Jaroslav Daniška

Slovensko nemá veľa takých oblastí v riadení štátu, ako je migračná politika. Od januára 1993 až do januára 2021 to bola takmer nadpoliticky stabilná téma. Bez ohľadu na to, či bol ministrom vnútra bývalý disident alebo bývalý komunista, v neskorších časoch konzervatívec alebo smerák, muž alebo žena, mal Migračný úrad jednu líniu.

Keď napríklad Vladimír Palko vniesol do jedného zo základných dokumentov migračnej politiky rešpekt imigranta k domácej slovenskej kultúre, čo bol princíp v kontraste k vtedy populárnemu multikulturalizmu, jeho neskorší nástupca, s ktorým sa inak nezhodli takmer na ničom podstatnom, to nijako nemenil.

V EÚ sme vždy stáli na opačnej strane ako zástancovia imigrácie a "vítači" imigrantov, čo malo širokú podporu populácie, debaty o multi-kulti sa u nás v podstate nemuseli ani viesť. Napokon, ťažili sme aj z toho, že imigranti nemali o našu krajinu záujem, nemali tu dlhodobo zázemie svojich komunít, ani príležitosť na zamestnanie.

Táto stabilita bola vyjadrená aj tým, že dlhoročným riaditeľom Migračného úradu bol ten istý človek, Bernard Priecel. Nastúpil ešte v časoch ministra Pittnera, skončil koncom minulého roku. Nejde ale o jeho osobu, stabilita v tejto téme bola politicky daná. Do konsenzu nezapadal z parlamentných strán iba Most-Híd, ani Bugár ale tému nebral ako zásadnú. Aj jeho maďarskí voliči boli často z vidieku a formovaní maďarskými médiami z Budapešti, čiže prirodzene skeptickí voči imigrácii.