New York Times: Sú naozaj veriaci alebo sú to zradcovia? Ukrajinskí odporcovia vojenskej služby čelia väzeniu a nevraživosti

Javorský sa proti rozsudku odvolal a doteraz si trest odňatia slobody odpykal len jeden odporca vojenskej služby. Niektorí odporcovia dostali podmienečné tresty a niektoré prípady ešte neboli vyriešené. Ministerstvo obrany na otázky o konkrétnych prípadoch neodpovedalo.

Tisíce ukrajinských mužov vo vojenskom veku utiekli z krajiny, aby sa vyhli účasti na vojne, niektorí sa prebrodili cez rieku alebo zaplatili, aby ich prevádzači dostali cez hranice. (V júni Štátna pohraničná stráž uviedla, že až 20 mužov každý deň zatknú za pokus o nelegálne opustenie krajiny). Ďalší využili známosti alebo platili tisíce dolárov na podplatenie náborového dôstojníka, aby sfalšoval dokumenty, ktoré ich vyhlasujú za nespôsobilých na službu.

Odporcovia trvajú na tom, že ich verejné postoje nie sú zradou ich vlasti, ale vyplývajú z hlboko zakorenených zásad a náboženského presvedčenia.

Výhrada vo svedomí voči vojenskej službe je medzinárodne uznané právo, ktoré je zakotvené v ukrajinskej ústave. Keď však Rusko napadlo Ukrajinu, prezident Volodymyr Zelenský zaviedol vojnový stav. Tým právo na alternatívnu službu v súvislosti s výhradami svedomia prakticky zmizlo.

Výhrada je nielen „ľudským právom", povedal Eli S. McCarthy, profesor spravodlivosti a mierových štúdií na Georgetownskej univerzite, ale je „rozhodujúca pre záväzky, ktoré Ukrajina prijala" voči medzinárodným orgánom a pre snahu o vstup do Európskej únie.

Javorský, ktorý pracuje v oblasti nehnuteľností, priznáva, že jeho rodina má obavy, ale svoje právne problémy označil za „banálne" v porovnaní s utrpením na Ukrajine.

„Nehovorím, že prežívam veľmi silnú tragédiu, a že som najnešťastnejší človek na Ukrajine," povedal. „Ale je veľa ľudí, ktorí nechcú slúžiť. Je potrebné dať im ďalšiu možnosť pomôcť štátu."

Obete vojakov sú viditeľné všade v rodnom meste Javorského, Ivano-Frankivsku. Diaľnicu do mesta lemujú bilbordy s ich fotografiami. Na cintoríne je im venovaná celá časť – sedem radov, každý s 15 hrobmi. V jedno nedávne popoludnie sa začal stavať nový rad s čerstvo vykopaným hrobom, ktorý čakal na svojho obyvateľa.

Kancelária Javorského s policou plnou biblií je len kúsok od „aleje hrdinov" – 272 plagátov padlých vojakov, ktoré sa tiahnu niekoľko blokov na pešej zóne. Povedal, že chápe, prečo toľko jeho krajanov bojuje – ale že by mali pochopiť aj jeho postoj.

„Nie som pripravený zabiť iného človeka pre kúsok Ukrajiny, kúsok Nového Zélandu alebo kúsok Spojených štátov," povedal Javorský. „Mám iné hodnoty a chcem, aby moje hodnoty boli aspoň vypočuté."

A ak by sa jeho voľba mohla považovať za zradu? „Je mi jedno, čo si o mne kto myslí," povedal. „Záleží mi na tom, čo si myslí Boh."

Ukrajina zostala počas tohto zdrvujúceho boja o svoju existenciu pozoruhodne jednotná, takže je len málo priestoru na vyjadrenie pochybností alebo neochoty zapojiť sa do boja. Mužov, ktorí sa vyhýbajú mobilizácii, nazývajú zbabelcami alebo zradcami.

Odporcovia vojenskej služby predstavujú malý segment širšieho fenoménu, ktorý sa na Ukrajine šíri pod povrchom. Hoci sa o tom hovorí len zriedkavo, v súvislosti s vojenskými odvodmi panuje únava a ostražitosť.

Keď Rusko vtrhlo do krajiny, Zelenského vyhlásenie stanného práva zakázalo mužom vo veku od 18 do 60 rokov opustiť krajinu a Ukrajinci sa hrnuli do vojenských náborových centier. Po osemnástich mesiacoch sa počet dychtivých regrútov preriedil, zatiaľ čo mobilizácia povolala tisíce ľudí.

Hoci nespočetné množstvo ukrajinských mužov prijalo drastické opatrenia, aby sa vyhli odvodu, v hre je aj jemnejší trend: Ukrajinci v rozhovoroch opisujú, ako si ich priatelia upravujú svoje zvyky, aby sa vyhli kontrole dokladov alebo stretnutiu s náborármi.

Napriek jeho nesúhlasu s bojmi útek nikdy neprichádzal do úvahy pre Vitalija Alekseenka, prvého známeho odporcu uväzneného po úplnej invázii. „Milujem Ukrajinu, milujem ľudí," povedal. „Som veriaci. Prečo by som sa mal skrývať?"

46-ročný Alekseenko povedal, že v jeho prípade ide o základné práva – nie o mieru jeho vlastenectva. „Ak sláva Ukrajine, tak sláva slobodnej Ukrajine," povedal a jeho hlas zosilnel, „aby boli rešpektované moje práva, ako je to napísané v ústave."

Do Ivano-Frankivska prišiel ako presídlenec a dostal pokyn, aby sa hlásil vo vojenskom regrutačnom stredisku. Tam podľa vlastných slov požiadal o alternatívnu službu a povedal im, „že je veriaci, že nebude bojovať".

Očakával, že žiadosti bude vyhovené – v 90. rokoch vykonával alternatívnu službu v Uzbekistane. Namiesto toho ho nakoniec odsúdili za vyhýbanie sa odvodu a poslali do väzenia.

„Prvý týždeň bol ťažký, potom to rýchlo ubehlo," povedal a opísal hnev z toho, že bol „proti svojej vôli zavretý v miestnosti".

Po troch mesiacoch ho prepustili na slobodu,  teraz žije v malej spoločnej izbe so spoločnou kuchyňou na siedmom poschodí starej budovy bez výťahu. V priveľkých šľapkách a kockovanej košeli sa jedného popoludnia zastavil na schodisku, aby pozdravil suseda.

Nie každý bol k nemu taký priateľský po tom, čo sa dozvedel jeho postoj k vojne. Opísal, ako ho iná suseda emotívne konfrontovala so slovami: „Chlapi bojujú, chránia ťa."

„Povedal som jej, že nepotrebujem ochranu," povedal, keď sedel so skríženými nohami pred svojou budovou a z neďalekého kostola sa ozývali zvuky nedeľnej bohoslužby. „Zabiť niekoho iného nie je obrana," dodal. „Keď niekoho zabijete, zabijete dieťa niekoho iného."

Vyjadril istú nespokojnosť s ukrajinskou vládou, ale poprel, že by v jeho rozhodnutí boli politické dôvody, a povedal, že ide „na 100 percent" o náboženstvo.

Alekseenko však nechodí do kostola. „Môžem sa modliť v duchu," vysvetlil. To viedlo k otázkam o jeho úprimnosti; papiere, ktoré zamietli jeho žiadosť o alternatívnu službu, uvádzali nedostatočný dôkaz o jeho viere.

Oživene cituje Písmo a prstom triafa do vzduchu každé slovo. Namiesto odpovede „na zlo zlom", keď ide o ruskú inváziu, povedal, že „je lepšie obetovať sa".

Preto bol podľa svojich slov ochotný ísť za svoje presvedčenie do väzenia. „Nechcem nikoho zabiť, to je isté," vysvetlil. „Už teraz viem, že by som radšej sám zomrel. To je všetko. Dokonca sa nebojím ani väzenia."

Službukonajúci vojak, Andrii Vyshnevetsky, citoval tie isté biblické pasáže, aby vysvetlil svoje žiadosti o prepustenie z armády na alternatívnu službu.

Na rozdiel od ostatných respondentov v tomto článku Vyshnevetsky povedal, že vo vojne nepodporuje „ani Rusko, ani Ukrajinu" – iba mier. Hoci ruské rakety zabíjajúce civilistov spôsobujú „bolesť v mojej duši, povedal, že „ľudia umierajú na oboch stranách, nielen Ukrajinci, ale aj Rusi".

Vyshnevetsky nosí na krku fotografiu svojej manželky a dcéry a hovorí, že sa „každý deň" modlí, aby bol s nimi doma.

„Tí, ktorí odmietajú vziať zbraň a nechcú bojovať, by mali byť oslobodení od vojenskej služby," povedal. „Človek, ktorý verí v Boha a je proti vojne, nepôjde zabíjať, ale bude len potravou pre delá."

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.