Z denníka náboženského fanatika

Zahľadím sa do slnka. Premýšľam, ako dobre môže byť na svete a ďakujem Bohu za tento požehnaný, pekný čas.

Ľudia idú svojimi cestami. Mesto šliape ako dobre namazaný stroj. Autá, trolejbusy, kaviarne, obchodíky, úrady…

Z úvah ma vytrhne pohľad na muža v mojom veku. Kráča po druhej strane ulice. Má naponáhlo. Robí dlhé kroky. Nohy akoby sa mu naťahovali, akoby mal trojmetrový krok, kocúr v čižmách, ale bez čižiem, kožúška a klobúka.

Rýchly chodec si ma všimne a začne mávať rukou. Napriaha celé rameno. Ak ste videli čínske mačky šťastia, také tie figúrky, čo kývajú jednou labkou na svet, tak presne takto kýva neznámy. Prizriem sa bližšie, na rozdiel od čínskej mačky šťastia, on ukazuje rozhodné gesto.

Nie, nie je to vztýčený prostredník, čím by jasne, vulgárne, nihilisticky až punkáčsky vyjadril svoj postoj. Nie je to ani figa borová, ktorá podľa povier chráni pred zlými duchmi a ktorá by v tomto kontexte vyznela najpôsobivejšie. Nie je to ani rockerský paroháč, ktorým ma zdravia metalisti, čo chodia na naše koncerty.

On vám prosím pekne ukazuje palec dolu. Palec hore znamená LIKE (lajk) uznanie, no a palec dolu je opakom rešpektu, je to “DISLIKE”.

Neznámy chodec preniesol správanie z virtuálneho sveta do reality. Fíha, aké objavné a čudné zároveň! Chodí svetom a rozdáva “lajky a dislajky”. Toto je hodnotiaci systém hlavne siete YouTube, kde sa pri videách môžete vyjadriť palcom hore, alebo dolu. Asi rád pozerá videá a tak sa to na ňom podpísalo – musí vyjadrovať názor aj v reálnom živote.

“Dislajk” patrí mne.

Samozrejme, že som tam stál s vyvalenými očami, čo je to za absurditu.

“Náboženský fanatik” vykríkne chodec s názorom. Myslí mňa a ešte raz mávne rukou s palcom dolu. Výkrik nie je hlasný, no napriek tomu je zreteľný. Vybehol z neho tak mimovoľne, neovládateľne… Ako keď si kýchnete, a pritom vám znenazdajky ujde aj niečo iné.

Potom chodec s názorom zájde za kontajnery. Ide k mreži, zvoní na zvonček, lomcuje mrežou, obzerá sa, či ho sledujem. Sledujem? Nie. Zarazene zízam. Možno dúfa, že som pohotový verbálny pištoľník a rozviniem argumentačné vlákno ako na sieti a on bude triumfovať rečami o “upaľovaní čarodejníc”. Našťastie sa dvere otvoria a on mizne za rohom. Všetko sa odohrá v priebehu troch sekúnd.

Aha! Toto teda myslel. Že ja som náboženský fanatik! To ale muselo prísť k nejakému omylu milý pane! Napríklad ja o svojom náboženskom presvedčení hovorím, len keď sa ma pýtajú. Inak mlčím.

Ale pravda je, že sa teším, že aj ja, hoci vagabund, môžem sa hlásiť k Ježišovi. Je to absolútne inšpiratívny učiteľ. Čo je na tom fanatické? Veď najväčšie osobnosti našej civilizácie sú späté s kresťanstvom. Králi aj cisári pokľakli pred Ježišom. Koncept kresťanstva, ktorý nabáda žehnať nepriateľom, to je svetlo v dejinách temnoty. Je to roztrhnutie začarovaného kruhu pomsty. Mať nádej? Veriť v premieňajúcu silu lásky? Odpúšťať? Čo je na tom fanatické? Veď to je absolútne nádherné.

Alebo mi miesto toho ponúkate životné východisko, ktoré ma bude motivovať nadávať ľuďom na ulici? Politikárčenie, nihilizmus, beznádej, očakávanie ekologickej katastrofy? Som skromný človek, ale toto sa mi zdá fakt málo.

Všetkým nám prajem viac odvahy. Viac odvahy nebáť sa! Nezapratávať si hlavu, srdce a dušu balastom. Pena dní vyšumí a čo zostane? Čo nám napíšu na hroby? Že sme mali pravdu v komentároch na fejsbuku? Že sme ľuďom nadávali na ulici?

Priatelia, veriaci, či neveriaci, máme na viac!