Pamätajte si túto chvíľu, rola prezidenta rastie na význame a z paláca počuť frázy.
Utorok večer. Čaká sa na názor prezidentky po stretnutí s premiérom a aktérmi krízy. V krajine rastie neistota a chaos, zvlášť po demisii Krajniaka, vláda má dva, možno tri varianty ďalšieho fungovania. Dva umožňujú zotrvanie Matoviča na čele vlády, tretí počíta s jeho odchodom (a verejným ponížením). V rozklade je aj opozícia (Fico a Kotleba politicky, Pellegrini pre vyšetrovanie káuz), proti voľbám hovorí pandémia, aj iné veci.
Je čas na slovo, prejav, ktoré by mohli mať autoritu.
Matovičovi poslanci stoja za Matovičom, nie všetci, pravda, ale situácia v klube OĽaNO má ešte ďaleko k tomu, aby Matovič dopadol ako Mečiar. Z 53 poslancov má za sebou v tejto chvíli 52, ale nie menej ako 50 poslancov.
Sulík (a najmä Remišová, respektíve jej klub) sa snažia napodobniť Bugára a donútiť Matoviča, aby z vlády odišiel. Tak ako skončili Fico s Kaliňákom po vražde Jána Kuciaka. Situácia je v niektorých veciach iná (dá sa vládnuť aj bez Sulíka), ale v jednej veci sa podobá – všetci chcú vládnuť ďalej, pretože sa boja volieb. Okrem Sulíka, ale ten má zase obavu o krajinu po voľbách.
Sme tak trochu v trojuholníku, priestor je uzavretý, možnosti sú dané. Keďže je kríza, do hry vstupuje prezidentka.
V kampani nás vždy prezidentskí kandidáti presviedčajú, ako budú chodiť na zasadnutia vlády, ako budú ovplyvňovať krajinu, keď sa vyvíja zle, ako otvorene povedia, čo treba urobiť, a ako budú zastupovať celú krajinu.
A potom, keď príde čas, zapnú sa kamery, sa dozviete toto:
„Konflikty vo vláde sledujeme mesiace, vládna kríza trvá dva o pol týždňa, na každom dni záleží. Preto som predsedu vlády požiadala, aby koaličnú aj vládnu krízu ukončil čo najskôr.“
A potom ešte toto: „Treba ukončiť agóniu, treba konať. Je najvyšší čas.“
Pondelok bol nabitý udalosťami, v utorok bola na ťahu prezidentka. Médiá jej pomáhajú, tlačia ju, tak ako v kampani hovoria veci aj za ňu (Denník N: Prezidentka to ešte nepovedala nahlas, ale dala najavo, že Matovič má odísť), ale krajina nič nepočuje. Prezidentka nič nehovorí. Politikov nikam verejne netlačí. Hovorí o agónii, ale vyzerá ako jedna z postáv tejto tragédie.
Je čas na zásadný prejav a predstavu, ako ďalej, ale počuť iba frázy.