Pro-life ateizmus: Odmietať bezdôvodné potraty je záväzok nás všetkých, nie katolícka roztopaš

Argumenty pro-life a pro-choice táborov pri snahe upraviť potratovú legislatívu sú zmapované priam brilantne. Platí to nielen na Slovensku, ale v zásade po celom svete. Mohlo by sa zdať, že pri debate o tomto večnom hodnotovom spore už zaznelo všetko podstatné a čaká sa len na to, kto koho skôr prehlasuje a prekričí.

Nie je to celkom pravda a ostáva tu minimálne jeden dezinterpretovaný rozmer, ktorý je nutné uviesť na pravú mieru. Z progresívneho a liberálneho spektra so železnou pravidelnosťou totiž zaznieva, že snahy o sprísnenie pravidiel interrupcií sú motivované náboženským fanatizmom a vracajú nás do stredoveku, do doby temna. Sčasti to je zrejme spôsobené ich plošným odporom k náboženstvu ako takému, sčasti snahou posunúť ochranu nenarodeného života do roviny uzavretej ideológie, ktorú ako neveriaci nie sú povinní rešpektovať.

Tak či onak, tento prístup je lacným argumentačným faulom v podobe vytvárania slameného panáka.

Ak sa totiž čo i len trochu začítate do návrhov, ktoré súčasní konzervatívci v tejto súvislosti predkladajú, nenájdete v nich pravdepodobne žiadne odkazy na Boha či na Bibliu. Platí to aj v prípade, ak sú ich autori hlboko veriaci a verejne sa k tomu hlásia. A ak sa tak v minulosti náhodou stalo či stane, hoci len implicitne, faktom ostáva, že v pro-life tábore prevládajú sekulárne naratívy a odkazy na vedu.

Menej známym potvrdením toho je, že len v USA existuje či existovalo niekoľko protipotratových organizácií, ktoré sú založené na rýdzo svetskom princípe. Spomenúť možno Atheist and Agnostic Pro-life League, Libertarians for Life či Feminists for Life.

Ich filozofia a vôbec filozofia mnohých podobne zmýšľajúcich ľudí skôr vychádza z toho, že snaha potlačiť fenomén potratov pramení z niečoho, čo presahuje a zaväzuje všetkých ľudí bez ohľadu na ich vnútorné presvedčenie.

Z pozície pro-life agnostika si to dovolím nazvať všeobecnou morálkou. Morálkou, ktorá je zmesou toho, čo je objektívne pre spoločenstvo ľudí prospešné a čo sa človeku ako jednotlivcovi subjektívne protiví. Hoci ide o pružný pojem a morálku možno vykladať rôznymi spôsobmi, relativizovať niektoré hodnoty sa skrátka v slušnej spoločnosti nemá.

Život človeka je jednou z nich. Tou najdôležitejšou.

Tí, ktorí koncept takto nastavenej pro-life morálky odmietajú, sa pritom stále môžu obrátiť aj na vedu. Nie metafyzika, ale moderná veda a jej výdobytky totiž priestor pre potraty razantne okresáva. Jednak ženám pomáha zvládnuť úskalia druhého stavu čo najhladšie, a za druhé, veda nám ponúka dokonalý obraz toho, ako citlivo plod človeka svoj nadchádzajúci koniec vníma a čo všetko sa v tejto súvislosti po biologickej stránke odohráva. Ukážku drastickosti potratu zachytenom na ultrazvuku prináša aj starší dokumentárny film The Silent Scream natočený Bernardom N. Nathansonom.

Ročne sa vo svete vykoná podľa odhadov do 50 miliónov potratov. Za jednu dekádu teda hovoríme o pol miliarde. Plody sa ničia spôsobom, ktorý v priemernom človeku vyvoláva dáviaci reflex a častokrát vymazané zo sveta v štádiu, keď u nich možno detegovať tlkot srdca a mozgovú aktivitu. Dôvody? Tie štatisticky iba minimálne spadajú do kategórie ospravedlniteľných, medzi ktoré v jednotlivých krajinách patrí počatie v dôsledku znásilnenia, vážne poškodenie plodu či ohrozenie života matky.

Zrážať toto číslo na minimum, či už mäkkými nástrojmi v podobe masívnej podpory rodinnej politiky, alebo – ak si to situácia vyžiada – zákazmi, ktoré musia ísť ruke v ruke, je spoločným záväzkom celého ľudstva, nie akási kratochvíľa bigotných katolíkov. Tento univerzalizmus ochrany života, ktorý nie je zafarbený žiadnou ideológiou a ani náboženstvom, v sebe nesie obrovskú silu a potenciál sociálneho zmieru.

Ostáva len dúfať, že anarchistické progresívne heslá na čele s vyjadrením, že zlikvidovať svoje zdravé nenarodené dieťa počaté konsenzuálnym sexom je ľudským právom (sic!), bude prehlušovať čoraz viac.