Nenos drevo do lesa, ani kríž na hory!

Medzi najväčšie patrí ruženec na Filipínach na pútnickom mieste Tagum. Meria takmer 90 metrov. V Slovinsku je ružencový chodník, alebo, ak chcete, chodník v tvare ruženca, ktorý má 12 kilometrov. Megaveľký je ruženec v Libanone. Miestna nepočetná skupina katolíkov ho budovala pätnásť rokov! Dali si to ako výzvu, aby ich modlitby a obety priniesli pokojné časy Libanonu a svetu. Inšpirovali sa na púti v Medžugorí. V americkom Hollistone je súčasťou Fatimskej svätyne ruženec z balvanov, ktoré sú spojené reťazou a uložené do tvaru srdca. Meria neuveriteľných 300 metrov!

V priebehu roka sa teda majú naše malé veľhory v mene ochrany prírody zbaviť nánosu katolíckej insity. Veľké, legálne osadené kríže však na vrcholkoch zostanú. O tie sa nemusíme báť.

Aby ste mi nerozumeli zle… Rozhodnutie o odstránení náboženských symbolov z chráneného pásma nekritizujem. Ani ho nevítam. Nezaujímam k nemu žiaden postoj. Vrcholky hôr poznám iba ak z fotografií a filmov a z vlastného pozorovania z bezpečnej vzdialenosti. Som človek Malých Karpát, tu sa túlam od detstva. Tatry mám rád, no presúšam sa maximálne popri plese, tam, kde „barman kávu nesie“. Ďalej ma to neláka.

Iné mi však napadá pri tejto ekologickej očiste. Príbeh nášho blahorečeného saleziána Titusa Zemana, mučeníka za duchovné povolania. Isto ste sa stretli s jeho príbehom. Keď v päťdesiatych rokoch 20. storočia komunisti zrušili kláštory a pozatvárali rehoľníkov do táborov a väzení, tak Titus Zeman organizoval ilegálne prechody pre kňazov a adeptov kňazstva cez ostro stráženú hranicu do zahraničia. Cesta viedla cez Rakúsko do Talianska, do Turína. Cez rieky a hory. Tretí prechod sa nevydaril, takmer všetkých účastníkov chytili a odsúdili na dlhé roky väzenia.

Titus Zeman bol obvinený okrem iného aj zo špionáže pre Vatikán. So špiónmi sa nikto nemaznal. Absolvoval niekoľko desiatok výsluchov. Boli také tvrdé, že ho z nich bachari ťahali v bezvedomí do cely. Za každý výsluch si z chleba urobil zrniečko na ruženci. Nakoniec bol ruženec takmer kompletný.

Keď sa vrátime ešte pár rokov dozadu, do roku 1946, stretneme sa s príbehom, keď ministerstvo školstva zobralo saleziánom gymnázium v Trnave, na ktorom učil aj Titus Zeman. Dosadili tam riaditeľa, tvrdého komunistu Mikuláša Gašparíka, ktorý zakázal študentom nosiť krížiky a náboženské symboly. Nakoniec dal vo všetkých triedach a v celej škole zvesiť kríže.

Titus Zeman bol mužom činu. Spolu s profesorom Augustínom Bakošom v noci kríže tajne rozvešali naspäť na svoje miesta. Riaditeľ Gašparík ich za túto sabotáž okamžite prepustil.

To len na margo toho, čo pre kresťana znamená kríž a pre veriaceho katolíka ruženec, zvlášť na Slovensku.

Ak niekto vynesie kríž či sošku Panny Márie na končiare hôr, má na to iste dobrý dôvod. Nie je to z roztopaše a nie je to ani provokácia, aby naštval strážcov parku. Je v tom kus bolesti, odhodlania a tiež kus vďaky a nádeje. Nikdy nevieš, koľkými slzami je taký kríž zmáčaný…

Na záver sa vráťme k tomu nášmu tatranskému ružencu na Ostrve. Keď sa ho ochranárom podarí dať dolu, rád by som ich aj touto cestou poprosil, aby ho nevyhodili do „starého železa“. Ak oň nik neprejaví záujem, spravíme s ruženčiarmi zbierku, objednáme nákladiak a odvezieme ho niekam, kde nebude „ničiť“ prírodu.