Ivan Kříž: Keď maľujem, chce sa mi aj písať a keď píšem, chce sa mi aj maľovať

Rozhovor s brnianskym výtvarníkom a literátom Ivanom Křížom, ktorý študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v roku 1970 sa zúčastnil legendárnej výstavy, 1. otvoreného ateliéru, sa po rokoch predstavil bratislavskému publiku.

Vaša rodina pochádza z Čiech, ale narodili ste sa na strednom Slovensku, v obci Likier. Aký je váš rodinný príbeh? Kedy ste sa rozhodli pre výtvarnú dráhu?

Dovolím si na začiatok tohto rozhovoru parafrázovať bôľne-sladkého, s nenaplneným vzťahom, tak aspoň umelecky úspešného – básnika rodnej hrudy:
Slovensko moje, rodisko moje / aj mohyla mojich ľúbostí, / v Tebe mám lásky dvoje / Gemer a Tatry – malé aj veľké / a naostatok aj naokolo / všetko mi rovnako milé / blízke…

A taký vzťah k Slovensku mal aj otec, keď sa rozhodol pracovať tu a odviesť z Brna moju mamu. Úspešne sa venoval železnici (zvršku, neskôr bezdotykovej koľaji, jej ukladaniu a zabezpečeniu – to je dovedna so spolupracovníkom Mamatejom ich patent a naše pohodlie pri cestovaní vlakom.)

Na začiatku rodičia bývali v Tisovci (v tieni Hradovej, blízko rodného domu Clementisa). Najbližšia pôrodnica bola v Likieri, tam som sa narodil a v tisovskom kostole bol pokrstený ako evanjelik augsburského vyznania.

Maliarom som sa pevne rozhodol byť v deviatej triede, hoci pred maturitou v Košiciach ako nadšený člen horolezeckého oddielu som sa zaujímal o miesto horského nosiča na Téryho chate, ale kazeta s olejovými farbami od rodičov rozhodla.

Študovali ste maľbu na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení u profesora Jána Mudrocha. Ako si spomínate na študentské časy? Kto boli vaši spolužiaci?

Doba môjho štúdia (1962 až 1968) sa ukazovala až prekvapujúco slobodomyseľná. Dunaj naokolo sa ponáhľal, až valil z Viedne cez Bratislavu až do Budapešti. My, študenti, sme proti prúdu, aj po prúde v rámci družby medzi umeleckými školami, poznávali tieto mestá, ich múzeá a galérie – v Pešti aj „cukrászdy“ a Vidam park, vo Viedni peší nočný život a Práter.

Krásne Bratislavčanky korzujúce po Michalskej, stále viacej slobodomyseľnejšie, brali dych, aj za srdce, regály kníhkupectiev zízali na nás s novinkami, prekladmi svetovej poézie a prózy. Joj, keby bolo viacej peňazí! Ja som si z domácej produkcie pre seba objavil Vincenta Šikulu (s Rozárkou – majstrovské), Jána Johanidesa, Mašu Haľamovú, Boženu Slančíkovú-Timravu (poznal som ju ako školák v Lučenci), Miroslava Válka… Tatran rovnako ako Odeon v Prahe bolo elitné vydavateľstvo.

V škole sa vynárali a profilovali budúce tváre slovenskej výtvarnej scény; niektorí, napríklad Alex Mlynárčik, Milan Dobeš, Miloš Urbásek, Stano Filko, končili štúdium, ešte starší Rudolf Fila sa stal motivujúcim pedagógom budúcich výtvarníkov na Palisádach. Už sa rysovali ďalšie talenty.

Popri mne študoval rozvážny Jano Berger, zakladajúci ensorovské ohňostroje farieb, ambiciózny Ľudovít Hološka, ktorému zázračne rástli jabĺčka na jeho plátnach, rovnako ako na záhrade v rodnej Jablonici. Cyril Koreň, ktorý musel spievať − vždy falošne, bol z nás najoriginálnejší, rýdzi, do posledného ťahu svojho tenkého štetca – svojský. Najstarší šímovský Jozef Gális bol vzácny aj tým, že ako výtvarný redaktor dával spolužiakom zarobiť.

Už počas štúdií ste vystavovali na Bienále sakrálneho umenia súčasnosti v Salzburgu (1966). Aké miesto má vo vašej tvorbe sakrálna téma a ako ste sa dostali k účasti na výstave?

Vždy som túžil spojiť svoju tvorbu so sakrálnym priestorom. Myslím si, že je to pre výtvarníka duchovného zamerania najvyššia méta. Robil som už počas štúdia veľké kompozície na biblické témy, a v tej červeno zafarbenej dobe som sa pred – dosť prekvapenými učiteľmi aj poslucháčmi – takto semestrálne aj záverečne prezentoval. Skoro sa mi aj podarilo nejakú realizáciu uskutočniť, keď asi po odporučení sochára Alexandra Trizuljaka ma prizvali participovať na výzdobe kostola na východnom Slovensku. Bohužiaľ, ako to býva, našiel sa aj neprajník, surrealistický sochár D. K., ktorý mi to svojím „príhovorom“ prekazil.

Na salzburské bienále som sa, naopak, dostal pričinením dobroprajného úradníka pamiatkovej starostlivosti v Brne. Na vývoz obrazov – boli sme traja – nám dal „štempeľ“. Aká maličkosť rozhoduje o ´veľkej´ veci! Čo sa môže udiať, to by jeden človek nevymyslel!

Náš študijný pobyt poslucháčov školy prebiehal vo Viedni v čase bienále v Salzburgu. Nielenže som sa vďaka kolegyni na výstavu dostal, ale počas spoločnej návštevy premietania Bergmannovho Mlčania sa v žurnále objavila reportáž z bienále vrátane mojich obrazov. Spolužiaci ma začali prehovárať, aby som sa nazad nevracal, keď mám na začiatku taký sukces. Mne nikdy ani na um nezišlo emigrovať, ponáhľať sa naproti úspechu, odtrhnúť sa od svojich koreňov. Už som sa tešil domov do Brna…

Vaša tvorba sa domácemu publiku spája predovšetkým s 1. otvoreným ateliérom u Rudolfa Sikoru (1970). Ako jediný z devätnástich účastníkov ste pracovali s maľbou, vytvorili ste zaujímavú maliarsku inštaláciu – maľbu tela ponoreného do vody v objekte imitujúcom vaňu. Eugénia Sikorová v nej výstižne postrehla ambivalentný vzťah materiality a kontemplácie, ktoré sú prítomné vo vašej tvorbe. Aký význam malo pre vás toto, dnes už legendárne podujatie?

Prvý otvorený ateliér – jedna z nezabudnuteľných akcií zväčša mladých výtvarníkov bratislavskej VŠVU, možno posledný záchvev ´slobodne utajovaného´ tvorivého prejavu na verejnosti, v zostra začínajúcej normalizácii. Ako jeden z iniciátorov som bol nadšený z možnosti figurovať v širšom spoločenstve (o tvorbe) rovnako zmýšľajúcich kolegov. Aktuálnosti tohto nápadu sa chytili aj niektorí starší výtvarníci – predovšetkým Mlynárčik, ďalej Dobeš, Cigler, Urbásek, Štěpán, česko-slovenská pospolitosť v ideálnej zhode. Na prezentáciu druhý deň pricestoval chýrny teoretik Jindřich Chalupecký, ktorý, keď si prezeral jednotlivé kreácie, na môj obraz-objekt významne ukázal prstom. Niekedy stačí aj také ocenenie!

Táto moja práca bola opäť vystavená pri výročí už chýrneho otvoreného ateliéru, vyvolala záujem o moju ďalšiu tvorbu vo verejnosti a najmä u galeristky, a neskôr som ju v Galérii 19 predstavil.

Začiatkom sedemdesiatych rokov ste sa presťahovali do Brna, s ktorým sa spája vaša tvorba a život. Udržiavali ste aj naďalej kontakty so slovenskou scénou?

Niekoľko rokov som sa spolu s rodinou radoval z prázdninového pobytu v strážnom domčeku, takzvanej vechtrovni, prenajatom otcovi – zaslúžilému železničiarovi na trati Červená skala – Margecany, konkrétne v Stratenej – osade na južnom konci Slovenského raja.

V improvizovanej pracovni, na pôjde, kde to voňalo po sene, som si písal a výtvarne spracovával nájdený, zväčša kovový materiál, kde-tu rozosiaty, roztratený po bývalých Coburgových železiarňach. Tam vznikli moje Nové oltáre.

Súčasťou každoročnej rekreácie bol symbolický ozajstný výstup na neďalekú Kráľovu hoľu. Do Dobšinej cez kopec Voniarku, autobusom do Rožňavy a Popradu som chodil kupovať kamarátmi žiadanú, takzvanú nemarxistickú literatúru z edície, ktorá v Česku nemala obdobu.

Pred rokom 1989 som sa na Slovensku prezentoval iba ako učiteľ Ľudovej školy umenia (ĽŠU) s jedným zo svojich projektov, ktoré predstavovali novú koncepciu v doterajšej výučbe výtvarnej výchovy. V žilinskom Dome kultúry som inštaloval namaľovaný byt vrátane príslušenstva (žiakmi vytvorená chladnička, dokonca otváracia, šaty na zavesenie, dvere, záclony aj WC…). Projekt sa volal Zabydlení (Zabývanie). Inak sme spolupracovali s ĽŠU Súťažná a navzájom si realizovali výstavy prác pedagógov. Družba v tieni boľševika bola o to úprimnejšia, sebazáchovná…

V tvorbe pracujete s rôznymi nájdenými, druhotne použitými materiálmi a súčiastkami, ako sú klince, elektrické obvody, obuvnícke podkovičky, skrutky, lišty, pánty… kontrastujúce s drevenými podkladmi. Niektoré reliéfy evokujú intarzie, trezory, ale aj svätostánky, oltáre či relikviáre, s odkazmi na kresťanstvo či východné spirituality. Teoretik Igor Zhoř ich príznačne nazval „pancierovanými objektami“. Môžeme v nich vzdialene vnímať inšpiráciu z detstva prežitého v železničiarskom prostredí?

Veľmi živo si vybavujem zadnú stranu veľkých hodín inštalovaných na veži staničnej budovy v Rimavskej Sobote, kde sme bývali. Vyliezol som si k nim po kovovom rebríku na poslednom poschodí. V tom prítmí a malom priestore som si fascinovaný prezeral rôzne kovové súčiastky mechanizmu zadnej časti hodín. Moje krátke menčestrové nohavice mali vačky plné ťažkého materiálu, ktorý ich ťahal k zemi. Mama ma pred praním zbavovala mojich drobných radostí. Bolo po vojne, všade sa váľali nábojnice, pôjdy boli pokladnicami odložených vecí, hrdzavých klincov a všakovakého haraburdia. Pod nákladovými rampami koľajišťa sme nazbierali použité olovené plomby, ktorými boli zaisťované nákladné vagóny. Opojný parfum môjho detstva: vôňa hrdze koľajníc a impregnácie dreva pražcov.

Vaším „domovským“ prostredím je ateliér, pokrytý od dlážky po strop stovkami diel, od študentských čias až po súčasnosť. Spolu tvoria jeden celok, prostredie vzdialene pripomínajúce inštaláciu Merzbau v dome Kurta Schwittersa. Pracujete v rámci mnohých techník, od kresby, maľby, grafiky, koláže, asambláže, keramiky až po objekty a inštalácie. V rôznorodosti však môžeme vnímať jasnú logiku, ktorá sa vinie šiestimi desaťročiami vašej tvorby.

Asi to moje pracovné prostredie vyzerá romanticky a nečakane, a evokuje akúsi šírku slobody výtvarníka. Ale zastretým obrazom je realita sťahovania ateliéru, možno v najbližšom čase, ktorá na mňa tvrdo dopadne.

Aj v takejto atmosfére ďalej robím, musím pracovať, aby pre mňa život ďalej mal dajaký zmysel. Práca ma povznáša, ale možno ma zavalí. – V ideálnom (neuskutočniteľnom) prípade by som mal ateliér zapečatiť a v inom započať novú kapitolu; tak ako to robil Picasso, ale to si iba on mohol dovoliť…

Stále ma vzrušuje očakávanie prekvapenia v ďalšej tvorbe. Striedam materiály, zaujímajú ma väzby, ktoré medzi nimi vizuálne vznikajú (drevo, rôzne krytiny – guma, podlahové krytiny, plech, kovové prvky a podobne.)

Trápim sa s odporom týchto výrazových prostriedkov, ale po jeho prekonaní sa dostavujú krátke chvíle šťastia. A zrazu cítim po dokončení akési prázdno, opakuje sa potreba robiť, sprevádzaná nutkavým nápadom. Steny pracovne sa zapĺňajú. Pre koho? Predovšetkým pre seba a potom, dúfam aj pre niektorých, ktorí sa v mojich dielach nájdu.

Pod menom Ivan Vyrubiš ste literárne činný, písaniu sa venujete paralelne a plnohodnotne s výtvarnou tvorbou. Existujú medzi nimi prieniky?

Keď maľujem, chce sa mi aj písať, a keď píšem, chce sa mi aj maľovať. Norím sa do prúdu farieb obrazu, dávam mu smer, a zrazu sa mi žiada tiež plávať v potokoch riadkov slov, ratovať ich pred vyliatím sa z brehov a odtečením do mora nepamäti.

Píšem dlhé riadky kovového textu klincami. / Stĺkam báseň kladivom slov. / Som prosto dvojdomý.

Keď vládne slovo u jedného zo mňa, hlási sa aj druhé ja s vidinou obrazu či objektu.
Jeden robí obraz, druhý jeden sa už-už hlási o slovo so slovom.

Prehŕňam sa kopami klincov, kovových súčiastok a vyberám si tie súce. Výtvarne, tvarovo a kompozične ich navzájom zbližujem, zjednocujem, v nečakanú novú skutočnosť.
Brodím sa spústou slov; vynárajú sa rôzne, a niektoré sa dobrodružne ponúkajú spojiť sa v doteraz nepočuté významy.

Som dvojdomá existencia, ktorá sa musí vyjadrovať takým, či onakým spôsobom. Tie dva svety sebavyjadrovania, každý z iného cesta, sú cesty, ktoré sa u Kríža a Vyrubiša nekrížia, ani medzi sebou nerúbajú. Možno sa raz stretnú v knižnom vydaní poézie, ktorú budú sprevádzať reprodukcie výtvarných opusov.

Celoživotne ste sa venovali pedagogickej práci. Najprv na základnej umeleckej škole v Brne a neskôr na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne, kde ste habilitovali na docenta. Čo pre vás pedagogická práca znamenala?

Pedagogická práca mi priniesla, hlavne zo začiatku, číru radosť z poznania bezprostrednosti malých výtvarníkov, pokiaľ ste ich dobre namotivovali (fuj, nepekné slovo, ktoré mi vyskočilo na papieri!) a utvrdili ich v dôvere vo vlastné schopnosti a viere v činnosť, ktorej sa venujú. Výučba ´výtvarky´ na základných školách individualitu zväčša potláča mechanickými úlohami podľa vzorov, vyžadovaním sterilného prejavu a podobne. Beda za machuľu!

Človek si overoval skúsenosti z vlastnej tvorby a pravidelne si potvrdzoval skutočnosť, že spontánnosť je predpokladom umeleckého napredovania.

Záujem o korene tvorivosti a ich výhonky u najmenších, a neskôr aj u tých starších, ktorí k práci už pristupovali uvedomele, cieľavedome, pretrvával. Tých na vysokej škole už bolo treba upozorniť na nebezpečenstvá rutiny, povrchnosti, páčivosti, nadbiehania vkusu diváka. Ale, bohužiaľ, aj niektorým teoretikom, ktorí často chcú v prejavoch mladých vidieť súčasné trendy, „aktuálnosť“, aby mohli ľahšie škatuľkovať, sami sa neraz dajú oklamať kŕčovitou vykalkulovanou „originalitou“, ktorá práve letí.

V učiteľskej praxi bolo treba niektorým dôrazne zakričať: Varúj! Rúti sa na teba zhora klát tragického omylu, ktorý ťa ako umelca zahluší, zabije. Napokon treba povedať, že učiteľské pôsobenie som vnímal ako poslanie – to v prvom rade – ale, samozrejme, aj ako normálne zamestnanie, ktoré poskytuje finančnú istotu. Tú som potreboval pre nezávislosť vo vlastnej tvorbe. Nemusel som byť zavlečený do osídiel objednávok nevyhnutných pre výtvarníka na ´voľnej nohe´, a tým aj predpokladaných kompromisov, ktorým je umelec často vystavený. Môžu sa stať pre jeho vlastnú cestu osudnými.

Nedávno sa konala výstava v Galérii 19, ktorá bola vaším návratom do Bratislavy. Jedným z jej silných momentov bola ústredná inštalácia objektov, evokujúcich malý „Manhattan“. Výstava bola pre mnohých objavom aj prekvapením. Rovnako tak aj vaša literárna tvorba, ktorú ste v Bratislave osobne prezentovali. Čo pre vás znamenal tento symbolický návrat do mesta vašej mladosti?

Rád by som povedal, aj pocítil, že ma tento návrat omladil, ale bola by to iba bohapustá fráza. Predovšetkým som si uvedomil tie roky života, ktoré sa nevrátia, potom ten dlhý rad artefaktov, z nich iba s niektorými dokladmi môjho bytia som sa mohol prezentovať.

Podarilo sa tie typické, vypovedajúce aj za ostatné, vybrať?

Uskutočnená výstava, na ktorú som sa veľmi tešil, akoby sa stala symbolickou bodkou za mojím priebežným umeleckým príbehom, začínajúcim na VŠVU v Bratislave. Jej vynikajúca organizačná príprava, záujem hromadných oznamovacích prostriedkov, tlače, verejnosti a predovšetkým bývalých známych, kolegov, to všetko sa pre mňa stalo radosťou, a hlavne veľkým zadosťučinením za nemenované protivenstvá v minulosti.

Bratislava ma ohromila svojou výstavbou a progresivitou hlavného mesta v mnohých smeroch. Kostra mesta zostala, ale štíhle dievča, ktorým bola za mojich čias, dorástlo v zrelú ženu, ktorá pribrala, zmohutnela, ale vytrvalo a úspešne sa omladzuje.

Nuž, nič neostalo rovnaké, ale nevytlačilo mi spomienky, ktoré sa stali nostalgickejšími. To, čo si podržalo svoju podobu, stále sa mi bude páčiť: Hviezdoslavovo námestie so starým divadlom a Carltonom od Harminca, Redutou s vynikajúcimi koncertmi, Pálffyho palácom, našou školou a Vajanského nábrežie s Dunajom, hotelom Devín (neviem prečo), a cesta na hrad z Rybného námestia.

Nuž, nič neostalo rovnaké, všetko sa zmenilo, aj tváre známych; podobu niektorých, už vekom zastretú, som k vlastnej hanbe nespoznal. Veru: hora ruit – čas letí (ako vtáci nedozierní). Týmto veršom Laca Novomeského nás pán profesor Mudroch burcoval k činnosti.

Je teraz dôležité povedať, že kopa výtvarných diel, ktorú sme za tie dlhé roky – možno prikrátke, utekajúce – navŕšili, nás, ďalej pokračujúcich v robote, upozorňuje na hrozbu skĺznutia po jej úšuste dolu s kvalitou. Ostávam v strehu, v nezmenšenom pracovnom zaujatí, a so zásobou nápadov.

A na záver: ako som začal so slovenským básnikom, tak budem končiť s čriepkami veršov českého. František Halas, ktorého priezvisko sa do slovenčiny dá preložiť viacerými synonymami: krik, vresk, hurhaj, hukot, hrmot, štabarc, huriavk – ani jedno nie je nomen omen. Je to básnik hlboko ponorený do strastí aj radostí života, básnik, ktorý nechce ohúriť, ktorému sa musí na slovo veriť.

Beriem tieto verše ako svoje: Chci být i někým ctěn a pochválen, pro světlou památku… nešťastně šťasten.

Komentár Daniely Čarnej k dielu autora Kúpeľňa, 1. otvorený ateliér, Bratislava, 1970

Domácemu publiku tvorba Ivana Kříža nie je celkom neznáma. Do povedomia vstúpil účasťou na 1. otvorenom ateliéri v dome Rudolfa Sikoru v roku 1970 a pred pár mesiacmi sa do Bratislavy opäť vrátil. Výstava v Galérii 19 bola pre mnohých príjemným a objavným prekvapením. Eugénia Sikorová, ako hostiteľka a neskôr dokumentátorka 1. otvoreného ateliéru o Křížovom, vlastne jedinom maliarskom príspevku, výstižne napísala, že v dobe, keď pre mnohých je „maľba mŕtva“, on prináša „anachronizmus“ v podobe maľby presahujúcej do objektu a reliéfu, teda akúsi maliarsku inštaláciu (mohli sme ju vidieť aj na výstave 1. otvorený ateliér 1970 – 2020 v Galérii 19).

Na miesto úžitkových predmetov – starej výlevky a ošarpanej vane umiestnil autor monochromatické maľby, pohľad na (svoje) telo ponorené do vody, zdeformované perspektívnou skratkou. Intenzívne sa zaoberal myšlienkou väčšej integrácie a vcítenia sa diváka do obrazu-objektu. Eugénia Sikorová si všimla ambivalentný vzťah materiality a kontemplácie, ktorý charakterizuje aj celok jeho tvorby. Ponúkla nám možný kľúč k čítaniu autorových figurálnych malieb aj jeho abstraktných „kresboreliéfov“ a objektov. Je ním sakrálno, otvorene prítomné vo figurálnej a metaforicky v abstraktnej línii jeho tvorby, ktoré sa integrálne dopĺňajú.
—
Ivan Kříž (1941, Likier) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ján Mudroch). Paralelne s výtvarnou tvorbou sa pod menom Ivan Vyrubiš venuje literárnej činnosti. Pedagogicky pôsobil na základnej umeleckej škole, neskôr na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne (1992 – 2002), kde habilitoval na docenta. Zúčastnil sa 1. otvoreného ateliéru v Bratislave (1970), na Slovensku vystavoval skôr sporadicky (Galéria v Nových Zámkoch,  Nitrianska galéria, 1992; 1. otvorený ateliér 1970 – 2020, Galéria 19, 2020). Bol laureátom Medzinárodného salónu kresby v Žiline (1999), v roku 2023 mal samostatnú výstavu v Galérii 19. Aktuálne, do 5. 11. 2023 vystavuje v Galérii mesta Blanska.