V marci minulého roka polícia predstavila obdivuhodný úspech: pochytala partiu skínov, ktorí v roku 2005 na Tyršovom nábreží v Bratislave zmlátili skupinu mladíkov. Bol medzi nimi aj študent Daniel Tupý, ktorý útok neprežil. Zdalo sa, že násilná tragédia, ktorá roky traumatizovala spoločnosť, sa blíži ku svojej katarzii. Následne sa rýchlo prejavil typický nešvár polície pod vedením Štefana Hamrana. Zdá sa, že vyšetrovatelia NAKA a prokurátor si pri určení vraha v skutočnosti len prirýchlo vyhliadli „svojho kajúcnika“ a „svojho páchateľa“. A to môže vyšetrovanie skomplikovať.
V utorok denník SME informoval o znaleckom posudku, ktorý spochybnil dôveryhodnosť kľúčového svedka Vladimíra Malíčka, ktorý bol jedným z dvojice, ktorá v tú osudnú noc na nábreží zmlátila Daniela Tupého. Klinická psychologička skonštatovala, že jeho vierohodnosť v tomto konkrétnom prípade je „výrazne znížená“, keďže sledovaním vlastného cieľa má „tendenciu skrývať, zatajovať skutočnú podstatu, má sklony ku klamaniu a tendenciu pretvarovať sa, zatajovať, zapierať, viac-menej vedome hrá určitú rolu“.
Práve on je však kľúčovým svedkom voči údajnému vrahovi, advokátovi Adamovi Puškárovi, ktorého dnes súd po desiatich mesiacoch vo väzbe prepustil na kauciu.
Pripomeňme si základné okolnosti vyšetrovania a stíhania. Polícia pôvodne zadržala desať ľudí, pri ktorých existovalo podozrenie, že sa osudnej bitky zúčastnili. Tí začali vypovedať, k účasti na bitke sa priznali a boli prepustení na slobodu. Na základe ich svedectiev polícia odhalila, že na bitke sa zúčastnil aj advokát Adam Puškár, ktorý mal byť páchateľom samotnej vraždy.
Ten vo väzbe zostal až do dnešného dňa a je aj jediným obžalovaným.
Kľúčovým svedkom bol však Puškárov niekdajší kamarát Vladimír Malíček, bývalý policajt pôsobiaci na Kriminálnom úrade finančnej správy. Malíček policajtom na výsluchu opísal, ako sa partia útočníkov Rebel Klan Engerau v deň vraždy stretla v petržalskom podniku, nasadla do troch áut a zamierila na Tyršovo nábrežie.
Malíček šiel v aute s Puškárom.
Po zaparkovaní áut sa podľa vlastných slov šiel ešte „vyčúrať“ a keď sa vrátil, partia už mlátila mladých chlapcov na nábreží. Keď prišiel bližšie, videl, ako Puškár so zovretou dlaňou mlátil na zemi mladého chlapca. Následne Puškár od mladíka ustúpil, Malíček ho videl, ako odišiel dole briežkom, kde sa mu stratil z dohľadu.
Keď sa dobitý chlapec, ktorým bol Daniel Tupý, postavil, Malíček ho niekoľkokrát udrel do hlavy zatvorenou päsťou, v ktorej držal nôž. Partia následne rýchlo nasadla do áut a zmizla. Malíček nôž schoval do vrecka šoférovej sedačky, neskôr ho vraj zahodil do Dunaja z mosta Lanfranconi.
Primárne na základe tohto svedectva polícia a prokurátor ustálili obvinenie, že vrahom bol Puškár. Malíček bol prezentovaný ako ten, kto len „mlátil“. Za bitku mu dnes nič nehrozí, okrem vraždy sú všetky ostatné skutky ostatných páchateľov premlčané.
Napokon, keď polícia odhalila celú skupinu 14 útočníkov, pre väčšinu z nich preto nebolo ťažké sa pod váhou dôkazov popriznávať. Ak sa totiž priznávali len k bitke, žiadny trest im už nehrozil. Jediný „živý“ skutok, ktorý nie je premlčaný, je vražda Daniela Tupého. Aj Malíčkovi stačilo svoje svedectvo teoreticky namodelovať tak, aby vyviazol bez trestu za vraždu.
Z jeho svedectva a z ďalších neúplných dôkazov sa však len veľmi ťažko dá odvodiť istota, že vrahom bol Puškár a mlátiaci Malíček je v tom nevinne.
Malíček nie je obžalovaný, ale proti Puškárovi figuruje ako hlavný svedok. Bez jeho svedectva by sa však polícia nedokázala už v marci minulého roka pochváliť veľkolepým úlovkom a prezentáciou o tom, že po dlhých rokoch odhalila vraha.
Polícia tak vďaka Malíčkovi mala svoju obeť, prominentného bratislavského advokáta. A druhý páchateľ, ktorý Daniela tiež brutálne bil, sa stal „kajúcnikom“, bez ktorého sa ďalej nič nepohne.
Tento naratív sa nekriticky udomácnil aj v mediálnej prezentácii kauzy. Advokát Puškár bol predstavovaný ako dolapený vrah, kým o Malíčkovi médiá pôvodne nereferovali ani len pod jeho menom, ale len s iniciálou priezviska. Pri Puškárovi také škrupule už nemali.
Je záhadou, prečo bol v tomto skutku obvinený len Puškár, keď polícia na základe zhromaždených dôkazov vonkoncom nemohla mať istotu, kto z tejto dvojice je vrah a kto Daniela „len“ bil. Obžalovaní by tak museli byť obaja. Aj preto tento prípad zaváňa ako ďalší „obchod s kajúcnikom“, v ktorom je podstatné svedectvo spolupáchateľa, a nie skutočné vyšetrovanie. Vôbec tým nenaznačujem, že to zorganizovala polícia, naopak. Tento systém sa vyvinul tak, že niektorí kriminálnici ho vedia využívať v svoj prospech. Stačí sa na tom len dohodnúť.
Údajný vrah – presnejšie ten, ktorého polícia a médiá pomenovali ako páchateľa – zostal vo väzbe, kým Malíček putoval na slobodu. Dostal to zrejme ako odmenu za to, že vypovedal.
Kto mal v ruke nôž?
Je však vysoko otázne, či by bol Malíček ochotný s políciou spolupracovať tak efektívne, ak by mu vyšetrovatelia prezradili, že napriek svedectvu musí byť obžalovaný. Z jeho svedectva totiž nevyplýva ani len to, že by Malíček vôbec mohol mať istotu, či vražednými ranami neboli práve tie jeho.
Z uznesenia NAKA z marca 2023 vyplýva, že Puškár a Malíček boli nielen jedinými preukázateľnými páchateľmi, ktorí počas bitky mlátili samotného Daniela, ale boli aj jedinými svedkami tohto činu. Vzájomnými svedkami.
Bol však medzi nimi rozdiel. Jeden sa priznal, druhý nie. Na priznaní „kajúcnika“ polícia následne postavila obvinenie Puškára.
Z dôkazov, ktoré polícia zhromaždila a ktoré boli opísané v uznesení, sa pritom zdá, že ak by si políciou a prokuratúrou definovaný kajúcnik a definovaný páchateľ jednoducho vymenili pozície, vyšetrovanie by nedokázalo spochybniť ani takúto verziu. Akoby rozhodovalo to, kto sa prvý prizná.
V Malíčkovej výpovedi toho nesedí až príliš veľa na to, aby sa dalo jasne určiť, kto z dvojice bol vrahom, respektíve, či ním neboli obaja.
Podľa posudku Daniel Tupý vykrvácal na základe hlbokých bodnorezných rán. Malíček vo svojom svedectve tvrdí, že Puškára videl Daniela Tupého mlátiť „zovretou dlaňou“, ale nôž v jeho rukách nevidel. Keď Puškár kráčal „dolu briežkom“ k Dunaju, Malíček ho tiež dobre nevidel, teda nevedel, čo tam robí. On sám a ani nik iný nesvedčí, že by videli v ten večer v Puškárovej ruke nôž. To, že Puškár nôž údajne mal a že ho šiel do Dunaja zahodiť, sa Malíček mal paradoxne dozvedieť neskôr od samotného Puškára. Ten to však popiera, ide teda o tvrdenie proti tvrdeniu. Nie je tiež jasné, prečo by sa mu Puškár mal k tomu priznávať, keď Malíček tvrdí, že okrem týchto slov sa o prípade už nikdy viac nerozprávali.
Naopak, svoj vlastný nôž mal preukázateľne v ruke práve Malíček. Nielenže sám tvrdí, že Daniela zmlátil „zatvorenou päsťou, v ktorej držal nôž“, ale tento nôž mal o nejaký čas po vražde odhodiť do Dunaja na moste Lanfranconi. Prečo by to robil, ak si bol istý, že ten nôž nenesie biologické stopy?
Malíček tvrdí, že keď Puškár od Daniela Tupého odstúpil a odišiel k Dunaju, Daniel Tupý sa ešte postavil a Malíček mu následne vrazil ešte pár rán, pričom držal v ruke nôž (držal ho ako náhradu za „boxera“, teda zrejme aby posilnil silu svojej päste).
Daniel Tupý bol teda preukázateľne zavraždený nožom dlhým asi 15 centimetrov. Pritom z Malíčkovej výpovede vyplýva, že nôž mal pri sebe preukázateľne len on – Malíček.
Podľa jeho svedectva mlátil Daniela ako posledný. Pristúpil k nemu potom, ako sa mal Daniel po útoku Puškára ešte pozviechať. Pripomeňme, že Daniel zahynul na následky miestami až 12 centimetrov hlbokých bodných rán na životne dôležitých orgánoch, ktoré boli nezlučiteľné so životom. Ak má Malíček pravdu, tieto zranenia mu musel spôsobiť Puškár.
Nie je teoreticky vylúčené, že v prvotnom šoku sa ešte Daniel Tupý už zranený smrteľnými ranami dokázal postaviť na nohy a skolaboval až neskôr. Je však neuveriteľné, že vyšetrovatelia toto svedectvo považujú za pravdivé, hoci ide len o (nepravdepodobnú) hypotézu.
Navyše, ak by aj Malíček vypovedal pravdivo a úprimne, ani on sám predsa nemôže tušiť, či aj jeho rany neboli smrteľné. Malíček si predsa musel všimnúť, že Daniel je skrvavený a vážne zranený. Ak mu v takomto stave uštedril ešte niekoľko rán zovretou päsťou, v ktorej držal nôž, pokojne mohol k jeho smrti prispieť bez toho, aby mohol sám vedieť, akou mierou sa na vražde podieľal.
Partia mala jasno, kto je vrah
Pri určovaní páchateľa sú však hodné opatrnej skepsy aj výpovede ostatných aktérov. Aj ďalší svedok a aktér útoku Marek T. vypovedal, že partia si neskôr na základe vzájomných rozhovorov o tom, kto sa kde počas osudnej bitky nachádzal, ustálila, že pri Danielovi Tupom bol práve Puškár a Malíček.
Svedok Marek T. vypovedal, že Malíček mu hovoril o tom, že Puškár je vrah. Puškár si vraj po útoku vytvoril vlastný svet, stal sa advokátom a s partiou sa už viac nestretával. Táto výpoveď sa pritom tiež dá hodnotiť kriticky. Partia si pokojne mohla vyhliadnuť Puškára, ktorý sa im fyzicky aj ľudsky vzdialil, ako obeť, na ktorú skutok hodia, aby tak oni mohli ľahko vyviaznuť bez poškvrny. Malíček bol v tom čase už policajtom a aj podľa Mareka T. sa snažil získavať informácie o vyšetrovaní z vnútorných zdrojov. Priateľom vraj následne tlmočil, čo zistil.
Partia prominentných násilníckych skínov sa po skutku stretávala, pričom na stretnutiach preberali aj detaily spomienok z osudnej noci a zhovárali sa aj o tom, koho predvolali a čo všetko polícia vie.
Zdá sa, že táto partia si rýchlo vytvorila svoju vlastnú štruktúru, v ktorej bol Puškár mimo ich kruhov. Ak by chceli hľadať zástupnú obeť a následne vypovedať tak, aby všetka vina padla na niekoho iného, bolo by len logické, ak by si vyhliadli práve Puškára.
Nezdá sa však, že by polícia túto hypotézu dostatočne reflektovala.
Dvaja svedkovia, jeden vrah?
Malíčkovo doznávajúce svedectvo prirodzene sleduje vlastné záujmy a snaží sa namočiť toho druhého. Je záhadou, ako môže polícia a prokuratúra na základe takejto výpovede vopred rozhodnúť, kto z nich je vrah.
Dnes sa ukazuje, že polícia a prokuratúra sa ocitli v slepej uličke. Puškár obvinenia odmietol a prstom ukázal na Malíčka. Od začiatku bolo pritom zrejmé, že Puškárovi postačí Malíčkovu výpoveď zrkadlovo spochybniť a pôjde len o tvrdenie proti tvrdeniu. Vyšetrovanie, ktoré sa prezentuje ako vysoko úspešné, skončí v pasci.
Zároveň je jasné, že pre políciu bola výpoveď Malíčka kľúčová pre jej víťazoslávne mediálne ťaženie. Bola za tým naozaj snaha poctivo vyšetriť prípad alebo na základe doznávajúcich sa svedectiev rýchlo víťazoslávne vyhlásiť bitku za vybojovanú?
Malíček by pritom mohol byť tiež stíhaný vo väzbe, podobne ako Puškár. S políciou síce na rozdiel od Puškára spolupracoval, ale z hľadiska samotného kľúčového skutku, ktorým nie je bitka, ale vražda, toho zase neposkytol omnoho viac.
Problém je tiež v tom, že páchateľom skutku sa čoskoro skončí 20-ročná premlčacia lehota vraždy, pred ktorou musí polícia vzniesť obvinenie. Pri Puškárovi to stihla. Stihne to však aj pri Malíčkovi?
Ak by aj ďalšie vyšetrovanie viedlo k potvrdeniu výlučnej viny Puškára a Malíček by bol nevinný (z vraždy), neskôr mohol byť pokojne obvinenia zbavený. Ale až potom, ako sa jeho nevina potvrdí, nie predtým – len na základe toho, že polícii ako „kajúcnik“ dal presne to, čo bolo potrebné pre mediálne prezentácie, ktoré ale v dôsledku pohoria na súde.
Inak hrozí absurdný záver, že ak vyšetrovanie neskôr potvrdí spoluvinu oboch, čo nie je v tejto chvíli vylúčené, odsúdený bude môcť byť len jeden z nich. Keďže polícia voči tomu druhému „za odmenu“ za spoluprácu ani len nevzniesla obvinenie a jeho skutok sa premlčí.
A ešte horšie môžu byť dôvody, ktoré za takýmto ťažko vysvetliteľným konaním polície stoja. A ktoré zrkadlia širší, obecný problém s takzvanými kajúcnikmi, ktorí sa v mnohých aktuálnych prípadoch javia skôr ako obchodníci s informáciami, ktoré je polícia okamžite ochotná „kúpiť“.
Ak by sa Malíčkova spoluvina napokon potvrdila, išlo by o ďalší príklad morálneho hazardu, kde z hľadiska určovania viny vlastne nie je problém v tom, či ste zločinec, dôležité je skôr to, aby ste sa v správny čas priznali a niekoho „namočili“.