Vzostup KĽDR a zničenie Ukrajiny. Keď Amerika oslabuje Rusko

Najväčšie víťazstvá a porážky môžu vojny prinášať štátom, ktoré do nich nie sú priamo zapojené alebo zohrávajú okrajovú rolu. Keď sa dvaja bijú, tretí sa môže smiať, ale tiež ho môže tá potýčka zničiť. Napríklad Osmanská ríša a USA neboli výraznými protagonistami prvej svetovej vojny, napriek tomu bola vojna osmanskou katastrofou a americkým triumfom.

Prebiehajúca ukrajinská vojna podobný triumf pravdepodobne prinesie Číne. Naopak, Európe hrozí osmanský osud. Na druhý stupeň víťazov smeruje Severná Kórea. Po dlhých rokoch izolácie privítal tamojší vodca Kim Čong-un v Pchjongjangu ruského prezidenta Putina, aby sa dohodli na strategickom partnerstve. Ide o muníciu, vojakov, rakety a mnoho ďalších vecí.

KĽDR ako priesečník veľmocenských záujmov

Severná Kórea je štátom v pravom slova zmysle totalitným. Železnou rukou tam vládne komunistická strana, ktorej jasným mocenským centrom je vodca. Bežní obyvatelia žijú pod tvrdým dohľadom, v izolácii od okolitého sveta a je takmer vylúčené, aby vycestovali.

Najvyššie vedenie je dynastické, súčasný vodca je vnukom zakladateľa štátu Kim Ir-sena, širšia rodina kontroluje mocenské páky. Severokórejčanom nie je čo závidieť. Ich štát však zároveň preukázal pozoruhodnú schopnosť prežiť v náročných geopolitických podmienkach.

Od samého vzniku sa v krajine pretínajú záujmy troch gigantov: USA, Číny a Ruska. USA sú hlavným nepriateľom a súčasne ochrancom regionálnych nepriateľov Japonska a Južnej Kórey, obe Kórey už takmer sedemdesiat rokov udržiavajú prímerie, ale mier nikdy neuzavreli.

Čína je najbližším spojencom, čínske mocenské a kultúrne centrum je trvalou súčasťou kórejských dejín. Mao Ce-tung zachránil v päťdesiatych rokoch severokórejský režim pred porážkou Američanmi a ich juhokórejskými spojencami, keď poslal do kórejskej vojny milión čínskych „dobrovoľníkov“.

V posledných desaťročiach je Čína predovšetkým ekonomickým partnerom, bez ktorého pomoci by režim pravdepodobne skrachoval. Moskva hrala v sovietskych dobách rolu ideologického vodcu, modernizátora industrializujúcej sa ekonomiky, ale aj druhého významného spojenca vyvažujúceho čínsky vplyv. To bolo užitočné najmä vtedy, keď mal čínsky spojenec chuť zasahovať do severokórejských záležitostí viac, než bol Pchjongjang ochotný prijať.

Komplikácia vzťahov s Moskvou i Pekingom

Vzťahy s oboma spojencami, ktoré nikdy neboli jednoduché, sa od osemdesiatych rokov ešte viac skomplikovali. Zatiaľ čo v Pekingu zahájil Teng Siao-pching ambiciózne reformy smerujúce k ekonomickej modernizácii a Michail Gorbačov v Moskve sa rozhodol socializmus demokratizovať, Kim Ir-sen zotrvával napriek rastúcim problémom pri pôvodnom kórejskom modeli sebestačnej ekonomiky. Nábehy na kapitalizmus či demokraciu odsudzoval. Zrútenie Sovietskeho zväzu mu dávalo za pravdu, nástup Číny ukázal, že sa mýlil.

V deväťdesiatych rokoch v Moskve aj v Pekingu vzhliadali k USA a s rastúcimi rozpakmi hľadeli na nepohodlného spojenca, ktorý zotrvával na svojom a ktorého obyvateľstvo sa prepadalo do čoraz hlbšej biedy. Nemali síce záujem na tom, aby režim padol a americký vplyv sa rozšíril na sever, ale inak radšej rozvíjali ekonomicky výhodné vzťahy s Južnou Kóreou.

Kim Čong-un navyše krátko po svojom nástupe zisťuje, že pekinská frakcia v severokórejskom vedení, vedená jeho strýkom, predstavuje vnútornú opozíciu, ktorá sa ho chce zbaviť. K nespokojnosti Pekingu reaguje dôkladnou čistkou všetkých exponentov čínskeho vplyvu.  

Pchjongjang si je vedomý svojej rastúcej izolácie a chápe, že v krajnom prípade vojenského konfliktu s Juhom môže byť nakoniec odkázaný len sám na seba. Všetko, čo má, investuje do jadrového raketového programu, čím si vyslúžil nielen sankcie USA, ale i svojich niekdajších ochrancov. Prelom predstavuje severokórejský jadrový test v roku 2009, ktorý v Pekingu i Moskve vyhodnocujú ako nežiaducu eskaláciu a hrozbu obnovenia kórejského konfliktu.

Obe veľmoci majú, podobne ako USA, záujem zachovať výlučnosť vlastníctva jadrových zbraní v úzkom klube jadrových veľmocí a nechcú vojnu medzi Kóreami. Napriek rozporom s USA sa preto obe eurázijské veľmoci v Bezpečnostnej rade OSN opakovane pripájajú k protikórejským sankciám. Ešte v roku 2016 Bezpečnostná rada schvaľuje poslednú dávku sankcií.

Ukrajina a Taiwan: tlak USA posilňuje Pchjongjang

Avšak s rastúcim americkým tlakom, pre Rusko najmä na Ukrajine, pre Čínu najmä na Taiwane, obe eurázijské veľmoci prehodnocujú vzťahy so svojím problematickým spojencom. Po tom, ako si ešte v roku 2017 čínske a severokórejské médiá vymieňali rôzne invektívy, prišiel v nasledujúcom roku Kim na štátnu návštevu do Pekingu a prezident Si mu ju rok na to odplatil v Pchjongjangu.

O niečo neskoršia, ale o to výraznejšia, bola obnova vzťahov s Ruskom. Je motivovaná zástupnou vojnou s atlantickým impériom, ktorú Rusko vedie na Ukrajine. V roku 2019 sa Kim vydáva do Vladivostoku na svoje vôbec prvé stretnutie s prezidentom Putinom.

Krátko po ruskej invázii uznáva Severná Kórea ako jeden z niekoľko málo štátov nezávislosť Doneckej a Luhanskej oblasti, vlani na jeseň sa obaja lídri stretávajú na kozmodróme Vostočnyj v Amurskej oblasti. Tento rok v marci Rusko vetuje v Bezpečnostnej rade monitorovanie protikórejských sankcií; Čína sa iba zdržiava.

Zbližovanie vrcholí júnovou návštevou Putina v Pchjongjangu. Keď sa Putina pri tejto príležitosti pýtajú na pokračovanie sankcií, ktoré Moskva pred rokmi podporila, povie, že je potrebné brať do úvahy nové okolnosti a že blokády sú neľudské. Situáciu prirovnáva k nemeckej blokáde Leningradu počas druhej svetovej vojny.

Globálna ofenzívna stratégia Ruska škodí USA

Podstatou strategického spojenectva však nie je prehlbovanie ľudskosti na globálnej scéne. Rusko môže Severnej Kórei ponúknuť jednak bezpečnostnú garanciu a jednak pomoc s raketovými a inými technológiami, Severná Kórea ponúka pre ruskú vojnu na Ukrajine nielen obrovské zásoby delostreleckej munície, ale aj vojakov.

Zatiaľ čo vlaky plné kórejskej munície už nejaký čas na Donbas smerujú, v júli tam majú doraziť už aj prví kórejskí vojaci. Navyše Moskva partnerstvom s Pchjongjangom posilňuje svoje postavenie na Ďalekom východe, čím podstatne prekáža záujmom USA v oblasti, ktorú Washington považuje za prioritnú.

Ide o ďalší krok v globálnej ofenzívnej stratégii Ruska. Zatiaľ čo vojna na Ukrajine bola motivovaná predovšetkým obranou pred americkou expanziou, na Ďalekom východe, Blízkom východe, v Saheli či Latinskej Amerike Moskva demonštruje svoju schopnosť škodiť americkým záujmom.

Ak Američania robia všetko pre to, aby sa Rusku ukrajinská vojna nevyplatila, môžu očakávať z druhej strany to isté. Niektoré menšie štáty, ako Ukrajina, to zničí, iné, ako Severná Kórea, na tom aspoň krátkodobo zarobia.