Cieľom Európskej centrálnej banky nie je krotenie inflácie, ale prežitie politického projektu

Ani ja som nečakal, že monetárna politika našej Európskej centrálnej banky (ECB) bude menej zodpovedná ako centrálna banka juhoamerickej krajiny. „Poďme do eurozóny, aby nás Západ zachránil pred domácim monetárnym amaterizmom,” presviedčali ma odborníci pred zavedením eura. Teraz vidím, ako sociálne najslabšiu vrstvu slovenského obyvateľstva pustoší cválajúca inflácia a ako za Mečiara úradníčka na čele európskej inštitúcie na výrobu rastúcich cien verejne popiera triviálne ekonomické zákonitosti.   

Pre takéto správanie ECB sú dva dôvody. Prvý je ten komunikovaný, druhý skutočný.

„Ako ďaleko musí inflácia stúpnuť, kým ECB začne zvyšovať úrokové sadzby?“ spýtal sa holandský konzervatívec Michiel Hoogeveen šéfky ECB Christine Lagardovej v Európskom parlamente. „Myslím si, že je naozaj dôležité pochopiť, čo podnecuje infláciu, aby sme mohli určiť aj to, čo pomôže pri udržiavaní cenovej stability,“ odpovedala. „Ak by sme teraz prijali opatrenia menovej politiky v podobe postupného ukončenia nákupu aktív a rýchleho zvýšenia úrokových sadzieb, malo by to hneď vplyv na ceny energií?“ Lagardová sa rečnícky spýtala, kým odpovedala: „Nemyslím si, že áno.“ „Uvoľnilo by to zrazu kapacity v lodnej doprave, manipuláciu s kontajnermi a jazdu nákladnými autami? Nemyslím si to,“ dodala. „Zvyšovanie úrokových sadzieb ceny energií nezmení.“

Predstieraná neschopnosť ovplyvňovať spotrebu je zaujímavý obrat v stratégii ECB. Keď bolo treba podporiť vlády členských krajín nákupom ich dlhopisov, „rozbiehať“ ekonomiku, podporiť spotrebu, úverovanie a ekonomický rast, ECB bola údajne všemohúca. Pred pandémiou začala dokonca riešiť aj klimatickú zmenu. Keď ale treba tlmiť rast cien „spomaľovaním“ ekonomiky, obmedzovaním spotreby, úverovania a špekulatívnych bublín, úradníci v ECB sa tvária, ako by sa ich to netýkalo.

Viem, ľudia na to už zabudli, ale vyššie úroky majú človeka motivovať menej míňať a viac sporiť. Rast úrokov zvyšuje motiváciu ľudí obmedziť spotrebu dnes a preniesť ju do budúcnosti. Vďaka tým, čo na túto cenu úverov zareagujú a spravia to, je tu zrazu viac benzínu a potravín pre ostatných spotrebiteľov. Bez dodatočného vyťaženého barelu ropy alebo zasadeného obilia. Presúvanie spotreby v čase je presne to, čo úroky v ekonomike robia.

Lagardovej kolega v americkom Fede Jerome Powell, ktorý si už hlavu posypal popolom, sa preto práve dvíhaním úrokov už niekoľko mesiacov pokúša tlmiť spotrebné libido Američanov. O to tragickejšie je, že práve s nimi štátna centrála manipuluje. Keď neveríte teóriám, len sa skúste zamyslieť, koľko ľudí obmedzí dovolenkové cestovanie len preto, že im narástli splátky hypotéky.

Taliansky dlh by bol dnes pri trhových úrokoch nesplatiteľný. Posledných 7 rokov Taliansku a ostatné vlády eurozóny financuje práve ECB vyrábaním nových eur. Čo sa stane, keď im bude ECB úroky dvíhať či dokonca nebodaj talianske štátne dlhopisy aj predávať? Nie je možné vylúčiť potrebu reštrukturalizácie tohto dlhu, čo by okrem iného ohrozilo fungovanie európskeho bankového systému a zrejme aj ochotu a schopnosť Talianska zotrvať v eurozóne. Zrazu sa verejné popieranie základov ekonómie u šéfky ECB chápe ľahšie. Práve pod gigantickou hromadou talianskeho dlhu je zakopaná Lagardovej neochota pozrieť sa inflačnej pravde do očí a skutočný dôvod toho, prečo si zanovito sedí na rukách. Primárny cieľ ECB nie je skrotenie inflácie, ale prežitie politického projektu eura, ktorý trápi vážna vrodená chyba. Bez eura nebude eurovej cenovej stability.