Ako slávili Štedrý deň v Selci?

Júlia Vlková, folkloristka: „Na Štedrý deň ráno musela gazdiná zavčasu vstať, aby to všetko stihla. Aká bola pilná na Štedrý deň, taká bola akože po celý rok. Tak sa musela ukázať na Štedrý deň, že teda ako vlastne gazdovala. Hneď ráno sa zamiesi na koláče. Keď mala gazdiná ruky od cesta, tak ich utekala otrieť o nejaký ovocný strom, aby tie ovocné stromy dobre rodili. Hovorilo sa, že v ten deň sa baby nesmeli motať nikde po chalupách, chlapi si chodili vinšovať alebo deti chodili vinšovať. Ale do chalupy nemohla vojsť žena skôr ako muž, lebo že vraj sa pobijú hrnce a všetky riady, že sa tí ľudia v chalupe budú spolu vadiť. Keď napríklad my potrebujeme so švagrinou jedna k druhej vbehnúť, niečo požičať, zobrať alebo doniesť, tak už volám: „Už si mala nejakého chlapa doma? Už bol niekto u vás?“ Poobede, už keď je všetko nachystané, tak je zvykom ísť aj v minulosti, aj teraz, ešte na cintorín zapáliť blízkym sviečku. Potom sa už chystá štedrovečerný stôl. Pod stôl sa dáva kus železa alebo s reťazou sa omotajú nohy stola, že aby rodina celý život bola súdržná. Keď sa začína večera, tak gazda ide najskôr opatriť zvieratá, až potom ľudia sadajú k stolu.”

Júlia Vlková, folkloristka:  „Na stole ešte býva, už teraz sa teda málokde asi jedáva zo spoločnej misy, ale jeden tanier sa necháva pre žobráka, pre pocestného, a tam sa z každého jedla odkladá za lyžičku. Ale keď som sa ja vydala do tejto Vlkovskej rodiny, tak oni zase hovorili, že odkladajú pre smrtku, že keď jej teda nechajú z každého jedla, že im dá na budúci rok pokoj. Keď sa zapáli sviečka, tak sa dáva pozor, na ktorú stranu horí knôt. Na koho ukazuje, ten má v blízkej dobe umrieť. Tak akože každý vystrašene hľadí na tú sviečku, kde ten knôt smeruje. Všetky jedlá musia byť nachystané tak poruke, pri nejakom stolíku alebo na nejakej lavici, lebo gazdiná by nemala vstávať od stola, aby ďalší rok bola tá rodina pospolu. Potom po večeri vedeli sa dievky stretnúť a varili napríklad z cesta také perky, také akoby pirohy. Zabalili do cesta lístočky s menami chlapcov, každá mohla mať tri, ale tiež tam bolo medzi tým „stará dievka“. Ktorá perka vyplávala ako prvá na povrch, tak to sa vlastne v budúcnosti splnilo. Vedelo sa tak pritom, že akože sa dal len taký menší kúsok cesta, aby to rýchlo vyplávalo hore, ktoré sme chceli, aby sme si rýchlo uchytili, keď sme tam mali toho vyvoleného.”

Júlia Vlková, folkloristka:  „Potom napríklad po večeri, keď sa pozametá kuchyňa, keď sa povečeralo, tak dievka dá smeti na lopatu a ide ich vyniesť von, obyčajne na krížne cesty. U nás tých krížnych ciest veľa nie je. Koľkokrát je len tak, lebo u nás je dedina, že je to len vlastne ako jedna ulica. Ale postavila sa s tým na prostriedok, že z ktorej strany pes štekal, tak na tú stranu sa vydala. Po večeri bolo zvykom, že sa chodili spievať koledy pod okná. Buď teda aj najbližšia rodina, ale ešte aj doteraz je to v niektorých rodinách sem-tam zachované, že si prídu povinšovať po štedrej večeri aspoň tí najbližší, lebo nemá sa chodiť nejako moc búrlivo po chalupách a na druhý deň, na Božie narodenie, už vôbec nie, ale trebárs po tej večeri, že idú, ja neviem, deti už keď majú svoje rodiny, prídu k rodičom, povinšovať, zaspievať alebo súrodenci navzájom už keď majú svoje rodiny. No a takto si v pokoji prežívajú až na polnočnú. Na polnočnú je zvykom, že teda dosť ľudí chodí. Už teda buď z presvedčenia, že sú veriaci, alebo aj z takej tradície.”