Topmodelka Michaela Kocianová: S neprirodzeným výzorom sa stretnem skôr na ulici, než v práci  

Ako ambasádorka je Kocianová spojená aj s prestížnou modelingovou súťažou Schwarzkopf Elite Model Look. Okrem toho sa venuje občianskemu združeniu Vetulus, ktorý pomáha seniorom ku kvalitnejšiemu životu. Nielen o týchto témach sa viac dozviete z rozhovoru, ktorý poskytla Bratislavskému Štandardu.

Narodili ste sa v Partizánskom, vyrastali ste v Trenčíne, neskôr aj v Bratislave, počas kariéry ste pôsobili v New Yorku, Londýne, či Paríži. Momentálne bývate v Bratislave, alebo pendlujete medzi viacerými mestami?

Momentálne som prevažne v Londýne, avšak na Slovensko lietam dosť často, nakoľko sa venujem OZ Vetulus. Pracovne som bola teraz v Prahe a v Egypte, nebudem klamať, to počasie bolo skvelé.

Keď ste v Bratislave, ktorá časť mesta sa vám páči, prípadne nepáči?

Páči sa mi nová moderná časť Bratislavy – často chodím do River Parku, či do okolia Sky Parku.

A doprava v hlavnom meste?

Na to si ešte zvykám, často ma prekvapí.

Ste ambasádorkou Schwarzkopf Elite Model Look – akým spôsobom sa posunul dnešný modeling z pohľadu hodnotenia či kritérií súťaží? Zrejme svet modelingu, alebo reklamy ovplyvnili aj nové technológie, spôsoby komunikácie, akými sú sociálne siete.

Určite áno, sociálne siete modeling výrazne ovplyvnili. Zrazu sa kampane presunuli do online priestoru a influenceri niekedy nahrádzajú funkciu modelky.

Nie sú dnešné mladé dievčatá až príliš umelé? Zdá sa, že sa vytráca prirodzenosť.

V modelingu na castingy modelka nesmie chodiť výrazne nalíčená – ja sa paradoxne s neprirodzeným výzorom stretávam skôr na uliciach, než v práci. Bohužiaľ dievčatá niekedy nepoznajú mieru. Ja mám jedno skvelé pravidlo, „menej je viac“.

Tento rok ste zažili v Trenčíne v lesoparku Brezina nepríjemnú situáciu s úchylným mužom, zrejme sa už tomuto miestu vyhýbate. Zažili ste v Bratislave, či v inom meste v zahraničí nejakú nepríjemnú skúsenosť na ulici, keďže sa najmä o USA hovorí, že je tam vysoká kriminalita?

Áno, doteraz mám veľký rešpekt pred tým miestom. A musím sa priznať, že sa tadiaľ už neprechádzam sama a ani behať nechodím. Čo je bohužiaľ škoda, pretože to bolo moje obľúbené miesto pre šport. V zahraničí a ani v Bratislave sa mi nič podobné nestalo.

K založeniu OZ Vetulus vás vraj inšpirovala vaša stará mama, keď hľadala pomoc?

Je to bohužiaľ pravda. Moja babinka dostala demenciu, ktorá mala dramatický nástup a celá rodina sme nevedeli, čo robiť, na koho sa obrátiť. Ale nestalo sa to len nám. Všetci moji kolegovia z OZ Vetulus a veľa mojich známych majú podobné skúsenosti. Je náročné už to, že vaša blízka osoba trpí, nevie sa o seba zrazu postarať, no bezmocnosť a fakt, že neviete ako jej pomôcť, to je veľmi frustrujúce.

Starí ľudia bývajú častokrát týraní vlastnou rodinou, alebo s nimi zle zaobchádzajú v sociálnych zariadeniach, len sa o tom málo hovorí. Ako hodnotíte doterajšiu činnosť Vetulus a kam by ste ju chceli posunúť?

Jednou z oblastí, ktorú by sme radi spracovali je bezpečnosť seniorov. Bohužiaľ, napriek varovaniam z polície, starší ľudia veľmi často naletia podvodníkom, ktorí ich oberajú o obrovské sumy. Treba o tom opakovane hovoriť a upozorňovať na to. Štatistiky potvrdzujú, že násilie na senioroch konajú často ich rodinní príslušníci. Sú to ťažké témy a vidíme, že pre seniorov sa toho dá spraviť oveľa viac. Preto je nutná spolupráca a áno, podpora štátu je dôležitá. V zahraničí máte dary pre charitu ako daňový odpis, u nás nie. Naše OZ o 2 percentá dosiaľ, bohužiaľ, žiadať nemohlo, ale celý náš tím téma seniorov spája a verím, že napriek prekážkam budeme napredovať.