Duchovná kavaléria veľkonočnej srbskej Lužice

Neponáhľajú sa, pozdravia sa so svojím pánom farárom, ktorý im požehná, následne muži trikrát obkrúžia kostol, ku ktorého farnosti patria, vyfasujú z neho na zápožičku prápory, načo sa s nimi zvoľna, okolo mnohých lúk a polí, vydajú cez dlhé roviny alebo len mierne kopčeky svojej podmanivej domoviny na návštevu k susedom. A celú cestu žehnajú poľnostiam, respektíve prosia za to, aby tohtoročná úroda bola dobrá, bohatá a aby sa prírode darilo. Prosia poeticky: mocnými hlasmi, odmala cvičenými týždeň čo týždeň v kostole na omši, neskôr aj v nejakom zbore, spievajú kěrluše alebo piesne oslavujúce a oslovujúce Pána, ktorých názov je pokrútením spojenia Kyrie eleison.

Na návšteve za humnami táto procesia s konskými povozmi zvaná križérjo zapožičia svoje zástavy počas obeda do rúk tamojšieho pána farára, potom sú jej účastníci pohostení pri rodinných stoloch svojich dobrých susedov a vydajú sa zase späť, isteže vrátane svojich zástav, do svojho domova. Idú inokadiaľ a opäť spievajú: s vážnou tvárou, so sústredeným výrazom, v sedle bohato zdobených koní, odetí v dlhých čiernych kabátikoch, na hlave majú vysoké cylindre.

Turistov, priateľov či známych, ktorí ich sledujú pri ceste, pozdravia nanajvýš pokývnutím, inak nie, pretože to by nebolo dôstojné a hodné váhy okamihu. Ak je po ceste domov príležitosť, zastavia sa ešte na popoludňajšiu desiatu v niektorej z ďalších dedín na kávu a zákusok, pre čo je v lužickej srbčine slovo kofejpiće. Domov, k svojmu kostolu, sa dostanú okolo šiestej večer, unavení, ale pripravení pokračovať v oslave Veľkej noci v niektorej z krčiem, ktoré sú dnes vyhradené pre mužov; ženy – s výnimkou hostinských a spriatelených turistiek, ktoré do krčiem smejú – zostávajú doma.

Nakoniec, ich úloha cez celý deň je rovnako dôležitá ako tá mužská: majú jazdcom, ktorí ich navštívia na obed, prichystať sviatočné pokrmy, pozostávajúce z presne vymedzených jedál a ich variácií, aby boli silní na ďalšiu cestu, aby zvládli svoju úlohu riadne pozdraviť a osláviť Pána, ktorý vstal z mŕtvych.

(Pravda, už niekoľko rokov sa vedie rozprava, či aj ženám povoliť jazdiť, ale väčšina spoločnosti sa zatiaľ stavia proti takémuto nápadu; azda len pri najmladšej generácii sú preferencie opačné. Svedčí to jednak o tom, že v malých kultúrach má verejná diskusia oproti tým veľkým trochu oneskorenie, a jednak o tom, že katolícki Hornolužickí Srbi o evanjelických Dolnolužických Srboch, medzi ktorými ženy jazdia dávno, veľa nevedia. Ale nevie sa to okrem iného preto, že sa všeobecne, teda nielen v Lužici, vôbec nevedia, že sa jazdí žehnať osivo niekde inde ako v Hornej Lužici – pritom iba v Česku sa to robí v piatich obciach. Lenže nikde, inde, len v katolíckej Hornej Lužici, nejde o zvyk taký populárny, honosný a rozšírený, aby sa do neho zapojila celá spoločnosť).

Jazdci sú nazývaní križérjo, po našom nepresne križiaci. Respektíve: preklad je to presný, ale neuchytil sa do všeobecného povedomia, v ktorom križiak funguje buď ako pavúk, alebo ako dobyvateľ Jeruzalema, takže vyvoláva nepresné konotácie – v Lužici sa totiž nikto sväté mesto dobyť neusiluje, ide o duchovnú oslavu vlastnej krajiny. V tom napokon spočíva krása turisticky najznámejšieho lužickosrbského vývozného artiklu: ak nazrieme na Veľkú noc ako na pripomínanie neistého, ako na spochybnenie vlastnej existencie na svete, inými slovami ako odsunutie svojej identity v prospech druhých, hoci po zvyšok roka to máme skôr obrátene, učí nás srbská Lužica, že to predsa len možno skĺbiť a že aj taký výsostný sviatok a oslava druhého, ako je Veľká noc, môže znamenať oslavu vlastnej identity, ibaže riadne, skrze oslavu a vzývanie druhého – nič iné totiž križérske jazdy nepredstavujú: sú úchvatným a duchovne povznášajúcim splynutím pohanského sviatku kresťanského Boha a identifikácie s vlastným národom.

Človek si to intenzívne uvedomí napríklad na valoch slovanského hradiska nad obcou Wotrow (nemecky Ostro). Je jedno z mnohých, ktoré sa na malej ploche srbskej Lužice zachovalo, ale je zrejme tým najviac prehliadaným. Okolo kopca, na ktorom sa rozkladá, tečie riečka zvaná Kláštorná voda, pretože mieri do neďalekého kláštora Mariina Hviezda, ktorý bol po stáročia v silnom vzťahu s českým štátom. A na tom slovanskom hradisku, v krajine v týchto miestach zvlnenej ako ženské prsia, kde začiatkom jari sú stromy ešte holé a ich koruny ševelia hlasmi dávnych predkov, znie odspodu z dediny spev križérskych kěrlušov ako jazda mýtickej kavalérie. A žiadny Lužický Srb o tom nevie, pretože sem dnes žiadny nepríde. To vieme iba my, keď sem zavítajme na výlet. Nenechajte si ho na budúci rok ujsť.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.