Blitzkrieg

Stačilo málo a aj nepatrná skupina poslancov mala moc uchrániť postavenie parlamentu v systéme moci u nás. Nebolo by to nič deštruktívne, pretože na stole bol rozumný návrh, ako to dosiahnuť.

Nestalo sa, namiesto toho to bol blitzkrieg. Schôdza sa začala o 14. hodine, zákon bol do 20 minút prerokovaný aj schválený, do večera podpísaný prezidentkou. Ide o najzávažnejšiu zmenu ústavného poriadku za dlhé obdobie, výrazný prvok kancelárskeho princípu v našej parlamentnej demokracii, a nič z toho nestálo našim poslancom za diskusiu.

Naopak, hovorilo sa o postranných veciach, účasti covid-pozitívnych poslancov, akomsi igelite, plus kope emócií.

Pritom problémy sú vážne a je ich niekoľko.

Po prvé, zákon, ktorý dáva mimoriadne právomoci vláde na úkor parlamentu (snemovňa rozhodnutie vlády až dodatočne schvaľuje, stačí pritom obyčajná väčšina) tu zostane aj po pandémii. Keďže tento zákon závažným spôsobom obmedzuje základné občianske práva, poslanci, ktorí ho schválili, budú niesť zodpovednosť aj za jeho prípadne zajtrajšie zneužitie.

Nedali do zákona poistku, hoci tá ležala na stole. Bol to návrh poslankyne Kataríny Hatrákovej (KÚ, OĽaNO), ktorá navrhovala, aby zákon v tejto podobe exspiroval po pol roku alebo roku. Ďalšie návrhy ponúkala opozícia. Bol to všetko hrach na stenu.

Po druhé, poslanci, ktorí tak radi strážia princípy liberálnej demokracie a rovnako radi kritizujú Orbána za majoritné a monokratické poňatie moci, týmto hlasovaním zo seba robia pokrytcov.

Tento zákon bude ľahko zneužiteľný, stačí jedna z mimoriadnych situácií, ktorá umožňuje jeho využitie, a vláda získa moc, akú doteraz nikdy nemala. Keď bude teda najbližšie Ondrej Dostál, Juraj Šeliga alebo niekto z okolia prezidentky Čaputovej hovoriť o liberálnej demokracii, treba im pripomenúť ich vlastné hlasovanie a expresný podpis pod zákonom.

Nielenže nepreukázali integritu – a zvlášť to platí pre prezidentku, pre ktorú bola vláda práva hlavnou témou kampane – nepreukázali ani schopnosť podporiť rozumný návrh poslankyne Hatrákovej.

Práve ona ich všetkých zahanbila. Ukázala, že sa dalo postupovať inak, rozumnejšie. Žena, ktorá v minulosti dokázala čeliť hrubej moci v kauze Čistý deň a uchrániť si meno a povesť, teraz čelila úplne inej väčšine, ale rovnakému, ak nie horšiemu tlaku. A opäť obstála.

Kto naopak neobstál, ako upozornil Peter Zajac, je hnutie Za slušné Slovensko. Opakuje sa to, čo sme zažili pri všetkých protestných hnutiach od Gorily. Protesty z ulice poslúžia napokon úplne iným cieľom, aké ich doviedli k moci.

Po tretie, prvýkrát sa dotýkame témy, o ktorej raz bude možné hovoriť ako dedičstve súčasnej vlády. Tento zákon tu totiž bude nadlho, ústavné zákony sa nemenia alebo menia extrémne ťažko.

Tento moment si hodno pamätať. Raz naň doplatíme. Tak totiž funguje moc.

Cesta k problémom nie je dláždená len dobrými úmyslami, u nás aj lajdáctvom. V tomto prípade obyčajným aj liberálnym lajdáctvom.