Milan Kundera. Muž, ktorý nezapadal

Knihovna Milana Kundery, pietní místo, Milan Kundera, kondolenční kniha, fotografie, portrét, Moravská zemská knihovna Kondolenčná kniha a portrét zosnulého spisovateľa Milana Kunderu v Knižnici Milana Kunderu v Moravskej zemskej knižnici v Brne. Foto: Profimedia.sk

Životný príbeh Milana Kunderu je v bežnom povedomí zachytený ako bezproblémový až konformný. Na scénu vstupuje v temných päťdesiatych rokoch ako nádejný komunistický básnik. V nasledujúcom desaťročí jeho literárna sláva rastie, radí sa k najvýznamnejším reformnokomunistickým intelektuálom. Od druhej polovice sedemdesiatych rokov žne uznanie na Západe a stáva sa jednou z jeho literárnych ikon.

Jednoduché vysvetlenie hovorí, že na rozdiel od protikomunisticky angažovaných spisovateľov sa podriaďuje vkusu západného čitateľa. Po roku 1989 sa ukazuje, že so západnou Európou zrástol natoľko, že sa na rozdiel od mnohých iných ani nechce vrátiť. Aj keď sa nezúčastnil na našom boji za slobodu, je doma pre svoje literárne úspechy oceňovaný literárnymi cenami aj medailou prezidenta Václava Havla. Keď sa neskôr vynoria dôkazy, ktoré naznačujú, že v päťdesiatych rokoch kohosi udal, nájde mnoho zástancov, ktorí tento prehrešok spochybňujú či relativizujú. Zhruba takto vyznieva kunderovská legenda či skôr antilegenda, ktorú šíri väčšina českých médií a mnoho intelektuálov. Vyvracať tieto polopravdy a klamstvá by zaplnilo knihu.

Plný a plodný život

Jedným z podstatných rysov jeho osobnosti bolo, že nikdy nezapadal do prostredia, ktorého bol súčasťou, a do rolí, ktoré mal hrať. Nezapadal literárne, politicky, ani sociálne.

Do hodnotenia Kunderovho literárneho odkazu sa neodvažujem púšťať. Sylvie Richterová, Jakub Češka či mnoho iných to zvládnu oveľa lepšie. Len pripomeniem, že Kundera svojou tvorbou väčšinou šiel proti trendom doby a pokiaľ ich nasledoval, tak len preto, že ich sám spoluvytváral. Obmedzím sa na dva príklady.

Prvá zrážka prichádza už v päťdesiatych rokoch. Jeho povesť komunistického básnika zastiera, že okrem niekoľkých veršov, vyložene poplatných dobe, skladal takú poéziu ako Monológy, ktorá vyvolávala nevôľu ideológov. Monológy sa dočkali vydania pre svoju básnickú kvalitu, ktorá presahovala čas vzniku. Na veci nič nemení, že Kundera sa k tejto časti svojho diela neskôr príliš nehlási, čo kadekoho vedie k mylnej domnienke, že išlo o politickú propagandu. Inými slovami, v literárnej tvorbe päťdesiatych rokov nemožno hádzať do jedného vreca Milana Kunderu s takým Pavlom Kohoutom.

Trendom doby sa vymyká aj jeho program obnovy románu, ktorý razí od šesťdesiatych rokov. Vymedzuje sa voči jeho realistickej (nielen socialistickorealistickej) koncepcii aj voči novátorom takzvaného nového románu. Nadväzuje na Rabelaisa a Cervantesa, v českej tradícii na Haška a Vančuru, aby vytvoril nové poňatie polyfónneho románu, ktoré ho priblíži k latinskoamerickým autorom. Spolu s nimi vstupuje svojím Žartom do svetovej literatúry ako obnoviteľ umenia románu. Vychádzal pritom zo svojho vnútorného presvedčenia namiesto toho, aby skúšal naskočiť na nejakú módnu vlnu a azda aj preto sa zaradil k tvorcom takej vlny. Líší sa tým aj od Václava Havla. Dokázal šikovne vstrebať medzinárodný trend absurdnej drámy, ktorý od päťdesiatych rokov udáva tón európskemu divadlu, a v jeho duchu napísal Záhradnú slávnosť, ktorou obohatil českú literatúru. To iste nie je málo, ale viac toho tiež nie je.

Aj keby literatúra existovala v spoločenskom vzduchoprázdne, vyšlo by Kunderovo literárne počínanie na plný a plodný život. Ale taká zbytočná abstrakcia neplatí nikdy. A v Európe v druhej polovici minulého storočia, do ktorej spadá najproduktívnejšia časť Kunderovho života, dávali o sebe spoločenské sily vedieť ešte o niečo silnejšie ako inokedy. Zatiaľ čo literárne trendy mohol spisovateľ spoluvytvárať, voči spoločenským silám bol bezmocný.

Kunderova vnútorná dvojznačnosť

Kundera si len málokedy politicky rozumel s požiadavkami doby. Napriek tomu pár takých krátkych období zrejme zažil. Asi to platilo pre čerstvo dospelého komunistu na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov, kým ho prvýkrát vylúčili z komunistickej strany. Zrejme mohol niečo také znovu zažiť ako reformný komunista koncom šesťdesiatych rokov, než ho vylúčili druhýkrát. Oba tieto momenty sú spojené s Jaroslavom Šabatom. Podľa spisovateľových spomienok práve Šabata priviedol v roku 1948 mladučkého Kunderu do komunistickej strany. O dvadsať rokov neskôr sa ich cesty opäť zišli pri spoločnej podpore pokusu o socializmus s ľudskou tvárou. Prvá z dvoch Kunderových najpolitickejších statí, Český údel z konca roku 1968, nesie stopy ich spoločných diskusií v čase po sovietskej invázii.

Jeho vlastnú politickú pozíciu by sme azda mohli nazvať humanistickým socializmom aj so všetkou neurčitosťou, ktorá sa s podobnými pokusmi o skĺbenie sociálnej spravodlivosti a individuálnej slobody nesie. Nech už Kunderovo politické stanovisko nazveme akokoľvek, jeho vnútorná dvojznačnosť vychádzajúca z napätia medzi slobodou a spravodlivosťou, ho robí politicky nespoľahlivým v očiach tých, pre ktorých je politika stretom dobra a zla.

Práve toto poňatie charakterizovalo obdobie studenej vojny, v ktorej sa Východ a Západ stretávali tak na medzinárodnom poli, ako aj v domácej politike. A toto poňatie prevážilo aj po jej konci. Západná liberálna elita najprv oslávila konečné víťazstvo dobra nad dejinami, aby následne, otrasená zistením, že dejiny pokračujú, začala globálnu mobilizáciu proti novému zlu populizmu a autoritárstva.

Kunderova politická nespoľahlivosť má dva vnútorné zdroje: politické nastavenie humanistického socialistu a túžbu byť čo najlepším spisovateľom. Prvýkrát sa prejaví už začiatkom päťdesiatych rokov. Stalinisti potrebujú básnické kladivo na imperialistov. Mnoho tvorcov sa tejto úlohy zhostí, či už z presvedčenia alebo z oportunizmu. Stalinisti si to isté sľubujú od mladého talentovaného komunistu, Kundera ich však musí čoskoro sklamať. Voči režimu sa síce nevymedzuje, zostáva súčasťou systému, a dodajme, že vďaka svojmu talentu súčasťou privilegovanou, ale stáva sa vnútorným kritikom jeho excesov v oblasti literatúry. Predstavuje alternatívu básnika proti propagandistom.

V opačných pomeroch dochádza k niečomu podobnému v prvej polovici sedemdesiatych rokov. Rodiace sa disidentské hnutie očakáva od uznávaného a normalizačným režimom prenasledovaného spisovateľa, že sa zapojí. Kundera ich sklame. Disidentské aktivity tak, ako si ich predstavuje Václav Havel, považuje za prázdne gestá, ktoré môžu morálne uspokojiť ich autora, ale nedosiahnu zmenu pomerov. Navyše dáva najavo svoju nízku mienku o intelektuálnej či literárnej úrovni kľúčových osôb českého disentu. Podobne, ako si nevážil angažovaných propagandistov o dvadsať rokov skôr, s ktorými bol politicky tiež na jednej lodi. Sám sa chce venovať literárnej tvorbe, ktorá podľa jeho názoru neznesie politickú angažovanosť, ak sa má stať skutočnou literatúrou.

To neskôr potvrdzuje aj svojou emigráciou do Francúzska. Knihami, ktoré tam vydáva, osloví svetovú literárnu verejnosť, ale v Československu ich odmietne aj normalizačný režim, aj rozhodujúca časť disentu. Husákovci ich považujú za protisocialistické a havlovci za nedostatočne angažované. Podobná kritika prichádza aj od amerických, vtedy antikomunistických a neskôr neokonzervatívnych intelektuálov; Norman Podhoretz vyjadrí svoje sklamanie otvoreným listom. Ani jednej strane studenej vojny sa Kundera politicky nehodí. Sklamal stalinistov, disidentov aj amerických „bojovníkov za slobodu“, normalizátori ho vyhnali do emigrácie.

Ale samotný fakt politického sklamania svedčí o tom, že Kundera vzbudzoval politické očakávania. Zriedkakedy sa ako spisovateľ angažoval politicky, ale nikdy nebol tvorcom apolitickým. Väčšina jeho diel nesie politické posolstvo, len ho nemožno previesť do manichejskej jednoznačnosti politického boja.

Stalinisti mohli byť nadšení z jeho niekoľkých angažovaných veršov a potom roztrpčení dielom skutočného básnika. Niektorí disidenti azda očakávali, že autor Žartu a Českého údelu sa ujme verejnej úlohy v opozícii, ale on namiesto toho vydáva v parížskom exile Knihu smiechu a zabudnutia. Bojovníci studenej vojny sú v roku 1983 nadšení z eseje Únos západu, ktorý patrí s Českým údelom k najpolitickejším a je fackou Sovietom. Kundera sa na okamih stretáva s politickými očakávaniami, ktoré Západ kladie na emigranta z Východu. Ale pár mesiacov nato vychádza Neznesiteľná ľahkosť bytia, čitateľov fascinuje, ale politicky sa využiť nedá.

A po roku 1989?

Kunderova radosť z pádu železnej opony ho vedie k plánom, čo všetko by mohol vo svojej vlasti podniknúť. Nakoniec z nich okrem finančnej podpory niekoľkých záslužných kultúrnych projektov veľa nezostane. Neprepadá eufórii z konca dejín, ani neskorším obavám z populizmu či autoritárstva. O Európu sa však bojí. Už od osemdesiatych rokov ho desí Európa, ktorá sa nedokáže smiať. Túto chorobu diagnostikuje vo svojich esejach a snaží sa jej čeliť svojím posledným románom Oslava bezvýznamnosti, v ktorom nešetrí fraškou.

Čo znamená politicky obava zo straty schopnosti smiechu? Kundera reagoval na prepad do pekla politickej korektnosti, ktoré v posledných desaťročiach zažíva nielen Francúzsko, ale celý Západ. Desila ho súčasná francúzska realita, v ktorej sa novinári menia z obhajcov slobody prejavu na strážcov hraníc dovoleného vyjadrovania a myslenia. Nielen Francúzsko pozná prípady, keď nevinný žart či výrok, ktorý by pred dvadsiatimi rokmi nikoho nepobúril, vedie k spusteniu mediálneho lynču a k spoločenskej likvidácii vinníka.

Akoby sa jeho Žart premenil z retrospektívneho ohliadnutia za totalitou päťdesiatych rokov na dystopiu blízkej budúcnosti. Úloha agresívnych zväzákov dnes pripadá progresívnej ľavici: ľudskoprávnym aktivistom a médiám v rukách oligarchov. Z kedysi odvážnych pozícií antifašizmu, antirasizmu a feminizmu sa dnes stali neznášanlivé ideológie menšiny, ktorá vládne západnej kultúre. Ku Kunderovým najbližším priateľom patrili až do samého konca filozof Alain Finkielkraut, ktorý svojimi výrokmi opakovane provokuje hnev progresivistov, a spisovateľ Benoit Duteurtre, vďaka Kunderovi aj u nás známy autor niekoľkých dystopií progresivistickej budúcnosti. Tak ako jeho priatelia a mnoho iných, ani Kundera už v dnešných pomeroch nespoznával to Francúzsko, ktoré kedysi aj pre jeho slobodu toľko miloval.

Vylúčený

Politické nezhody môžu byť vyčerpávajúce, ale nemusia mať podobu osobných útokov a nevraživosti. Tento nesúlad, s ktorým sa Kundera celý život stretával, bol najbolestivejší. Všeličo mohol sám vyprovokovať, azda intelektuálnou prezieravosťou, možno určitým furiantstvom a celkom isto svojimi literárnymi úspechmi. Ale doma určite zožal viac hnevu, než kedy mohol zasiať.

Jeho vzťah k českému prostrediu je poznačený vylučovaním. V 21 rokoch ho stalinisti vylúčia z komunistickej strany, o niekoľko desaťročí neskôr ho normalizátori vylúčia zo všetkých oficiálnych štruktúr, čím ho pripravia o možnosť živiť sa písaním, a nakoniec mu vezmú aj československé občianstvo. Ide určite o ťažké životné skúsenosti, pre nás ťažko predstaviteľné, ale vo svojej dobe nijako ojedinelé, zdieľali ich tisíce iných a väčšina dopadla horšie. Kundera ich navyše dokáže literárne spracovať a hádam aj vďaka nim sa stáva veľkým spisovateľom.

Najbolestivejšie je iné vylúčenie. Skryté, pozvoľné a o to trvalejšie. V jeho diele nie je zachytené, jeho strojcovia nie sú očividní nepriatelia, ale ľudia, ktorých spisovateľ často považoval za priateľov. Začína sa niekedy koncom sedemdesiatych rokov, keď sa časť disidentov okolo Václava Havla netají svojím sklamaním, že Kundera emigroval a neposkytuje verejnú podporu ich aktivitám. Spisovateľ síce zosmiešňuje normalizačný režim, s Knihou smiechu a zabudnutia prichádza o občianstvo, a vo svojej francúzskej publicistike poukazuje na jeho zločiny (napríklad článkom na podporu uväzneného Jaroslava Šabatu). Súčasne sa však dištancuje od lyrizmu a gýča, ktoré poznamenávajú aktivity havlovského disentu, a po roku 1989 aj havlovskú politiku. Jeho literárne úspechy medzi týmito disidentmi pôsobia ako bolestná pripomienka, že svetovo uznávaný český spisovateľ prenasledovaný režimom nie je Havel, ale Kundera, ktorý sa s nimi v mnohom rozchádza. Averzia voči úspešnému emigrantovi sa stáva normou.

Keď sa v roku 1984 po nadšenom prijatí Neznesiteľnej ľahkosti bytia začína vo svete hovoriť o Nobelovej cene za literatúru pre Kunderu, zorganizujú havlovské kruhy petíciu českých intelektuálov, v ktorej navrhujú na cenu signatára Charty ´77 Jaroslava Seiferta. Kdekto podpíše, ako Milan Uhde či Jiří Gruša, bez toho, aby tušili, o čo vlastne ide. Iniciatíva oslavuje úspech aj vďaka prispeniu ľudí ako Pavel Tigrid v Paríži či František Janouch v Štokholme, ktorí v zahraničí zaisťujú (z vládnych aj mimovládnych zdrojov) podporu havlovskému disentu.

Z týchto kruhov sa po roku 1989 regrutuje aj významná časť novej českej elity. Politicky sa síce nechajú čoskoro vytlačiť na okraj pragmatiky, ale natrvalo sa etablujú v kultúre a v médiách. Akokoľvek sa to môže zdať neuveriteľné, zachovávajú si svoju antikunderovskú averziu a darí sa im – vďaka ich vplyvu na verejnú mienku – túto averziu prenášať aj na ďalšie generácie. Pľuvanie na Kunderu sa spolu s havlovským kultom, pohŕdaním Ruskom a adoráciou USA zaraďuje do hodnotovej výbavy súčasného českého liberálneho antikomunizmu.

Práve z dielne antikomunistických zväzákov pod otcovským dohľadom Václava Havla a za peniaze Zdeňka Bakalu v roku 2008 vzniká a dostáva tú najväčšiu možnú publicitu Kunderovo obvinenie z udavačstva. Obvinenie nepreukázané a nepreukázateľné, historikmi spochybnené, pre spisovateľa a jeho manželku nesmierne zraňujúce. Pripomína, že vylúčenie, ktoré sa uskutočnilo na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, pre časť českej spoločnosti stále platí.

Nikdy však neplatilo pre celú spoločnosť. Nie je málo predstaviteľov verejného života, ktorí zostali imúnni voči militantnému havlizmu a prejavovali ku Kunderovi priateľstvo či rešpekt, od Jiřího Dienstbiera staršieho cez Václava Klausa, Milana Uhdeho, Romana Onderku až k Ľubomírovi Zaorálkovi a Andrejovi Babišovi. Predovšetkým však oslovoval a oslovuje českých čitateľov ako žiadny iný spisovateľ svojej generácie. Bez prestania úspešne podstupuje test, v ktorom jeho českí rivali prepadli. Kundera nikdy nezapadal, a azda aj preto nezapadol.

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.


Ďalšie články