Dlžníci kardinála Korca

O fenoméne slovenskej nepamäti sa už niečo popísalo. Filozofi si s tým nevedia rady, politológovia a historici nás varujú, aby sme neopakovali staré chyby, ktoré nepamäť prináša. Spisovatelia z času na čas použijú toto slovo, cítia v ňom poéziu a drámu, ktoré v tomto pojme nepochybne sú. Politici sa na nepamäť spoliehajú, vedia, že staré prešľapy sú zabudnuté, nepamäť ich znova môže vyniesť na piedestál. Teológovia vravia, že naša nepamäť je súčasťou odpúšťania. Že sme ten národ, ktorý odpustí a zabudne, a že tak je to dobre, azda to má niečo s cyrilo-metodskou tradíciou. Dobré by to bolo v prípade, ak by išlo výlučne o zabúdanie na zlé veci. My však zabúdame aj na to dobré, čo pre nás niekto vykonal. Akoby zápasy, ktoré za nás zviedli iní, nestáli za zmienku. Pritom to boli zápasy ťažké a zásadné. Tých osobností, ktoré nám svietia z našej histórie, nie je až tak veľa a predsa sú nám ukradnuté.V tomto svetle možno vnímať aj osobu Jána Chryzostoma kardinála Korca. 22. januára 2023 sme si pripomínali jeho nedožité 99. narodeniny. No… pripomínali, alebo skôr nepripomínali. Na večnosť odišiel v októbri 2015, nie je to tak dávno, aby z pamäti takto vyšumel. Kardinál Korec je osobnosť svetového významu. Môže slúžiť za vzor kdekoľvek na svete, kde je cirkev prenasledovaná, kdekoľvek, kde má cirkev problémy. Ján Korec bol človekom hlbokej viery. Bol jezuita, bol oddaný Ježišovi a verný katolíckej cirkvi podľa cesty sv. Ignáca z Loyoly. Keď v apríli 1950 komunisti zlikvidovali mužské rehole, bol internovaný v sústreďovacom tábore. Ako nevysvätený mladý muž bol prepustený do civilu a zamestnal sa ako robotník. V päťdesiatych rokoch takto skončilo mnoho adeptov kňazstva a rehoľného života, no veľa bolo takých, ktorí išli ďalej za svojim snom, za svojou láskou, za svojím kňazstvom. Vzápätí bol Ján Korec 1. októbra 1950 tajne vysvätený na kňaza a rok nato, v auguste 1951, prijal biskupské svätenie z rúk biskupa Pavla Hnilicu. Biskup Hnilica bol zásadným človekom, ktorý celému katolíckemu svetu podal správu o prenasledovaní kresťanov v Československu a v celom východnom bloku. Začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia sa u nás niesol v znamení vykonštruovaných súdnych procesov jednak proti kňazom, biskupom a rehoľníkom, vo väzení boli biskupi Vojtaššák, Buzalka, Gojdič. Strana šrotovala aj vlastné deti, v procese Rudolf Slánský a spol. skončilo na šibenici jedenásť pohlavárov. V týchto ťažkých časoch Ján Chryzostom Korec vykonával tajne svoju kňazskú a biskupskú službu, venoval sa laikom aj adeptom kňazstva. V roku 1960 ho komunisti odsúdili za vlastizradu na dvanásť rokov väzenia. Vo väzení bol do roku 1968. Ján Chryzostom Korec sa stal pilierom tajnej cirkvi. Povolaním bol robotník, veľkú časť života strávil ako opravár výťahov. Popritom písal a prekladal duchovné knihy a venoval sa tajnej pastorácii. V slobodných časoch ho 6. februára 1990 pápež Ján Pavol II. vymenoval za nitrianskeho biskupa, v roku 1991 ho dnes svätorečený pápež vymenoval za kardinála. Nitriansku diecézu spravoval až do roku 2005. Jánovi Chrizostomovi kardinálovi Korcovi kritici zvyknú vyčítať jeho prehnane pozitívny vzťah k Slovensku a Slovákom. Akoby vlastenectvo bolo prehreškom proti všetkým nepísaným pravidlám moderného sveta. Kardinál Korec bol vlastenec celý svoj život, celé svoje kňazstvo a službu venoval Slovákom a univerzálnej katolíckej cirkvi.Keď spomeniem meno Jána Chryzostoma kardinála Korca v prostredí kresťanov, ktorí majú politický rozhľad, skúsenosť či ambície, ošívajú sa. Zazlievajú mu, že sa po revolúcii v politike pridal na nesprávnu stranu, že to zle vyhodnotil, a že aj on stojí za porážkou a úpadkom kresťanského politického spektra. Takže sa nevedia prihlásiť ani k jeho činnosti v tajnej cirkvi.Kto sa ho teda zastane? Kto vyrozpráva a ponesie jeho silné svedectvo ďalej? Kto sa povznesie nad politiku a opráši veľký príbeh biskupa – robotníka ktorý neopustil svoje stádo ani v najťažších časoch? O rok si pripomenieme sto rokov od narodenia Jána Chryzostoma kardinála Korca. Ako mu splatíme svoj dlh? Vyjdú reedície jeho kníh? Ak áno, budeme ich čítať? Natočia sa o ňom filmy, alebo aspoň krátka reportáž? Budú sa za neho slúžiť zádušné omše po celej krajine? Budeme mu odhaľovať pamätné tabule? Budú spomienkové stretnutia a medzinárodné konferencie? Ako sa popasujeme so svojou nepamäťou?