhranený sudca, dokonca bývalý dlhoročný politik, sa stane sudcom a následne ešte aj rozhoduje o problematike, v ktorej bez akýchkoľvek pochybností nemôže byť nezaujatý, nevedno.

V danom prípade tak nejde o nezávislé a nestranné posudzovanie veci, ale o konanie sudcu, ktoré je v priamom rozpore aj s Etickými normami Súdneho dvora EÚ.

V danom rozhodnutí súdu figuroval aj ďalší sudca s politickou minulosťou, Eugene Regan. Regan bol senátorom v írskej strane Fine Gael v obodobí rokov 2007 až 2011. Strana sa definuje slovníkom „reformného“ a „progresívneho“ vládnutia.

Na oficiálnej stránke strana o svojej histórii píše, že má „históriu reformného a progresívneho vládnutia“ a medzi svoje úspechy zaraďuje aj zavedenie manželskej rovnosti, teda manželstva párov rovnakého pohlavia.

Ide tak o ďalšieho bývalého politika, dnes sudcu, ktorý pôsobil v strane so silným príklonom k zavedeniu manželstva párov rovnakého pohlavia. Opäť nemožno ani náznakom hovoriť o nestrannosti takéhoto sudcu z pohľadu nezaujatého pozorovateľa.

Rozhodoval aj sudca zo slovenskej mimovládky Za otvorenú justíciu

Medzi sudcami Veľkej komory rozhodoval aj sudca Miroslav Gavalec, ktorý bol zakladateľom slovenského združenia Za otvorenú justíciu. Združenie bez akýchkoľvek právnych náležitostí, ako je registrácia a podobne, v ktorom pôsobí ako hovorkyňa sudkyňa Pamela Záleská, sa aktívne zapája do politického diania v Slovenskej republike s dôrazom na právne témy.

Združenie malo opakované prepojenia na mimovládny sektor v oblasti právneho štátu a justičnej reformy. V roku 2014 konferenciu Spoločne za efektívnejšie a dôveryhodnejšie súdnictvo organizovalo holandské veľvyslanectvo, združenie sudcov Za otvorenú justíciu, Via Iuris a Nadácia otvorenej spoločnosti.

Denník Štandard sa bude problematike aktivistických sudcov podrobnejšie venovať v samostatnom článku.

Nevyhnutný rozklad Únie

Všetky tieto politiky a snahy o rozširovanie právomoci Únie cez aktivistické súdne rozhodnutia potláčajú základné pravidlá a ducha, na ktorom bola EÚ založená. Spoločenstvo založené na obchode a vzájomnom porozumení či kompromisoch sa mení na spoločenstvo bruselskej elity, ktorá upevňuje svoju moc skrytým a postupným uchopením čoraz väčšej moci a okliešťovaním práv štátov.

Štáty už nemôžu tvoriť národné politiky podľa želaní väčšiny občanov, ale musia ju tvoriť podľa názoru extrémnej menšiny v podobe niekoľkých, a v niektorých prípadoch zjavne zaujatých, sudcov, ktorí určia, čo je správne pre právny štát – vlastným výkladom. Tento stav nemá s demokraciou nič spoločné.

Snahy ignorovať subsidiaritu, obmedzovať demokratickú vôľu, obchádzať volebné výsledky a práva štátov, či kradnúť zahraničné zmrazené aktíva, ak je to „pre dobrú vec" nemá s právnym štátom nič spoločné.  

Na konci dňa môže verejnosť vidieť, že korupcia Únii prekáža iba u iných, ale nie u vlastných, a že kľúčové súdne rozhodnutia, ktoré sa dotknú legislatívy všetkých štátov, vydávajú bývalí politici s progresívnou agendou.

Dané smerovanie nemožno označiť za prirodzený vývoj a rast k „lepším zajtrajškom“. Ide o viac či menej otvorené politické budovanie pevnosti moci, v ktorej nebudú mať odporcovia žiadne práva na svoje individuálne postoje.

Paradoxne, tento stav bude vykresľovaný ako výkvet progresívneho právneho štátu.

V skutočnosti všetky tieto deformity nevyhnutne prispievajú ku koncu EÚ v takej podobe, ako ju dnes verejnosť pozná. A nejde pritom len o vyjadrenia politikov, ako je podpredseda KDH Viliam Karas, ktorý hovorí v tomto smere o pnutí a rozpade Únie.

Ide o nevyhnutný jav, keď sa mašinéria poháňaná presvedčením o vlastnej neomylnosti – bez spätnej väzby – a založená na tvrdom vynucovaní poslušnosti, teda na prednosti práva EÚ, zrúti pod kolapsom štruktúr zdola tak, ako to história pozná vo všetkých podobných prípadoch.