Rodičovský bonus: pár poznámok a ponaučení k 16-ročnému príbehu

A novinári sa nám vysmievali

Možností, ako môže bonus vyzerať, je nepreberné množstvo. Moja predstava o tom, po ktorej verzii siahnuť, sa rokmi značne menila. V každom prípade, bolo treba zodpovedať na otázky, kde zobrať percentá odvodov starobného poistenia na vybudovanie bonusu. Siahnuť na prvý pilier či na druhý?

Na začiatku roku 2007 sme sa s Krajniakom prikláňali k tomu, že siahneme na prvý pilier a bonus bude mať aj sporivý charakter, podobne ako II. pilier, v tom zmysle, že pracujúce deti by odvádzali časť svojich odvodov na účet rodičov už v čase, keď títo rodičia ešte nie sú dôchodcami.

Bonus sme s Krajniakom popísali v dokumente „Ekonomika konzervatívnej solidarity“, ktorý bol publikovaný na stránke Pravé spektrum vo februári 2007.

Vtedy sme i na tlačovej besede predstavili myšlienku rodičovského bonusu verejnosti. Novinári pristupovali k návrhu s nedôverou a na druhý deň boli ich mediálne výstupy miestami vysmievačné. Výsmech vyvolávalo naše tvrdenie, že zavedenie bonusu môže priniesť na dôchodkoch rodičom v priemere za každé dieťa milión korún navyše. Samozrejme, v cenových reláciách budúcnosti, teda zohľadňujúc bežnú infláciu.

Pritom tie úvahy neboli až také prehnané. Pozrime sa na súčasný schválený bonus. Pätnásť eur otcovi, pätnásť eur matke, veď to je v bývalej mene spolu takmer tisícka. Za rok je to 12-tisíc korún, a ak poberajú dôchodok dvadsať rokov, je to skoro štvrťmilióna korún. A opakujem, bonus si predstavujem v budúcnosti podstatne navýšený.

Ono je to tak, ľudia, a novinári obzvlášť, majú politikov zadelených v škatuľkách. No a mňa mali v škatuľke ministerstva vnútra.

Nuž, vtedy sa nám smiali. Dnes sa usmievam ja.

Keď nechcelo KDH, zákon predložila KDS

V roku 2007 som sa predsedom KDH nestal. KDH kritizovalo aj rodičovský bonus. Naši odporcovia v strane používali také trápne argumenty, že ich tu nechcem opakovať. Určitú úlohu zrejme zohrávala skutočnosť, že od volieb v roku 2006 pretrvával v KDH spor o to, či sme mali ísť do vlády s Ficovým Smerom alebo nie.

V roku 2008 sme spolu s poslaneckými kolegami Mikloškom, Bauerom a Minárikom odišli z KDH. Založili sme stranu Konzervatívni demokrati Slovenska (KDS). Na viac ako desaťročie sa prerušila aj moja spolupráca s Krajniakom na rodičovskom bonuse.

Začiatkom roku 2010 sme ako štyria poslanci KDS predložili v parlamente návrh zákona o rodičovskom bonuse. Presnejšie povedané, mal to byť prvý z viacerých osobitných zákonov týkajúcich sa zavedenia bonusu. Predloženým zákonom sa zriaďoval osobitný fond v Sociálnej poisťovni, z ktorého sa mal rodičovský dôchodkový bonus vyplácať. Zákon nebol schválený.

V parlamentných voľbách 2010 KDS nekandidovala. V júni 2010 som po dvanástich rokoch skončil ako poslanec NR SR.

2010-2020: S bonusom putujem po púšti

Po skončení parlamentnej kariéry som začal učiť na Paneurópskej vysokej škole (PEVŠ). V osobnom živote som si plnil dlhodobú povinnosť ošetrovania chorého člena rodiny. Inak, je to veľmi dobrá skúsenosť. Je dobré, keď si prorodinnú politiku vyskúšate na vlastnom chrbte. Je to súhra teórie a praxe.

Uvedomoval som si, že na presadenie bonusu bude potrebné zasadiť ho do priestoru rešpektovanej ekonomickej vedy. Aby ktosi nemohol tvrdiť, že bonus je exotická myšlienka, ktorá nemá v ekonomickej vede žiadnu oporu.

Základné znalosti mikroekonómie a makroekonómie som si osvojil  už v polovici 90. rokov, keď som sa stal podpredsedom KDH a potom poslancom. Považoval som to za povinnosť. V roku 2010 som už teda mal na čom stavať, tak som si prehĺbil poznanie prelúskaním Samuelsonovej a Nordhausovej Ekonómie.

Americká a nemecká škola

Potom sa začala tvrdšia práca. Pochopiť aplikovanie klasickej mikroekonómie na oblasť medziľudských vzťahov, napríklad vzťahov v rodine, kde tiež existuje dopyt a ponuka abstraktných statkov (láska, vernosť, intimita, bezpečie), ale aj statkov ako deti. (Za označenie detí ako statku sa ospravedlňujem, ale nevymyslel som to ja, ale drsní ekonómovia).

Práve toto aplikovanie mikroekonómie na rodinu patrí k objavnej vedeckej práci Garyho Beckera, za ktorú získal Nobelovu cenu v roku 1993. Tak som študoval Beckerovu knihu Pojednanie o rodine.

Becker vysvetľuje okrem iného i to, že dopyt po deťoch sa tiež odvíja od ceny toho dieťaťa (ďalší pojem, ktorý som nevymyslel ja), pod ktorou sa myslia náklady na výchovu dieťaťa, ale aj náklady stratenej príležitosti (teda to, o čo rodičia prídu rozhodnutím pre dieťa). Demografický pokles v západnej civilizácii za posledných sto rokov vysvetľuje Becker práve nárastom ceny dieťaťa. Nárast bol spojený napríklad zvyšovaním zamestnanosti žien. Na rozdiel od ženy v domácnosti, zamestnaná žena rozhodnutím pre dieťa znáša aj náklady stratenej príležitosti v podobe ušlej mzdy.

Mnohí Beckerovi nasledovníci upozorňujú na to, že aj zavedenie štátnych systémov dôchodkového (ale aj zdravotného) zabezpečenia podporuje pokles pôrodnosti, lebo zvyšuje cenu dieťaťa. V minulosti rodič viac rátal s tým, že v starobe sa deti o neho postarajú. Toto postaranie znižovalo cenu dieťaťa. Štátnymi dôchodkami a zdravotnou starostlivosťou však toto postaranie prinajmenšom čiastočne mizne, čím sa cena dieťaťa zvyšuje. A teda záujem mať deti sa znižuje. Napokon, hovoril to už pred osemdesiatimi rokmi iný laureát Nobelovej ceny Gunnar Myrdal.

Už som spomínal, že dôvodom na zavedenie rodičovského bonusu je najmä nastolenie spravodlivosti. Beckerova škola však naznačuje, že bonus má zmysel aj ako profertilné opatrenie, otázne je iba, nakoľko významné.

Veda Beckerovej školy je vysoko matematizovaná. Nebyť matematikom, nevedel by som, o čom sa v nej hovorí. Na rozdiel od Samuelsona, ktorý sa diferenciálnemu počtu vyhýba, u Beckera sa to parciálnymi deriváciami vyšších rádov len tak hemží.

V ekonomickej vede je večná otázka, nakoľko je dôležité používať aparát vysokej matematiky. Dopriaval som si po nematematickom Samuelsonovi štúdium veľmi matematizovaných učebníc. S prekvapením som zistil, že niektoré kľúčové poučky z teórie spotrebiteľa a teórie firmy sú z matematického hľadiska riešením úlohy hľadania viazaného extrému funkcie viacerých premenných a nezaobíde sa bez využitia Lagrangeových multiplikátorov.

Mal som pocit, že je dobré osvojiť si aj hlbšiu teoretickú argumentáciu. S úsmevom poznamenávam, že človek nikdy nevie, či sa mu nebude hodiť v nejakej diskusii ako prostriedok mierneho teroru voči oponentovi. Keď si milý čitateľ prečíta niektorú z predošlých viet a nie je práve vyštudovaným matematikom, hneď sa dovtípi, o čom hovorím.

Poznávanie teda bolo aj intelektuálnym zážitkom. Intelektuálny zážitok však môže predstavovať pascu prílišného spoliehania sa na teoretické modely vychádzajúce z určitých predpokladov, ktoré nemusia byť samozrejmé. Pred prílišným podľahnutím teórii ma chránila múdra kniha profesora Karlovej univerzity Lubomíra Mlčocha Ekonomie rodiny v proměnách času, institucí a hodnot. Predovšetkým ma varovala, že základný predpoklad mikroekonómie o racionálnosti spotrebiteľa nemusí byť naplnený, ak ho chceme aplikovať na rozhodovanie človeka v otázkach rodinných vzťahov. Človek totiž nekoná vždy rozumne. Stačí si prečítať prvý ľudský príbeh z knihy Genezis.

Praktická nemecká veda

Nemecko bolo kolískou štátnych dôchodkových systémov. Keď som si pogúglil, zistil som, že rodičovským bonusom sa tam múdri ekonómovia zaoberali už v 50. rokoch, počas dôchodkovej reformy. Nazývali to samozrejme inak, ale princíp bol rovnaký.

Náš bonus je založený na princípe, že ak dôchodca X a dôchodca Y pracovali a odvádzali odvody z rovnakého platu rovnako dlho, neznamená to automaticky, že obaja majú nárok na rovnako veľký dôchodok. Ak dajme tomu X je bezdetný a Y má dve pracujúce deti, tak Y by mal mať dôchodok vyšší, lebo výchovou detí sa zaslúžil o to, aby sa dôchodkový systém udržal.

Nemecký ekonóm Wilfrid Schreiber v 50. rokoch vychádzal z toho istého princípu, ibaže navrhoval, aby X mal tiež taký istý dôchodok, ale musí si na to priplatiť počas svojej pracovnej kariéry vyššími odvodmi. Princíp je však rovnaký.

Diskusia o tom, čo my nazývame rodičovský bonus, v Nemecku prebieha teda celé desaťročia pod iným názvom, hovoria tam tomu Kinderrente. Veľkú štúdiu o Kinderrente publikoval v roku 2014 tím vedený Martinom Werdingom. Politicky sa to však v Nemecku nepresadilo.

Ako som už neveril, že bonus bude

Znalosti, ktoré som nakumuloval po roku 2010, som využil na prípravu predmetu Mikroekonómia rodiny, ktorý som prednášal na Fakulte ekonómie a podnikania na Paneurópskej vysokej škole. V roku 2014 som predniesol príspevok na tému rodičovského bonusu na medzinárodnej konferencii zorganizovanej PEVŠ a Technickou univerzitou vo Viedni.

Popularizačné články o rodičovskom bonuse som publikoval od roku 2007 až do roku 2018 v štvrťročníku Impulz, na blogu týždenníka Týždeň a na stránke Postoj.

V roku 2018, keď som už mal menej iných povinností, som sa zmobilizoval a zaobstaral som si zo Sociálnej poisťovne informácie o priemerných dôchodkoch žien podľa počtu detí, ktoré vychovali. Na internete sa tieto informácie nenachádzali, hoci sú veľmi dôležité. Vedel som, aký poznatok môžem očakávať. Nemusíte ovládať parciálne derivácie, aby vám zdravý rozum povedal, že samozrejme najvyšší dôchodok majú bezdetné ženy, o čosi menší majú jednodetné, ešte menší dvojdetné, atď. Veď je to preto, lebo čím viac detí žena má a vychováva, tým viac svojho času musí investovať do rozvoja toho typu svojho ľudského kapitálu, ktorý je potrebný na budovanie domova pre svoju rodinu a deti, a tým menej investuje do rozvoja ľudského kapitálu, potrebného na uplatnenie sa na trhu práce, no a tým menej zarába. 

Vtedajší riaditeľ Sociálnej poisťovne Ľubomír Vážny bol taký láskavý, že mi tie informácie poskytol. No a tie výsledky potvrdzovali moje očakávania. Čím viac detí, tým podstatne nižší dôchodok.

To však znamená ďalší argument v prospech rodičovského bonusu. Doterajší stav totiž znamená, že čím viac pracujúcich detí matka vychová, tým viac prispieva na dôchodky iných, ale svoj vlastný dôchodok tým viac znižuje. To je absurdná vlastnosť systému prvého piliera. Rodičovský bonus túto absurdnosť aspoň čiastočne odstraňuje. V roku 2018 som o tom schuti písal na Postoji.

Tak mi pokojne plynula dekáda 2010 – 2020. Rozvíjal som myšlienku bonusu, bavilo ma to a malo to iba jednu chybu. Že som už neveril, že by sa to mohlo v parlamente schváliť.

Veď ja som už mimo politiky celé roky a ministrom sociálnych vecí teda nebudem, hovorím si. Krajniak sa bonusu už desať rokov nevenuje a do rezortu sociálnych vecí sa tiež nechystá, však?

Občas sa nejaká idea zdá úplne nerealizovateľná, lebo jej realizácia by si vyžadovala splnenie mnohých podmienok, z ktorých všetky vyzerajú nesplniteľné.

Ale občas sa stane zázrak a všetky sú splnené.

2020: Bonus ide do vlády

V uplynulých desiatich rokoch som s Milanom Krajniakom udržiaval priateľské, ale len sporadické kontakty. Nespomínam si, že by sme sa v rozhovore vracali k bonusu, ani on o ňom v politike nehovoril. Pred voľbami 2020 som sa náhodou dozvedel cez inú osobu, že strana Sme rodina si do volebného programu dáva aj rodičovský bonus. Fajn, povedal som si, ale nič som si od toho nesľuboval.

Po voľbách sa stala Sme rodina vládnou koaličnou stranou. Mala záujem o jeden silový rezort. Ak by dostala obranu, Krajniak by bol ministrom obrany. Pripadol jej post riaditeľa SIS. A tak sa Milan Krajniak stal ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny.

Začala sa skutočná diskusia

Zrazu som s potešením videl, že čo sa mi už dlho javilo len ako intelektuálna zábavka, môže byť naozaj uskutočnené. Minister Krajniak mi ponúkol post predsedu spoločnej komisie ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a ministerstva financií, ktorá by pripravila a posúdila dôchodkovú reformu. Poďakoval som sa a povedal som mu, že úplne postačí, ak budem len radovým členom komisie, lebo okrem bonusu do iných položiek dôchodkovej reformy nechcem zasahovať. A tak sa aj stalo. V júli 2020 som bol menovaný za člena komisie.  

V médiách sa začala skutočná diskusia o rodičovskom bonuse. Členstvo vo vládnej komisii mi prinieslo viacero mediálnych príležitostí hovoriť o ňom, napríklad v Denníku N, na Postoji či v RTVS. Veľmi som pri tom zužitkoval všetky poznatky, ktoré som nazhromaždil za posledné desaťročie.

Samozrejme, objavovalo sa aj množstvo útokov na bonus, poväčšine neboli príliš odborne podkuté, niektoré boli priam absurdné. Najmä však kritici nedokázali prijať argument, že princíp bonusu je uznávaný rešpektovanými ekonómami v Európe a že má oporu v ekonomickej vede. Túto skutočnosť jednoducho obchádzali. Kritika bonusu sa poväčšine objavovala na SME a Denníku N, ale kritici bonusu občas dostávali priestor aj v kresťanských médiách.

Niektorí odporcovia bonusu boli prosto alergickí na slovo rodina. Iní boli nostalgikmi, ktorí spomínali na časy, keď bez konkurencie kraľoval prvý pilier. Väčšinu kritikov však predstavovali ekonómovia veriaci v druhý pilier. Rodičovský bonus je totižto vlastne tiež taký malý pilierik, a teda je konkurentom tak prvého, ako aj druhého piliera. Čím viac percent odvodov dáme na bonus, tým menej ostane na ostatné dva piliere.

Potom sa, samozrejme, objavovali náreky, ako to zruinuje verejné financie. Schválená verzia bonusu stojí cca dvesto miliónov eur ročne, tá financie naozaj nerozvráti.

Za ostatné dva roky som na Štandarde napísal desať článkov, kde som bránil bonus proti kritikom. 

V medzirezortnej komisii sme spor o bonus nijako zvlášť neotvárali, ale z niektorých poznámok bolo vidno, že niektorí členovia, menovaní ministerstvom financií, bonus odmietali.

Bonus len za pracujúce dieťa

S ministrom Krajniakom a s jeho štátnym tajomníkom Borisom Ažaltovičom sme rýchlo našli zhodu, akú formu bonusu zvolíme. Predovšetkým bolo treba rozhodnúť nasledujúcu otázku. Má nárok na bonus rodič akéhokoľvek dieťaťa alebo len rodič dieťaťa, ktoré pracuje na Slovensku a odvádza odvody do Sociálnej poisťovne? V Nemecku ekonómovia propagujú prvú možnosť. My sme sa rozhodli pre druhé riešenie. Bonus je zaslúženou odmenou za to, že rodičia výchovou dieťaťa prispeli k chodu slovenského štátneho dôchodkového systému.

A o všetkom rozhodne politika

Príslušná novela zákona o sociálnom poistení bola na ministerstve hotová na jar 2021. Potom už bola na rade politika, teda, aby ju schválila vláda a parlament.

Keby občania vedeli, ako sa politici rozhodujú, verili by im ešte menej ako veria, a to už je čo povedať. Nebudem hovoriť konkrétne o tejto vláde, ale iba všeobecne o vládach ako takých. Súčasťou legislatívneho procesu sú aj nesplnenia sľubov, dohôd, dokonca programového vyhlásenia, podrazy, vykrúcačky, závisť, niekedy takmer vydierania, atď. To znamená, že keď zámer zákona je vo schválenom platnom programovom vyhlásení vlády a ten zákon je už napísaný, neznamená to ešte, že naozaj bude schválený.

Súčasťou schvaľovania rodičovského bonusu bola aj z môjho pohľadu veľmi dobrodružná epizóda, v ktorej sa rodičovský bonus dostal rovno do ústavy. Stalo sa tak koncom roku 2020, keď sa prerokúvala v parlamente novela ústavy predložená ministerstvom spravodlivosti, týkajúca sa správneho súdnictva. V tej chvíli si zrazu všetky strany uvedomili, že je to príležitosť, aby do ústavy presadili niektoré svoje priority. No a Sme rodina tam dala rodičovský bonus. Novela ústavy prešla. Desať dní predtým som ani netušil, že čosi také sa stane a moja osobná domnienka je, že desať dní predtým to netušili ani politici.

A vec vyzerala opäť stratená

Ale ani to neznamenalo, že obyčajný, podrobný zákon bude schválený. Z vlády sa verejne ozývali hlasy vyjadrujúce nechuť prijať zákon o bonuse, a to zo strany SaS. Neverejne sa ku mne dostávali informácie, že ani hlasy poslancov ostatných vládnych strán nie sú isté. Zákon bol od leta 2021 v legislatívnom procese, ale parlament sa ním viac ako celý ďalší rok nezaoberal. Viem o tom, že Boris Kollár zohral pozitívnu rolu vplyvom na Richarda Sulíka, aby Sulík zákon nevetoval na koaličnej rade.

Nič sa však nehýbalo dopredu a opäť som mal pocit, že vec ide dostratena a bonus schválený nebude. Minister Krajniak na verejnosti nedával znať nejaké znepokojenie a nebol som si istý, či je to správna taktika.

Medzitým sa vláda scvrkla odchodom SaS a zdalo sa mi, že tým sú vyhliadky na bonus ešte viac zhoršené. Prestal som aj písať o bonuse a strácal som už o vec záujem.

A prišla jeseň 2022 a s ňou rodičovský bonus

A zrazu prišla jeseň 2022 a z ničoho nič bol rodičovský bonus na programe schôdze a potichu prešiel. Zaťato som si povedal, že nič neoslavujem predčasne, veď prezidentka môže zákon vrátiť, a to by už zrejme potom druhýkrát neprešiel. Ale podpísala.

Možno to bolo presne na deň šestnásť rokov, odkedy som prvýkrát rozprával Krajniakovi o bonuse. Šestnásť rokov.

Navrhoval som to KDH, presadila ho Sme rodina

Sú veci, ktoré do smrti nepochopím. Pôvodne som myšlienku bonusu navrhoval KDH, strane, ktorá bola kedysi mojou srdcovou záležitosťou. KDH to ofrfľalo. V niektorých hlavách tam však tá myšlienka ostala. V roku 2014 napríklad KDH neúspešne navrhla zákon, ktorý pripomínal akýsi miniatúrny rodičovský bonus, ešte neskôr o tom trochu inak rozprával predseda KDH Hlina. KDH však nevedelo preniknúť do hĺbky problému a rozprávať o tom spôsobom, ktorý by vyvolal záujem a diskusiu.

A tak bonus presadila strana Sme rodina, ktorá je stále kritizovaná z dôvodov, ktoré sú všeobecne známe a netreba ich tu opakovať. Ale bonus presadila ona, a nie kresťania, ktorí na to boli povolaní.  

Patrí sa poďakovať

Keďže sa mi splnil jeden významný životný zámer, patrí sa mi poďakovať. Samozrejme, najprv Pánu Bohu. Veď som katolík, i keď hriešny.

Milanovi Krajniakovi za to, že sa ako člen vlády zasadil za bonus, a za dobrú voľbu politickej taktiky ako ho presadiť.

Borisovi Ažaltovičovi, ktorý ako štátny tajomník viedol spomínanú komisiu a dokázal vhodne navrhovať rôzne technické podrobnosti zákona.

Keďže bola núdza o ekonómov vyjadrujúcich podporu pre bonus, ďakujem Jánovi Tóthovi, bývalému viceguvernérovi NBS a terajšiemu predsedovi Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, lebo on bonus podporil.

A Borisovi Kollárovi. Bola to jeho strana, ktorá si bonus dala do programu, presadila ho do programového vyhlásenia vlády a presadila jeho schválenie v parlamente.

To červené mi naozaj chutilo

Keď som dopil tú fľašku červeného vína, mal som naozaj dobrú náladu a mal by som ju aj bez neho.

Rodičovskému dôchodkovému bonusu želám, aby ho neprajníci nezlikvidovali a želám mu, samozrejme, rast, aby sa stal oveľa významnejším. A slovenským rodinám želám, aby im padol na úžitok.