Pre Slovákov bol dôležitý aj Pavol VI., ktorý v roku 1964 ako prvému chrámu na Slovensku dal práve kostolu v Šaštíne titul bazilika minor. Pavol VI. dokázal v roku 1977 vyhlásiť samostatnú Slovenskú cirkevnú provinciu, čo bola pre cirkev na Slovensku epochálna záležitosť. Treba však dodať, že za železnou oponou mal na tom iste zásluhu aj niekdajší zapálený ničiteľ cirkvi Gustáv Husák.

No a potom je tu veľký priateľ Slovákov Ján Pavol II. Keď v roku 1990 pri svojej prvej návšteve zakrúžil vrtuľníkom nad šaštínskou bazilikou, dal Sedembolestnej Panne Márii aj Slovákom sľub, že sem príde na púť. Slovo dodržal a v roku 1995 sa tu zastavil počas svojej druhej návštevy Slovenska. Ján Pavol II. blahorečil viacerých Slovákov a viaceré chrámy povýšil na baziliky. Od jeho tretej návštevy Slovenska v roku 2003 uplynulo v týchto dňoch devätnásť rokov.

Pamätníkom návštevy zostal v srdci tento fyzicky slabý, no duchovne nezlomený a žiariaci svätec našej doby, ktorý nám pripomenul našu naviazanosť na Sedembolestnú, ktorá „už stáročia sprevádza Boží ľud požehnaného slovenského národa počas smutných, ako aj náročných dní“.

Počas obdobia komunizmu boli mariánske púte silnejúcim fenoménom, ktorý mal tiež podiel na duchovnej obrode krajiny. Ako píše vo svojich úvahách salezián Anton Hlinka: „Keď normalizačná mašinéria dosahovala svoj vrchol a začínali sa najprv spontánne, ale po čase i vedome odcudzovať Cirkvi široké vrstvy veriacich, i ženy a vidiečania, vtedy prišla Panna Mária na pomoc, vzývaná na znova oživených púťach. Už koncom 70. rokov narástol počet pútnikov v Levoči na 80 000 až 100 000. Veriaci sa začali hrnúť vo veľkom množstve do Šaštína, do Nitry, na Košickú kalváriu, na Staré Hory, do Ľutiny, Marianky, Rajeckej Lesnej, Prievidze atď. Mladší riskovali pritom dokonca vyhodenie zo školy a starší zamestnanie. A predsa prišli. Vracali sa posilnení vo viere a ich príklad strhával ďalších, aj takých, čo už-už zanechávali Cirkev. Počet konverzií narastal, medzi mládežou sa množili krúžky a počet tých, ktorí zasvätili svoj život Bohu a službe blížnym.“

Tento rast sa naplno prejavil v 90. rokoch po získaní slobody. No len tridsať rokov stačilo na to, aby sa od entuziazmu prešlo k stagnácii a pomalému úpadku. Keď sa uvažuje o „znovunakopnutí“ cirkvi a duchovných povolaní, možno by tou najjednoduchšou cestou bolo zobrať do rúk ruženec a oprieť sa o Pannu Máriu, ktorá by nám opäť pomohla rozdúchať tlejúcu pahrebu viery. Všetky ostatné spôsoby sú len komplikovanejšie a drahšie.

Pre úplnosť však treba uviesť sedem bolestí Panny Márie. Sedem je číslo plnosti. Tých bolestí muselo byť v reálnom živote viac, no tieto uvádza tradícia. Predpoveď Simeona v chráme, útek do Egypta, hľadanie Ježiša v chráme, stretnutie Ježiša na krížovej ceste, pohľad na Ježišovo zomieranie na kríži, prijatie mŕtveho Ježiša z kríža do náručia, do lona a uloženie Ježiša do hrobu.

Aby sme však neskĺzli do depresie, lebo aj to býva občas našou slabosťou, je tu aj sedem radostí. Komplexnosť života zahŕňa v sebe ako bolesť, tak aj radosť. Tam nachádzame obrazy zvestovania, navštívenia Alžbety, narodenie Ježiša, poklona troch mudrcov, nájdenie Ježiša v chráme, Ježišovo zmŕtvychvstanie a nanebovzatie Panny Márie.

Príbeh Božej Matky je inšpiratívny. Čo sa týka výjavov, tak hlavne pieta, keď Božia matka drží svojho mŕtveho syna v náručí, je silným obrazom. Je to tichý výkrik, ktorý oslovuje umelcov aj tých, ktorí sa na dielo pozerajú. A nemusí ísť pritom o veriaceho človeka. Nestretol som ešte ateistu, ktorý by niečo namietal proti Michelangelovej Piete.

Mária je cesta, ako sa vzájomne pochopiť. Stretnúť sa v súcite pri trpiacom človeku a stáť pri ňom. Aj o tomto je sviatok Sedembolestnej.