Posledná bitka kráľa Bibiho. Netanjahu zrejme rezignuje, len čo sa vojna skončí

Premiér Benjamin Netanjahu, prezývaný vďaka svojej dominancii v izraelskej politike „kráľ Bibi“, je na odchode. Či prišiel o priazeň božiu, môžeme len špekulovať, ale z prieskumov vyplýva, že rozhodne prišiel o priazeň voličov. Ďalšia z Netanjahuových prezývok je „kúzelník“, a to vďaka schopnostiam vyvliecť sa z najväčšieho politického škandálu. Ustať súčasný hnev Izraelčanov si však bude vyžadovať zázrak skutočne biblický.

Dva dôvody

Netanjahu sa pohybuje v najvyššej politike už nejakých tridsať rokov. Prvýkrát bol premiérom v rokoch 1996 až 1999, potom 2009 až 2021 a tretíkrát od decembra 2022. Dôvody úspechu sú v podstate dva. Netanjahu bol vždy geniálny a bezškrupulózny politik, ktorý podrazil či bodol do chrbta všetkých svojich spolupracovníkov. Väčšina izraelskej politickej scény ho neznáša a odmieta s ním mať čokoľvek spoločné, hoci k nemu napríklad má politicky blízko. Netanjahu však nakoniec vždy skončil v premiérskom kresle.

Druhým dôvodom je jeho sľub Izraelčanom, že sa postará o ich bezpečnosť. V podstate vo všetkých voľbách jeho hlavným odkazom bolo: Len ja dokážem poraziť teroristov, len ja zaistím bezpečnosť krajiny, všetci ostatní sú amatéri. V jedných voľbách jeho slogan tvrdil, že je „v inej lige“. V ďalších to vyjadril vtipným reklamným videom. Mladý pár sa niekam chystá a manželka sa pýta, kedy má doraziť opatrovateľka alebo babysitter. Vtom zazvoní zvonček, dvojica otvorí dvere a na prahu stojí Netanjahu. „Chceli ste babysittera? Dostanete Bibisittera,“ zahlási. V narážke na svojich politických protivníkov ešte dodá, že predsa nechcú, aby sa o ich deti starali „Cipi alebo Buži“. A Izraelčania mu to verili.

Po 7. októbri je táto Netanjahuova povesť v troskách. Ukázalo sa, že jeho bezpečnostná politika úplne zlyhala, ba dokonca k vyčíňaniu Hamasu prispela. Možno naraziť na tvrdenie, že Izrael dokonca Hamas priamo platil. Usvedčujúcim dôkazom má byť neverejný prejav Netanjahua v marci 2019 pred poslancami jeho strany Likud. „Každý, kto chce zmariť vznik palestínskeho štátu, musí podporovať posilnenie Hamasu a prevod peňazí Hamasu,“ povedal údajne Netanjahu. „Je to súčasť našej stratégie – izolovať Palestínčanov v Gaze od Palestínčanov na Západnom brehu,“ dodal vraj.

Katarské peniaze

Dôležitý je však kontext. Po prvé „prevodom peňazí“ nemal Netanjahu na mysli izraelské peniaze, ale katarské. V priebehu roku 2018 teroristi z Gazy vypúšťali zápalné balóny a drakov a ničili tak izraelské polia. Zároveň pod krytím masových demonštrácií sa operatívci Hamasu neúspešne snažili prekonať hraničnú bariéru. V novembri 2018 došlo k prestrelkám medzi izraelskou armádou a ozbrojencami v Gaze.

V marci 2019 raketa Hamasu zasiahla izraelský dom a niekoľko ľudí zranila. V reakcii Izrael bombardoval objekty Hamasu v Gaze. Bolo to mimoriadne napäté obdobie, keď reálne hrozilo, že dôjde k ďalšej vojne s Hamasom. Súhlas, aby Katar, dlhodobý sponzor Gazy, poslal do Pásma Gazy peniaze, bol súčasťou vyjednávania o prímerí. Vtedy Netanjahuovu politiku podporil ľavicový denník Haaretz. Tvrdil, že jedinou alternatívou je vojna.

Zároveň je pravda, že Netanjahu považoval Hamas v niečom za užitočný. Situácia, keď na Západnom brehu vládla Fatahom ovládaná Palestínska samospráva a v Gaze Hamas, Netanjahuovi vyhovovala. Politicky rozdelení Palestínčania majú menší politický výtlak.

Izrael často rokoval s Hamasom ako s de facto legitímnou vládou v Gaze, a nie radikálnym teroristickým hnutím. Ako upozorňuje komentátorka Tal Schneiderová v Times of Israel, Netanjahuove vlády rokovali s Hamasom o vydávaní pracovných kvót pre obyvateľov Gazy (tento rok v januári vraj 20-tisíc Palestínčanov z Gazy povolenie pracovalo v Izraeli), snažili sa ignorovať jeho raketové ostreľovanie a dovoľovali Kataru posielať Hamasu milióny dolárov. Kombinácia viery, že Hamas je viac-menej racionálne hnutie, ktoré chce hlavne vysávať Gazu, a nie genocídny islamistický kult, spolu s politikou rozdeliť Palestínčanov viedla ku katastrofálnym následkom.

Izraelčania teraz z katastrofy vinia hlavne Netanjahua. Podľa prieskumu z 12. októbra si 86 percent Izraelčanov myslí, že útok bol dôsledkom zlyhania vedenia štátu. O deň neskôr vyšiel volebný model, podľa ktorého má jeho Likud vážne problémy, vo voľbách by získal len 19 kresiel namiesto súčasných 32, centristický Štátny tábor bývalého náčelníka generálneho štábu Bennyho Ganca vystrelil z 12 na 41. Netanjahuovi koaliční partneri Tkuma a Ocma Jehudit získali dokopy 14 mandátov, teraz by mali deväť. Kneset, izraelský parlament, má 120 členov. Nakoniec podľa prieskumu z 15. novembra si len menej ako 4 percentá Izraelčanov myslí, že premiér je dôveryhodný, čo sa týka vojny. Za najdôveryhodnejšieho považujú hovorcu Izraelských obranných síl kontradmirála Daniela Hagariho, verí mu 73,7 percent.

Zmena na obzore

Všetko nasvedčuje tomu, že Izrael speje k politickej revolúcii. V histórii krajiny už existuje jeden precedens, ktorý bol tiež dôsledkom katastrofálneho zlyhania aparátu národnej bezpečnosti. Od založenia štátu v roku 1948 bola dominantnou silou v Izraeli socialistická ľavica, čo bol tiež dôvod, prečo Sovietsky zväz najprv Izrael podporoval, dúfajúc, že by sa mohol vydať komunistickou cestou.

Prelomom bola jomkipurská vojna v roku 1973. Vtedy Sýria a Egypt neočakávane napadli Izrael, ktorý sa ocitol najbližšie porážke počas svojej existencie, nakoniec však útočníkov odrazil. Voľby konajúce sa nejaké dva mesiace po vojne ľavica ešte vyhrala, ale 1. apríla 1974 vydala Agranatova komisia, poverená vyšetrením príčin zlyhania, svoju dočasnú správu. Premiérka Golda Meirová prijala politickú zodpovednosť a rezignovala.

To bol začiatok konca izraelskej ľavice. V ďalších voľbách v roku 1977 prvýkrát zvíťazil pravicový Likud. Odvtedy ľavica vládla len šesť a pol roka. Podobné politické zemetrasenie možno očakávať v nasledujúcich voľbách. Črtá sa ďalekosiahla zmena. Krajina sa chystá na éru po Bibim.

Ten je čiastočne postavený mimo hry už teraz. Izraelu vládne triumvirát Netanjahu-Ganc-Galant. Gancov Štátny tábor po vypuknutí vojny vstúpil do vlády národnej jednoty. Jo’av Galant je minister obrany. Spoločne tvorí vojnový kabinet Izraela, ktorý má finálne slovo vo všetkých vojenských rozhodnutiach. Ešte v ňom zasadajú ďalší bývalý náčelník generálneho štábu a teraz člen Gancovej strany Gadi Eizenkot a bývalý veľvyslanec v USA Ron Dermer, ktorý je z Likudu. Tí však nemajú hlasovacie právo.

Netanjahu však stráca autoritu aj v širšom kabinete. Tam mu problémy pôsobia členovia Tkumy a Ocma Jehudit. Tie strany sa považujú za krajne pravicové až extrémistické. Reprezentujú hlavne izraelských osadníkov na Západnom brehu a chcú plnú anexiu tohto územia. Netanjahu ich vzal do vlády, pretože nikto iný s ním už ísť nechcel. Itamar Ben Gvir z Ocmy Jehudit sa stal ministrom pre národnú bezpečnosť a Becal’el Smotrič z Tkumy ministrom financií. Ich posadnutosť Západným brehom viedla k sústredeniu bezpečnostných zložiek tam, čo je podľa niektorých ďalší dôvod, prečo Hamas dokázal Izrael prekvapiť.

Teraz ich ministri pôsobia Netanjahuovi starosti, keď verejne vykrikujú, že Gazu treba zrovnať so zemou a Palestínčanov vysťahovať. Keď minister pre kultúrne dedičstvo Amichaj Elijahu vyhlásil, že by sa na Gazu mala zvrhnúť atómová bomba, Netanjahu sa ho pokúsil vyhodiť, zablokoval to však stranícky šéf Elijahua Ben Gvir. Netanjahu ho suspendoval, čo je však procedúra, ktorú izraelský právny poriadok nepozná. Tieto vyjadrenia, rovnako ako požiadavka Ben Gvira a Smotriča na návrat osadníkov do Gazy, podkopávajú podporu aj spojencov Izraela vrátane USA. Ben Gvir a Smotrič tiež odmietli presmerovanie peňazí určených na ich partikulárne záujmy na pomoc evakuovaným Izraelčanom.

Všeobecne sa očakáva, že Netanjahu rezignuje, len čo sa vojna skončí. Okolnosti sú také, že „kúzelníkovi“ nezostáva veľa možností, ako sa z toho vyvliecť. Až 76 percent Izraelčanov si myslí, že Netanjahu by mal teraz alebo po vojne rezignovať. Ja’ir Lapid, líder opozičnej centristickej strany Ješ atid, ktorý odmietol vstúpiť do vlády národnej jednoty, požaduje okamžitý koniec Netanjahua. Vraj už sonduje u poslancov všetkých strán, ako to docieliť. Odchod Bibiho si praje aj takmer 60 percent voličov Likudu. Ako teda bude vyzerať Izrael po Netanjahuovi?

Po prvé je jasné, že Izraelčanom dochádza s Palestínčanmi trpezlivosť. Po útoku 7. októbra len 29 percent izraelských Židov podporuje dvojštátne riešenie, teda vytvorenie štátu Palestína vedľa štátu Izrael. Len štvrtina z nich podporuje vyjednávanie s Palestínčanmi a iba 8 percent verí, že povedú k trvalému mieru.

Extrémizmus nepriťahuje

Nič však nenasvedčuje tomu, že by Izraelčania prebiehali k extrémistom. Podpora Smotriča a Ben Gvira padá, len 22 percent z nich chce návrat osadníkov do Gazy. Stúpa podpora umierneného Ganca, ktorý zrejme bude víťazom celej krízy. Dve tretiny Izraelčanov veria, že „zachovanie Izraela ako demokratického štátu posilňuje krajinu v boji proti teroristickým organizáciám“. Polovica si myslí, že „odstrašovanie založené na kombinácii vojenskej sily a politicko-bezpečnostných dohôd“ je najlepšou zárukou bezpečnosti krajiny. Izraelčania odmietajú naivných mierotvorcov, ako aj šovinistov snívajúcich o Veľkom Izraeli.

Či je možné za týchto podmienok vytvoriť nejaké trvalé riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu, nie je jasné. Nádej poskytujú dejiny. Jomkipurská vojna viedla k precitnutiu na oboch stranách. Skresala sebavedomie Izraela, ktorý si uvedomil, že vojenská prevaha nie je všetko. Egypt priznal, že nikdy nebude taký silný, aby Izrael zničil.

V roku 1979 uzavreli oba štáty trvalú mierovú dohodu a Egypt uznal právo Izraela na existenciu. Môže zlikvidovanie najsilnejšej palestínskej ozbrojenej organizácie viesť k podobnému výsledku? Uvedomia si Palestínčania, že Izrael nikdy neporazia? Zvlášť ak vydržia izraelské dohody s arabskými štátmi a Jeruzalem podpíše mierovú zmluvu so Saudskou Arábiou? A oslabia v Izraeli extrémistické strany natoľko, že by skončili požiadavky na anexiu palestínskych území? Nezostáva než dúfať.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.