Nebezpečenstvo vidí na Západe, ale čo hrozí Rusku z Číny?

Keď som bol dieťa, z rádia takmer každý deň znela pieseň Moskva – Peking. Začínala sa slovami: „Rus a Číňan sú bratia naveky“. Hudbu zložil ešte v roku 1949 skladateľ Vano Muradeli na verše Michaila Veršinina. V tom roku oslavoval Stalin 70. narodeniny a pri tejto príležitosti Mao Ce-tung navštívil Moskvu. Bohužiaľ nepodarilo sa mi nájsť pôvodné prevedenie skladby, v ktorom bola aj veta: „Stalin a Mao nás počúvajú“. A naozaj počúvali: Mao sa dokonca stretol s textárom a autori piesne dostali stalinskú cenu.

To „naveky“ sa skončilo o sedem rokov.

Hneď po tom, ako komunistická strana Sovietskeho zväzu zavrhla kult Stalina, z piesne zmizli mená vodcov dvoch krajín. Aj samotná pieseň čoskoro zmizla z éteru, čínske vedenie obvinilo ruských „bratov“ z revizionizmu a zrady ideálov komunizmu. Nezničiteľné priateľstvo sa zmenilo na nezmieriteľné nepriateľstvo.  

Táto tmavá doba trvala oveľa dlhšie ako „večné“ bratstvo. Jej vrcholom sa stali udalosti na ostrove Damanskij na rieke Amur v roku 1969. Takto diplomaticky to začali nazývať až neskoršie, všetci vtedy chápali, že ide o vážny hraničný konflikt, ak nie o vojnu. Číňania sa pokúsili ovládnuť ostrov, ktorý Rusi vtedy považovali za svoje územie. Na oboch stranách boli zapojené veľké armádne formácie, letectvo a ťažké zbrane, konflikt trval až niekoľko mesiacov.