Čo so starou fotovoltikou? Podľa zákona sa o ňu musí postarať jej výrobca

Domácnosti aj podnikatelia na Slovensku sú k nákupu fotovoltiky často motivovaní neistou budúcnosťou cien energií a tiež dotáciami. Ako však naložiť so starými panelmi či inými komponentmi sústavy po skončení ich životnosti, mnohí neuvažujú. Zákon, našťastie, áno. Povinnosť spätného zberu a recyklácie fotovoltiky ukladá jej výrobcovi, respektíve tomu, kto ju na Slovensko doviezol.

co so starou fotovoltikou Ilustračná foto: Pexels

V roku 2022 podiel produkcie elektriny zo slnka zaznamenal v Európe najvyšší nárast v histórii. Fotovoltické elektrárne vyprodukovali v Európe 7,3 percenta celkového objemu elektriny. Napriek tomu, že v produkcii solárnej energie sa Slovensko stále nachádza na chvoste rebríčka krajín EÚ, nový rekord v relatívnom podiele elektriny vyrobenej zo slnka padol aj u nás. Z celkového objemu na Slovensku vyrobenej elektriny bolo 2,6 percenta z fotovoltiky. To predstavuje nárast o 0,3 percenta oproti doteraz najsilnejšiemu roku 2020.

Fotovoltika je v Európe až z dvoch tretín zastúpená domácnosťami, ktoré si solárne panely inštalovali prevažne z obavy o vlastnú energetickú bezpečnosť. Pri kúpe však často nemyslia na to, kto zabezpečí spätný zber či recykláciu komponentov po skončení ich životnosti. Spotrebiteľ však môže ostať pokojný. Zákon od roku 2015 túto povinnosť pre fotovoltické panely a iné súčasti sústavy ukladá ich dovozcom, respektíve výrobcom.

Na koho sa zákon vzťahuje?

„Povinnosť má právny subjekt, ktorý uvádza ten výrobok na trh ako prvý. Veľmi zjednodušene je to subjekt, ktorý tento budúci odpad privezie cez hranicu,“ vysvetľuje Jozef Kozák, výkonný riaditeľ spoločnosti SEWA, ktorá sa venuje odvozu elektroodpadu.

Z toho vyplýva, že spoločnosti, ktoré fotovoltiku buď vyrobili u nás, alebo ju doviezli zo zahraničia, majú povinnosť myslieť aj na to, čo sa s budúcim elektroodpadom stane na konci jeho životnosti.

„Európska a slovenská legislatíva zaväzuje dovozcov a výrobcov elektrotechniky postarať sa o svoje produkty na konci ich životnosti. My túto ich legislatívnu povinnosť plníme za nich, za čo si pýtame takzvaný recyklačný poplatok,“ hovorí Kozák, podľa ktorého je firiem, ktoré túto povinnosť obchádzajú, každým rokom menej.

Spoločnosť SEWA patrí k najväčším svojho druhu. Zberu elektroodpadu sa venuje už od roku 2005, teda 18 rokov, a má takmer 900 klientov, medzi ktorých sa radia aj spoločnosti ako Nay, Samsung, Electrolux, Sony, HP, IBM či Alza.

Klientom spoločnosti SEWA je napríklad predajca elektrospotrebičov Nay, ktorá je legislatívne zaviazaná vyzbierať 65 percent späť. Každé tri mesiace spoločnosti SEWA nahlasuje, koľko kíl elektrotechniky predali, pričom Nay zaplatí SEWA recyklačný poplatok a tá elektroodpad vyzbiera za nich.

„Ak si dovozca, respektíve výrobca, svoje povinnosti v zbere a recyklácii neplní, hrozí mu pokuta až do výšky 350-tisíc eur,“ upozorňuje spoločnosť na svojom blogu.

Jozef Kozák, výkonný riaditeľ spoločnosti SEWA, ktorá sa venuje odvozu elektroodpadu. Foto: Damián König/Štandard.

Kto to nakoniec zaplatí?

„Keď si napríkad kúpite televízor, tak na účtenke je takzvaný recyklačný poplatok. To je ten poplatok, z ktorého tú našu službu hradíme,“ vysvetľuje Kozák.

Zatiaľ čo pri kúpe napríklad televízora spotrebiteľ cenu recyklačného môže poľahky nájsť na účtenke, v prípade fotovoltických panelov tomu tak nie je. Je to z administratívnych dôvodov. Keďže od dovozcu po predajcu môže produkt prejsť viacerými rukami, zákon odbremeňuje predajcov priemyselnej elektrotechniky od povinnosti uvádzať recyklačný poplatok na faktúre. V skutočnosti ho však platí koncový odberateľ fotovoltiky a vďaka tomu sa môže spoľahnúť, že na konci životnosti fotovoltických panelov sa o ne už niekto postará.

Pre bežné elektrospotrebiče, ako televízor či smartfón, sa recyklačný poplatok pohybuje rádovo v desiatkach centov. V prípade fotovoltických panelov je ten poplatok vyšší, stále však tvorí z celkovej ceny sústavy len zanedbateľnú sumu.

„Pre tie druhy elektrospotrebičov, pre ktoré je potrebné poplatok uvádzať na účtenke, ho v našom cenníku máme uvedený na kusy. Napríklad pre notebook ten poplatok môže byť nejakých 20 centov. Pri priemysle nemusí byť uvedený, takže tam sú tie ceny na kilogram. Teda ako napríklad v prípade fotovoltických panelov, kde naša cena je 16 centov za kilogram,“ kvantifikuje pre lepšiu predstavu Kozák.

Kam so starou fotovoltikou?

„Tak ako akokoľvek iné zariadenie. S občianskym preukazom treba zájsť na zberný dvor a tam môže občan, ako akýkoľvek iný elektrospotrebič, bezplatne panely odovzdať,“ hovorí výkonný šéf spoločnosti SEWA Kozák. Upozorňuje tiež, že domácnosti môžu využiť aj služby takzvaného spätného zberu.

Službu spätného zberu ponúkajú niektorí predajcovia elektrospotrebičov úplne grátis. Ak si kupujete napríklad novú televíziu, niektoré firmy vám pri dovoze vašej novej televízie zadarmo odvezú tú starú a dokonca vám ponúknu odvoz aj iných elektrospotrebičov, ktorým sa skončila ich životnosť.

Službu spätného zberu ponúka väčšina veľkých predajcov minimálne v takej forme, že vám umožní starý elektrospotrebič priviesť na ich predajňu či iné odberné miesto na to určené.

„Oni to privezú na sklad a zavolajú nám. My prídeme s našimi autami, odpad odvážime a za každé kilo im zaplatíme,“ vysvetľuje Kozák záverečnú fázu recyklačného mechanizmu. Ozrejmuje, že spoločnosti si takýmto konaním často vylepšujú nielen imidž zodpovednej firmy, ale významne tiež bilanciu zisku na konci mesiaca,“ dopĺňa Kozák.

Recyklácia umožňuje znovu použiť veľkú časť starých súčiastok

Deväťdesiat percent toho, čo SEWA odvezie, ide podľa slov Kozáka priamo recyklátorom, ktorí odpad následne prepravia priamo do svojej fabriky na spracovanie.

„Najprv sa odoberú nejaké nebezpečné časti a potom sa to buď manuálne rozoberie, alebo pomelie. Na konci je sepárator, ktorý odseparuje znovu použiteľné časti, ktoré sa dajú opäť predať. Zatiaľ sa k nám dostáva len veľmi málo panelov. Vo všeobecnosti však má fotovoltický panel väčšinou hliníkový rám, teda zrecyklovať možno hliník. Novú šancu vďaka recyklácii dostanú aj káble či iné kovy, a takisto časť skla,“ vysvetľuje Kozák.

Podľa jeho slov je takýmto spôsobom možné zrecyklovať najmenej 95 percent častí, z ktorých elektroodpad pozostáva. Teda iba päť či menej percent skončí na skládke.