Zarážajúce na tomto tragickom prípade je aj správanie spolužiačok, ktoré na Romana pokrikovali Skoč! a k skoku zo strechy ho povzbudzovali. Otrasným dôkazom celej udalosti sú videá, ktoré si Romanovi spolužiaci robili mobilnými telefónmi.

TV JOJ oslovila bývalú hlavnú školskú inšpektorku Vieru Kalmárovú a v rozhovore rozobrala proces, ktorým školská inšpekcia postupuje, keď sa na ňu rodičia obrátia so sťažnosťou na šikanovanie školáka.

Šikanovanie už ako choroba či pandémia

„Školská inšpekcia je orgán, ktorý zriadil štát, aby vykonával dohľad nad tým, ako školy plnia v podstate svoje povinnosti a v istých oblastiach vybavuje sťažnosti,“ uviedla Viera Kalmárová. Špecialistka súhlasí s názorom psychológov, že šikanovanie v našich školách je fenomén a pandémia zároveň, ktoré školy nevedia riešiť. Až na zopár výnimiek.

„V podstate touto chorobou je infikovaná takmer každá škola, a každá v inom rozsahu, ale sú aj také, ktoré nie sú,“ dodala bývalá inšpektorka. „Ak ide o individuálnu sťažnosť na podozrenie zo šikanovania dieťaťa, tak pre zisťovanie šikanovania inšpektori šijú konkrétne nástroje prešetrovania na mieru toho prípadu. To znamená, zostavujú sa úplne špecifické dotazníky, najprv pre skupinu, v ktorej k tomu dochádza a špecifické dotazníky pre učiteľov, ktorí tam pôsobia. A potom nasledujú systémy riadených rozhovorov so všetkými, ktorí o tejto záležitosti niečo môžu vedieť,– doplnila Kalmárová.

Škola odmieta, že prijala sťažnosti, chce písomný dôkaz

Problémom v Parchovanoch je, že Romanovi rodičia sa na situáciu v škole sťažovali triednej učiteľke aj vedeniu školy, avšak len ústne, telefonicky. Škola to však po tragédii odmieta potvrdiť. Rodičia tak nemajú žiaden písomný dôkaz.

„Tento typ formalizácie nepovažujem za veľmi efektívny a účinný. To vám poviem otvorene, lebo ak niekto ten problém riešiť chce, tak ho rieši aj bez toho, že by si to napísal do nejakého zošita. A ak ho nechce riešiť, môže to mať zapísané formálne, koľkokrát len chce. V tomto si myslím, že ten problém nie je,“ vysvetľuje V. Kalmárová.

Keď sa rodič obráti na inšpekciu a povie, že informoval triedneho učiteľa a/alebo riaditeľa a nepomohlo to, nemusí to mať „na papieri“. „Berieme to ako fakt, lebo sa to skutočne dá overiť. Ak to šikanovanie prítomné bolo, tak sa dá veľmi jednoducho zistiť, či sa tá škola vôbec touto témou zaoberala, či monitorovala výskyt tohto fenoménu v škole. A ak to nemonitorovala, tak je to problém,“ ozrejmila Viera Kalmárová.

„Nemám informácie o tom, aké sú výsledky policajného vyšetrovania. Nemám výsledky, k akému záveru prišiel komisár pre deti. Ale na druhej strane, sú tam niektoré otázky, ktoré ma vedú k záveru, že škola niektoré veci podcenila a zdá sa, že vôbec nerozumie tomu problému, ktorý sa tam stal," poznamenala Kalmárová. 

Šikanovanie vo fáze ostrakizácie

Odborníčka sa tiež prikláňa k názoru, že správanie spolužiakov sa už dá označiť ako šikanovanie. „Toto sú typické príznaky ostrakizácie: očierňovanie, vulgárne pokrikovať, vyčleňovať na okraji záujmu, hraný nezáujem, dokonca preexponovaný nezáujem o nejaké dieťa s cieľom mu ublížiť, psychicky ho rozložiť. To sú úplne typické príznaky ostrakizácie,“ vymenúva Viera Kalmánová. Môžeme hovoriť v tomto kontexte už o zlyhaní? „Nebála by som sa povedať, že áno, lebo to stanovisko vydalo vedenie školy. A keď si ono neuvedomuje, v čom bol skutočný problém, tak zrejme k nejakému zlyhaniu prišlo,“ uzatvára bývalá hlavná školská inšpektorka. 

Roman šikanu v škole nezvládol. Foto: FB rodiny

(tv joj, jar)