Štefan Chrappa sa v ostatných dňoch zúčastnil na viacerých podujatiach k 35. výročiu Sviečkovej manifestácie. Raz ako rečník a účastník debaty, dvakrát ako moderátor. Spoločným menovateľom týchto stretnutí bola jednota. Konečne! – hovorí a dodáva, že k odkazu Sviečkovej manifestácie z 25. marca 1988 sa dokážu prihlásiť všetci ľudia dobrej vôle. Ľudia, ktorí sa rozchádzajú v pohľadoch na smerovanie našej krajiny, ľudia, ktorí majú odlišné názory na zahraničnú politiku, ľudia, ktorí majú rozdielny pohľad na kultúrne a hodnotové otázky – všetci uznávajú, že Sviečková manifestácia bola niečím výnimočným, dôležitým a neopakovateľným v našich dejinách. Bol to priesečník, ktorý v mnohom predznamenal aj charakter ďalších zmien a preveril životaschopnosť, či skôr neživotaschopnosť dohasínajúceho režimu.Charakter demonštrácie vypovedal veľmi veľa o povahe slovenského národa, ale aj o nezlomnej tichej, no pretvárajúcej sile kresťanstva, ktorá tento národ tisíc rokov formovala. Sviečková demonštrácia zároveň vyvrátila niekoľko mýtov, ktoré občas zaznievajú na adresu Slovákov od ich najväčších nepriateľov – paradoxne ďalších Slovákov. Sú to bludy o holubičom slovenskom národe. Pri pohľade na statočných ľudí, ktorí stáli na Hviezdoslavovom námestí pred 35 rokmi a nechali sa mlátiť obuškami – všetky tieto bludy boli v okamihu vyvrátené. Všetky reči o tom, ako sa nad nami hnali veľké dejiny veľkých národov, ale len „ten zbožný Slováčik si na svojom kamenistom políčku okopával zemiačik“ a nezaujímalo ho nič iné, sú vo svetle žiariacich sviečok v rukách demonštrantov spred 35 rokov iba prázdnymi frázami.
Tí ľudia na námestí riskovali veľa, a preto im patrí naša vďaka.
Pamätný je list tajného biskupa Jána Chryzostoma Korca z 29. marca 1988 predsedovi vlády Petrovi Colotkovi, v ktorom píše: „Je otrasné, ako sa pri zhromaždení zachovala polícia. Nielenže nechránila daný pokoj a poriadok, lež vrhla na zástup veriacich mužov, žien, chlapcov a dievčat ťažké vodárenské autá na čistenie ulíc a za hukotu ich klaksónov začala tých, ktorí sa modlili, biť obuškami bez akéhokoľvek výberu. Očití svedkovia hovoria, že policajti zrazili obuškami 70-ročného starca, kopali ženu-matku, bili obuškami dievčatá. Na všetkých pustili silné striekačky vodárenských áut, potom kosili prítomných vodným delom. Bolo otrasné počuť muža v uniforme ako vydal rozkaz: „Bite ich!“ A príslušníci bezpečnosti bili, dokonca bili po hlave aj britského korešpondenta. Slovensko je nad tým rozhorčené, Európa užasla, vo svete sa zdvihla vlna protestov, tým viac, že tu išlo o premyslené, pripravené a riadené násilné činy.“
Tajný biskup Korec bol z „preventívnych“ dôvodov v čase Sviečkovej manifestácie „v mene zákona“ nezákonne držaný dve a pol hodiny na polícii. Uvádza to aj v liste Petrovi Colotkovi a ďalej píše: „Keby v ktorejkoľvek demokratickej krajine sveta niektorí verejní činitelia tak zneužili svoju moc proti občanom, ako sa to stalo 25. marca na sviatok Zvestovania v Bratislave, museli by do hodiny opustiť svoje funkcie. Takýto názor vyjadrili v týchto dňoch aj u nás mnohí čestní a rozvážni ľudia, mnohí funkcionári organizácií, vysokí verejní činitelia a neveriaci.“
Český kňaz, pedagóg a politický väzeň Dominik Pecka v jednom zo svojich textov napísal: „Život je dar. A po predkoch sme zdedili nielen dobré vlastnosti, ale aj zlé. Naším údelom je pracovať na sebe. Tomu hodnotnému, čo je v nás, musíme hovoriť áno a tomu nehodnotnému hovoriť nie. Musíme umrieť väčší, ako nás zrodili naše matky.“
Práve to sa vtedy na pred 35 rokmi na Hviezdoslavovom námestí udialo. Sviečková manifestácia, bola tým vzopätím, tým okamihom, keď sa náš národ stal väčším, silnejším a sebavedomejším.