Psychológ tvrdí, že malé deti nechápu smrť. Ako s nimi o tom hovoriť?

Smola bola, že išlo o kovové brány

Brány, ktoré nie sú pevne pripevnené k podkladu, využívajú bežne futbalové kluby počas tréningov viacerých vekových kategórií. „Okrem dvoch pevných máme posuvné brány, ktoré sú zabezpečené a zamknuté kladkou, od ktorej máme kľúč. Po tréningu ich upraceme a zamknú sa. Je na trénerovi, aby to ustriehol,“ vysvetlil tréner Tatrana Prešov Ján Novák na margo tragických udalostí na Spiši.

„Iné to je, keď je to ihrisko, ktoré je na dedine, alebo nestrážené v meste, a sú na ňom staré kovové brány. Videl som spomínaný úraz, bola to kovová brána, ktoré my už nemáme; máme hliníkové. Nehovorím, že s nimi by sa úraz nestal, ale asi by nikoho neusmrtili. Hliníková brána nie je taká ťažká ako staré kovové,“ skonštatoval. „Na kontrolu brán nie je u nás určený nikto. Máme správcu, ktorý sa na to pozrie, alebo opraví, čo treba, ale aby mal na starosti vyslovene brány, to nie,“ priblížil J. Novák.

Dieťa potrebuje vyjadriť svoje pocity

S deťmi, ktoré boli svedkami tragédie, pracuje i detský psychológ Tomáš Olejník. „Ide o situácie, keď videli vážnu autonehodu, keď niekto niekoho napadne, žiaľ, často aj domáce násilie, alebo ak je napríklad podozrenie na znásilnenie alebo sexuálne obťažovanie v škole. Keď je dieťa v šoku a strese, intervencia psychológa je dôležitá, aby sa jeho stav stabilizoval, aby sa neobviňovalo, aby mohlo spokojne vyjadriť svoje pocity a boli mu zabezpečené opora a pocit bezpečia,“ vysvetlil.

Takpovediac prvá pomoc dieťaťu je podľa T. Olejníka v rukách tých, ktorí sú mu v danom momente najbližšie. „Najviac pomáhajú rodina a blízki, ak sú nablízku; to je to, čo má predstavovať hlavný ‚support‘. Psychológ rodinu a blízkych usmerní, čo robiť, ako sa k dieťaťu správať a ako k nemu pristupovať. To je v tej chvíli najdôležitejšia úloha.“

Rodičia niekedy vinu nechtiac generalizujú

Dieťa môže pri traumatizujúcej udalosti cítiť vinu, hoci ju priamo nezapríčinilo. „Viac zaťažované sú tým najmä úzkostnejšie deti, ktoré majú doma prísnejšiu výchovu. Rodič niekedy – a to aj neúmyselne – prenesie vinu na ostatné deti tým, že ju trochu skolekltivizuje, napríklad slovami: Lebo som vám vravela…

„Možno sa pamätáte z detstva, že ak sa niekomu vonku niečo stalo, zľakli sme sa všetci – nebude z toho problém? Lebo sme tu nemali čo robiť, alebo sme robili niečo, čo sme nemali. Dieťa začne takto uvažovať a môže mať pocit, že za to môže, alebo tomu malo nejako predísť,“ priblížil Tomáš Olejník.

Na prekonanie traumy potrebuje dospelého

Úplné pochopenie smrti prichádza až okolo siedmeho roku života. Dovtedy ju dieťa vníma len ako odlúčenie alebo hlboký spánok. V tomto veku je však dieťa zraniteľné, pretože ešte nedokáže pochopiť mnohé životné situácie, príčiny a dôsledky a je preto dôležité, aby ho týmto procesom sprevádzala zodpovedná osoba.

Ak dieťa zle spáva, je mlčanlivé, plačlivé, vyzerá utlmené alebo prejavuje náhle prehnanú starostlivosť o členov svojej domácnosti, má problém sústrediť a učiť sa, vyhýba sa kolektívu, alebo sa zmení jeho postoj k jedlu (trpí prejedaním alebo nechutenstvom), je žiaduce, aby mu bola zabezpečená pomoc.

Obrátiť sa dá priamo na školu a ak tá nemá podporný tím alebo osobu, ktorá je školená v krízovej intervencii, môže niekoho takého skontaktovať. Ak je zasiahnutý celý kolektív (smrť spolužiaka), pracuje sa s celou triedou, aj s vyučujúcimi pedagógmi.

Hovoriť o udalosti treba úprimne

Pomoc môže byť poskytnutá takisto konkrétnemu dieťaťu. A to tak, že rodič kontaktuje psychológa alebo centrum psychologického poradenstva, ktoré po diagnostike odporučí ďalšiu prácu s dieťaťom. Staršie deti potrebujú často o udalosti rozprávať, pochopiť ju a naučiť sa napríklad dychové cvičenia, ktoré im pomôžu pri prekonávaní stavov úzkosti.

V každom prípade je potrebné s dieťaťom o udalosti hovoriť, byť autentický a úprimný. Primerane k jeho veku mu vysvetľovať, čo sa stalo a ako budeme s týmto zážitkom pokračovať v živote ďalej. Informácie, kedy dieťa potrebuje zásah odborníka a o možnostiach intervencie, nám sprostredkovala psychologička Lenka Vašková.

Niekoľko rád polície, ako predísť neželanej udalosti

Uistite sa, že vaše dieťa pozná plnú adresu a telefónne číslo domov.

Presvedčte sa, že pozná čísla tiesňových volaní.

Nájdite si na dieťa čas. Rozprávajte sa o jeho strachu a pocitoch z niektorých osôb a miest, hrajte spolu hru Čo ak. Dieťa najskôr odpovedá na otázky typu Čo ak uvidíš dopravnú nehodu, Čo ak vidíš, že u susedov horí, Čo ak si sám doma a niekto zazvoní, Čo ak sa ti prihovorí neznámy…

Dieťa je dobré naučiť vidieť na ulici, počúvať zvuky a uvedomovať si, odkiaľ prichádzajú.

Naučte dieťa hrať sa v kolektíve, nie samo.

Uistite sa, že vaše dieťa používa najbezpečnejšiu cestu do a zo školy, obchodu, k priateľom, prejdite tieto cesty s ním a upozornite ho na miesta, kde môže hľadať pomoc.

Skontrolujte denný program dieťaťa počas vyučovania, aj po ňom.

Ak sa hrá mimo domu, majte dieťa pod kontrolou vy alebo susedia.

Vypracujte spoločne plán uniku v prípade požiaru alebo iného nebezpečenstva a prejdite ho aj s dieťaťom.

Poskytovatelia krízovej intervencie

Modrý anjel, n. o., poskytuje podporu obetiam tragických udalostí a ich príbuzným vo forme krízovej linky, terénnej krízovej intervencie, následnej starostlivosti a vzdelávania na adrese https://www.modryanjel.sk/.

OZ IPčko je internetová poradňa pre mladých. Poskytuje bezplatnú anonymnú psychologickú a sociálnu pomoc denne od 7.00 do 24.00 cez chat a e-mail na adrese https://ipcko.sk/.

Inštitút osobnostného rozvoja (IOR) ponúka individuálnu aj skupinovú krízovú intervenciu, kurzy skupinovej krízovej intervencie, terapiu traumy detí, paliatívnu starostlivosť a sprevádzanie detí a rodín po strate člena rodiny na adrese https://www.ior.sk/.