Boli odhodlaní a silní. Svetový výkon Slovákov s tragickým koncom už nikto nezopakuje

Písal sa 17. október 1988. Slovenskí horolezci patrili spolu s Čechmi a Poliakmi medzi špičku sveta. Samozrejme, že im k tomu dopomohli naše Tatry, kde títo skúsení horolezci liezli najmä v zime, keď boli podmienky omnoho náročnejšie.

Štvorica špičkových slovenských horolezcov Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just vedená Ivanom Fialom sa rozhodla pre expedíciu na Mount Everest. V tej dobe to nebolo nič nezvyčajné, no oni sa rozhodli pre legendárnu Bonigtonovu cestu v juhozápadnej stene a to alpským štýlom, bez pomoci šerpov a kyslíkových prístrojov.

O tejto expedícii pravdepodobne najlepšie vypovedá dokument Pavla Barabáša s názvom Everest – Najťažšia cesta. Výzvou Slovákov bola expedícia z roku 1975. Vtedy ju viedol Chris Bonington, ktorý aj v dokumente rozpráva, že alpským štýlom ju nebolo možné zdolať. Išli preto expedičným štýlom a všetko mali zabezpečené fixnými lanami.

Štvorica Slovákov bola odhodlaná a skúsená. Božík mal na konte zdolanú najstrašidelnejšiu osemtisícovku K2, Becík vyšiel v zime na šiesty najvyšší vrch Čho Oju, Jaško bol na vrchole Pamíru, no a Just sa podľa slov Ivana Fialu pohyboval vo vysokých výškach ako po Václavskom námestí. Bol veľmi dôležitým členom expedície na Evereste v roku 1984, keď sa mu podarilo po páde nájsť nebohého Jozefa Psotku. Okrem toho si pred expedíciou „vybehol“ pre zaklimatizovanie s Dušanom Becíkom na Lhoce.

Legendárny horolezecký výkon

Vedúci expedície Ivan Fiala mal jasne premyslené, koľko zvládne ľudský organizmus. Pred výstupom všetkým zaprial veľa šťastia a nech sa všetci v zdraví vrátia. Do druhého tábora, ktorý bol vo výške nad 7 000 m n. m. vyšli bez väčších komplikácií. Prvé prišli pri druhom pokuse, keď sa dostali pod skalný pás. To už bolo nad výškou 8 100 metrov. Viac ako 48 hodín nad 8 000 metrov spôsobuje obrovské ťažkosti.

Lezenie v skalnom páse bolo ťažšie, ako predpokladali, keďže celý komín vymietol vietor a stálo ich to dosť síl. Nad ním boli nečakane pomalí a museli prežiť dva neplánované bivaky. Boli mierne letargickí, ale aj napriek tomu všetci štyria dosiahli južný vrchol Mount Everestu. Jozef Just sa vybral sám na hlavný vrchol. Na Everest vystúpil alpským štýlom 17. októbra 1988. Túto informáciu oznámil do vysielačky o 13:40. Na vrchole sa zdržal približne dvadsať minút. Ivan Fiala to okomentoval ako niečo neuveriteľné. Chcel však, aby sa ihneď dali dokopy a všetci v poriadku zišli.

Po poslednom pípnutí ostalo ticho

Vo vysielačke sa vybíjala baterka. Nakoniec sa všetci stretli, keď Justa počkali pod južným vrcholom. Mali problémy s orientáciou a prestávali vidieť. V basecampe bol doktor Milan Skladaný, ktorý sa dohodol s chlapcami, aby každú pol hodinu pípli. Po druhom pípnutí však ostalo ticho. Pri ceste naspäť všetci štyria horolezci v obrovskej víchrici zahynuli. Víchrica bola taká silná, že stan plný ľudí v dole základom tábore doslova metalo. Čo to muselo byť potom hore na vrchole?

Kvartetu v zložení Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just nebolo dopriate tešiť sa z úspechu, keď ako prví na svete zvládli Boningtonovu cestu v juhozápadnej stene Mount Everestu alpským štýlom. Napriek tragickému záveru posunuli horolezectvo do nevídaných výšin. Ich telá sa doteraz nepodarilo nájsť.

Reinhold Messner, ktorý ako prvý človek v histórii pokoril všetkých štrnásť osemtisícových vrcholov sveta, zložil slovenským horolezcom hlbokú poklonu: „Zažili sme jeden z najväčších himalájskych výkonov.“

Peter Habeler, ktorý s Messnerom vyšiel ako prvý bez kyslíka na Everest, obdivuje tento výkon alpským štýlom. „Nedokázal by to nikto, ani Messner. Klobúk dolu,“ vyhlásil v Barabášovom dokumente.

Najúspešnejší slovenský horolezec Peter Hámor vo filme povedal, že juhozápadnú stenu je v súčasnosti pre vymetený sneh a zlý terén už nemožné zdolať alpským štýlom.