Konečne skutočný „follower“ a ľudia sú v panike

Jeden z prenasledovaných hercov mu kúpil igelitku jedla. Známa speváčka pred ním unikala taxíkom. Statočný moderátor spravodajskej televízie pred ním zdúchol a charizmatický herec SND sa v komentári na sociálnej sieti zastrájal, že mu dá do nosa. Iná moderátorka prestala chodiť s deťmi von, ďalšia sa cítila nekomfortne… 

V jednom z článkov ho rovno pomenovali ako psychiatrického pacienta a nezabudli prízvukovať verbálne (slovné) útoky. Paradoxom je, že slovne neútočil neznámy „stalker“, ale prenasledované celebritné osoby. Istá kritická komentátorka napísala, že je zlyhaním polície, že tento mladík ešte chodí po slobode. Dnes už by každý každého najradšej poslal do basy. Doba je taká, že by si v Prešporku ani Schöne Náci neškrtol…

A tak dovoľte, aby som k tomu pripísal aj niečo z vlastnej skúsenosti. V piatok 11. 11. 2022 sme sa v rámci pracovno-obedového nasadenia vybrali s kolegom Kornelom Frňúzom (pseudonym) na prechádzku bratislavským Starým Mestom. Bolo pekné počasie. Ako svetáci sme si dali francúzske zemiaky vo Verne. Potom, recitujúc verše Krvavých sonetov, kráčali sme popri soche ich autora Hviezdoslava.

Obďaleč stál chalanisko. Taký trochu stratený a trochu bezradný. Bolo vidieť, že sa nikam neponáhľa a ani nemá kam ísť. Všimli sme si, že si vykračuje za nami. Hovorím Kornelovi Frňúzovi: „Zakaždým si ma vyhliadne nejaký tulák a chce peniaze. Ja vždy dám. Neviem, ako to vycítia. Od kolegu Rudiho Rusa si nikto nikdy nič nepýta.“

Chalan, ktorý sa vliekol za nami, nebol ten klasický ochmelko. Tento len prišiel a pozeral. Aj my sme si ho obzerali. Mal deravé topánky, špinavú žltú šuštiakovú bundu, na ktorej mal ďalšiu bundu. Vo vrecku mal prázdnu plechovku od piva. Cez prsia mal „ľadvinku“ a na hlave čiernu bavlnenú čiapku. Tvár mu skrášľovali plavé fúzy a briadka. Do priestoru žiarili prenikavé, no smutné a unavené modré oči. Ako by povedal básnik, vskutku pekný človek. Pery a prsty na rukách mal opuchnuté od dehydratácie a chladu. A tiež mal čierno za nechtami ako človek, ktorý nemá prístup k hygiene. 

Spomenul som si na knihu Hlad od nobelistu Knuta Hamsuna, ktorá bola jednou z najdôležitejších kníh, aké sa mi kedy dostali do rúk. Kniha je o mužovi, ktorý je na prvý pohľad normálny, no žije v situácii, keď nemá peniaze na jedlo a hladuje. Pomaly šalie. Svet začína vnímať inými očami. Nadôvažok je sužovaný hanbou, ktorú cíti za svoj stav a svoje zlyhanie.

Ale poďme naspäť k nášmu bratislavskému „stalkerovi“. Mlčal, ale nebol nemý. Začali sme sa ho pýtať, ako sa má a čomu sa venuje. Pomaly sa mu rozväzoval jazyk. Hovoril ako človek, ktorý dlho mlčal, s ktorým sa nikto dlho nerozprával. Vravel, že nemá najlepšie obdobie a má aj vybitý telefón, ale založil si hudobné vydavateľstvo a už-už ide nahrať svoj prvý hiphopový album. Vraj mal dohodnuté nahrávanie, ale v poslednej chvíli mu majiteľ štúdia oznámil, že nemá čas a termín nahrávania presunuli na neurčito.

Po tomto priznaní sme mu s Kornelom ponúkli pár eur, ktoré nechcel, ale nakoniec ich prijal, keď sme ho uistili, že nám ich môže vrátiť neskôr, keď mu pôjde karta. Potom sme sa rozlúčili. Kráčali sme ďalej do predajne Slovenského filmového ústavu na Grösslingovej ulici.

Po pár metroch sa Kornel Frňúz otočí a hovorí: „Hen, ide zase za nami.“

Bratislavský „stalker“ pomalým krokom kráčal v našich stopách: „Kornelík, máme prvého skutočného followera. Čo by za to dali hviezdy Instagramu…“ žartoval som.

„Ako sa voláš?“ spýtali sme sa ho.

„Maťo“.

„Teraz ideš s nami?“

„Áno.“

„Nemáš inú robotu?“

„Mám, ale teraz idem s vami.“

Kráčal s nami a rozprával nám o meste, z ktorého pochádza, o tom, ako chce tlačiť mikiny s peknými grafickými návrhmi, ktoré budú odkazmi na jeho piesne, a ako na tom konečne zarobí. Vravel, že teraz prespáva v kríkoch a tam aj má veci, ale bral by nejakú ubytovňu alebo zdieľaný byt.

Bolo jasné, že toto nemá šancu zvládnuť, že zle vyhodnocuje situáciu, tak sme ho začali prehovárať, aby sa vrátil domov, že ho tam určite čakajú a boja sa o neho. Nakoniec sme z môjho telefónu zavolali jeho rodinnému príslušníkovi a ten ho poprosil, aby sa vrátil domov. Na to Maťo pokrútil hlavou, že sa vrátiť nemôže. Lebo v Bratislave má kontakty a tu sa mu podarí splniť si svoj umelecký sen.

„No vidíte, nechce ísť. Nevieme čo s ním,“ ukončil telefonát rodinný príslušník.

Čas plynul. Navštívili sme predajňu Slovenského filmového ústavu. Chcel som kúpiť spomienkovú knihu od Vojtecha Jasného Život a film. Toto dielo režiséra, ktorý natočil také skvosty ako Až přijde kocour či Všichni dobří rodáci, skutočne stojí za to. Kúpil a rozdal som ich už niekoľko. Na moje sklamanie ju však v predajni nemali, tak sme sa aj s naším „stalkerom-followerom“ pobrali ďalej.

Kornel Frňúz sa od nás odpojil a ja som smeroval do budovy Slovenského rozhlasu. Samozrejme, aj s Maťom. Aj keď sa dušoval, že sa dobre stravuje, že je prejedený, lebo v noci sa dobre najedol, podarilo sa mi ho pozvať na vietnamský vývar do reštaurácie Papája. Najprv sa okúňal, ale keď som ho uistil, že mi to v príhodnej chvíli vráti a pozve ma tiež, tak sa pustil do jedenia. Frajersky skonštatoval, že jedol aj lepšie pho, čo som potvrdil, že je možné, ale nie je pravdepodobné, a debatovali sme ďalej o jeho vydavateľských plánoch.

Dohodli sme sa, že mu obvolám pár miest, kam by sa dočasne mohol utiahnuť, aby sa dal dokopy. Buď Srholcove Resoty alebo niečo iné. V Papáji sme stretli kamošov, ktorí pracovali s ľuďmi v ťažkej životnej situácii, tak som poprosil aj ich, či nevedia poradiť čo ďalej. Vtedy mi jeden z nich hovorí: „Nie je to ten týpek, čo prenasleduje známe osobnosti?“

„A viem ja?“ odpovedal som protiotázkou, lebo som to skutočne netušil.

Zistili sme, že Maťo nemá doklady, tak nás kamoši z Papáje navigovali do Vagusu, kde by nám sociálny pracovník pomohol s vybavením formalít.

Keď sme vyšli von, Maťo nesúhlasil. Že on nie je bezdomovec, aby sa mu nejakí sociálni pracovníci venovali. Doklady si vraj vybaví sám, veď to je hračka.

Zavolal som do ubytovne Resoty, kde však bez dokladov nemôžu nikoho prijať a Maťo si povedal, že medzi bezdomovcami bývať nechce, lebo nie je bezdomovec. Mal pravdu.

„Maťo, musíš sa vrátiť domov k rodičom. Dáš sa dokopy a nahráš album.“

„Nie, nemôžem sa vrátiť. Tu mám všetky kontakty, tu sa mi podarí preraziť,“ presviedčal ma dokola.

Zavolal som ešte kamošovi Slavovi Zrebnému, filmárovi, ktorý vedie Spoločenstvo sv. Egídia, ktoré sa venuje ľuďom bez domova. Spýtal som sa ho, či nemá nejaký nápad. Potvrdil mi všetko, čo sme už vedeli. Treba doklady a potom ubytovanie. No lepšie by bolo, aby sa chalanisko vrátil domov, kde ho čakajú.

Keďže Maťo odmietal každú alternatívu, poďakoval som mu za podnetne strávený čas, dal som mu na seba číslo, keby si to rozmyslel, rozlúčili sme sa a išiel som pracovať. Tu sa náš kontakt končí.

Až teraz som sa dočítal, že ho zatkla polícia, že už nikoho „otravovať“ nebude.

Čo o tom viac napísať? Dúfam, že Maťo bude v poriadku. Spomenul som si na slová Antona Srholca, ktorý sa staral o chalanov bez domova a hovoril, že oni majú vždy plno plánov a snov, ale tie sa málokedy podarí uskutočniť. Potom prichádza smútok a zahanbenie zo zlyhania. Keď sa k tomu pridruží nejaká závislosť alebo psychické ochorenie, cesta do „normálu“ je takmer nemožná.

Je tu ešte jeden fenomén, ktorý sa málo spomína. Zodpovednosť osobností, hlavne tých, ktoré dávajú návody na život. Všetky tie reči o tom, ako ti vesmír dá všetko, o čo ho požiadaš. Ako počúvať svoje srdce a svoje sny. Ako si ísť za svojím a vyhrať všetky zápasy. Ako sa treba vykašľať na nezmyselnú prácu a malé istoty a venovať sa tvorbe a umeniu, nahrať si svoje „hudby“ a albumy, napísať zbierky básní, namaľovať obrazy, skrátka, vyhrať preteky v súťaži života.

Áno, dá sa to, ak si nadaný, odolný, pracovitý a máš kus šťastia. No ak si krehký rojko, môžeš skončiť aj ako človek bez domova. Ako hovorí staré príslovie: „Keď si oslík, nerev ako tiger, lebo príde tiger a roztrhá ťa.“ Občas je dobré pozrieť sa pravde do očí a prijať to, čím sme. 

Ešte jeden odkaz pre nás všetkých. Korona nám dala na frak. Vojna a zdražovanie tiež psychike nepridávajú. Počty ľudí bez domova sa zvýšili a tento trend sa nijako nemení. Počty tých zástupov, ktorých to melie, narastajú.

No aj tak nemusíme za každým čudákom či zraneným človekom vidieť sériového vraha. Občas sa len niekto zamotá, zatúla, stratí a nevie nájsť cestu domov. Ako tento modrooký „follower“.

Preto patrí veľká vďaka všetkým, ktorí sa angažujú pre dobro človeka a pomáhajú tie stratené cesty opäť nájsť.  

Text vyšiel pôvodne 15. novembra na Štandarde.