Herec Juraj Bača: Treba šíriť radosť

Na celoplošnom testovaní ste sa zúčastnili ako dobrovoľník. Čo vás k tomu viedlo? 

Keď padlo rozhodnutie zo strany vlády, že to bude za akýchkoľvek podmienok, tak som sa spýtal samého seba, aké sú scenáre, čo sa môže stať. Všetci vraveli, že majú málo ľudí. Ak by sa do toho nepridali viacerí, tak by mali všetci zdravotníci a ďalšie zložky pekelné dva dni. To bolo pre mňa prvé áno, prečo do toho ísť. Chcel som pomôcť. Druhé áno, ak by sa to celé dialo a chýbali by ľudia, tak by na tom trpel opäť iba bežný človek.

Stretli ste sa s nejakým bojkotom zo strany ľudí, ktorí prišli na testovanie, alebo boli na vašu prácu len pozitívne ohlasy? 

Prišiel, ale pomer bol 1 ku 800. To znamená, že tam bol jediný pán, ktorý bol z nejakého zvláštneho webu, ktorý šíri hoaxy a dezinformácie. Prišiel s telefónom v ruke, začal si nás natáčať a pýtať sa nezmyselné veci. Ale bol som aj veľmi príjemne prekvapený, keď som zistil, že prišlo 800 ľudí, ktorí tri hodiny čakali v rade, v daždi, v zime. Napriek trom hodinám čakania prídu a sú na seba milí, slušní, pozdravia sa, poďakujú, držia palce. Vtedy sa mi vrátila nádej v ľudstvo. 

Prišiel na testy niekto, kto vám najviac utkvel v pamäti? 

Prišla tam 93-ročná babička, ktorá dala občiansky preukaz z Československej socialistickej republiky, takú knižočku s dátumom platnosti 21. mája 1980. Vraveli sme jej, že tu nemusí byť, či nechce ísť radšej domov. Trvala na tom, že nie. Ona chcela, aby k nej chodili deti a vnúčatá, a chce si byť istá a byť zodpovedná voči svojej rodine. A išla sa dať otestovať. 

V októbri ste zverejnili video, ktoré ste adresovali pani ministerke kultúry. Ozval sa Vám na to niekto kompetentný? 

Kontaktovali ma niektorí poslanci hneď v ten deň, že sa to rieši a že ma budú informovať. Napokon ani to sa nestalo. Ale páči sa mi, že sa téma kultúry aspoň na moment stala spoločenskou témou. To je tak 30 rokov starý a možno aj dlhšie starý problém, ktorý tu niekde sipel a bol zasypaný zemou. Nejak sa to tak vždy uhrávalo. Nikto to neriešil, ale ono to vyplávalo na povrch. 

Ak by vás oslovili, aby ste vytvorili nejaký návrh v oblasti kultúry, čo by to bolo, aby ste dokázali pomôcť ľuďom v kultúre? 

Pani ministerka vravela, že kultúra sa veľmi ťažko identifikuje, kto sú vlastne tí, čo potrebujú pomoc. Navrhol som to aj v samotnom videu, prečo neosloviť eventové agentúry, ktoré už od marca nemajú robotu. Oni majú zoznamy ľudí, ktorých pravidelne pozývajú na akcie a vytvorili by sieť kontaktov. Pracujú v nich veľmi šikovní ľudia, ktorí majú veľa skúseností s prinášaním kreatívnych riešení. Premrhali sme celé leto a tých päť mesiacov relatívneho pokoja sa vôbec nevyužilo na prípravu opatrení blížiacej sa druhej vlny.

Prečo už dávno nevytvorili register umelcov, kde by sa tí ľudia mohli nahlasovať, aby sa pomoc dala lepšie alokovať konkrétnym ľuďom. To je jedna vec. Ďalšia vec. Venovali deväť a pol milióna eur ministerstvu kultúry, ktoré do dnešného dňa stále nie sú nikomu pridelené, ale aj keby, to problém nerieši. Keď deväť a pol milióna rozdelíme medzi povedzme 30-tisíc, tak z toho vyjde 300 eur za pol roka nečinnosti. Toto nie je pomoc, z toho zaplatíme maximálne mesačné odvody.

Z čoho dnes žijú herci? 

Ja neviem ako ostatní, ale ja žijem z toho, čo som mal našetrené.

Viete o nejakých krajinách, v ktorých to s kultúrou funguje lepšie ako na Slovensku? 

Napríklad v Nemecku poslali jednorazový príspevok všetkým ľuďom, ktorí sú zapojení do kultúry a kreatívneho priemyslu, keďže bol zasiahnutý spolu s gastrom najviac. A potom sa začala hľadať cesta, ako ľudia z kultúry môžu robiť. Aj keď v skrátených podmienkach, ale hlavne môžu robiť. Napríklad v divadle, keď sa kúpi lístok, tak sa vyblokujú sedadlá z každej strany a ľudia môžu chodiť do divadla.

Viete ešte o ďalších príkladoch? 

Spomeniem napríklad Viedeň. Tam sa dali kúpiť dva lístky do divadla vedľa seba, kde ste museli zaškrtnúť, že ste rodinní príslušníci. Automaticky sa vyblokovali lístky naokolo, aby bola dodržaná vzdialenosť. Keď prišli ľudia do divadla, vypísali na seba kontaktné údaje. V prípade, ak by sa tam náhodou vyskytlo ohnisko nákazy, vedeli by tých ľudí dopátrať.

Ďalší príklad Zlín. Mestské divadlo Zlín, kde je umeleckým riaditeľom Slovák – Patrik Lančarič. Keď zakázali interiérové podujatia, tak Zlín postavil na svojom nádvorí obrovský stage, ozvučili to, dali tam sedenia na trávnik. Samozrejme, s tým, aby boli dodržané rozostupy a ľudia prišli či zo spolupatričnosti alebo kvôli smädu po kultúre. V daždi, v zime tam sedeli a držali kultúru nad vodou, teda nechali aspoň tú možnosť, ako to spraviť. 

Jedno z opatrení bolo zrušenie verejných svätých omší. Aký máte na to názor? 

Ja neviem, či ma za to pochvália moji kamaráti kňazi, ale ja si stále myslím, že viera sa dá vykonávať aj doma. Dá sa pomodliť doma, dá sa do seba stíšiť a nájsť si cestu k Bohu. Napríklad, keď bolo všetkých svätých, tak som bol proti názoru, že sa to malo bojkotovať a dobýjať sa na cintorín.

Pokiaľ človek nechodí celý rok na cintorín, aby si pripomenul svojich blízkych, tak je problém niekde inde. Nie v tom, že na Dušičky sa snažia zabrániť k zhromažďovaniu. Ja osobne sa viem stíšiť aj doma. Viem si zapáliť sviečku, viem si otvoriť písmo. Viem si nájsť tú cestu, ako žiť vieru. A osobne si myslím, že viera by mala byť živá cez skutky.

Nebojíte sa niekedy odhaliť svoju vieru pred svojimi hereckými kolegami? 

Nebojím sa, ale ani netlačím na pílu. Osobne si myslím, že viera by nemala byť marketingovým nástrojom. Myslím si, že omnoho silnejšie je nejakým spôsobom žiť a nejaké svedectvá podávať a vôbec nemať tendenciu všade hovoriť o tom, že som veriaci a verím v Boha a som kresťan. Skôr byť inšpiráciou pre ľudí svojím životom. Moje prežívanie viery je cez činy a nerád na to upozorňujem. Ale nie preto, že by som sa za to hanbil, ale preto, že je veľmi tenká hranica zneužívania skromnosti, pokory a viery v Boha.

Odmietli ste niekedy nejakú rolu, ktorá sa priečila Vášmu presvedčeniu?

Jasné, poodmietal som veľa toho, ale to boli skôr projekty, ktoré sa nepriečili ani tak viere, ale môjmu osobnému presvedčeniu.

Stále som toho názoru, že nemám rád, keď sa popiera existencia niečoho. Napríklad nemyslím si, že ak by som točil film o Hitlerovi a hral nejakého mladého vojaka z Hitlerjugend, tak to zo mňa robí zlého človeka. Je to časť nejakej histórie, na ktorú by sa naopak malo upozorňovať, aby sa s tým spoločnosť istým spôsobom vyrovnala. Zatiaľ som nezažil takú rolu, kde by mi povedali, že toto musíš spraviť, aj keď by som povedal, že nie. 

Vaše povolanie je špecifické tým, že ohodnotenie vášho výkonu nie je len zárobok, ale aj priazeň a kontakt s divákmi či už len napríklad potlesk po úspešnom koncerte alebo predstavení. To nezažívate už niekoľko mesiacov, čo to pre vás znamená? 

Človeku to chýba. Pre veľa z nás to nie je len povolanie, ale poslanie. Berieme to ako dar, ktorý nám bol daný. Ja to beriem tak, že keď bolo dopriate mne, treba to rozdávať ďalej. Treba šíriť radosť. A tým, že sa to nedeje, to je to, čo si málokto uvedomuje. Mne neodišla práca života, mne odišiel kus mňa. Na pódiu sa to nedá robiť ako práca. Keď tam stojíte, musíte dať do toho srdce, lebo v momente, ak by ste do toho nedali srdce, tak by tam stál chlap a rozpráva nejaké vety, ktoré sú len nejaké frázy.  A keď tam stojíte ako človek, ktorý do toho dáva srdce, ste presvedčení o tom, čo hovoríte a hovoríte to zo srdca.

Minulý piatok prišla nová informácia ohľadom otvorenia divadiel na 50 percent. Ako vnímate toto uvoľnenie? Je to správne rozhodnutie alebo s tým vláda mala ešte počkať a dať divadlu väčší priestor a čas na prípravu?

Osobne by som bol s predčasnou radosťou opatrný. Za posledné mesiace sme si zvykli, že nariadenia sa menia zo dňa na deň. Zmeny sú v mnohých prípadoch chaotické a nepodložené odbornými argumentami. Takže, ťažko povedať, či to už ten budúci piatok nebude celé inak.