Ako pre agentúru SITA objasnila aktivistka združenia a bývalá pedagogička Ružena Kormošová, počet sviečok pripomína 333 detí z rodinného transportu, ktorý odišiel zo Spišskej Novej Vsi 28. mája 1942 s viac ako tisíckou židovských obyvateľov. Nikto z nich sa už podľa jej slov z nemeckého koncentračného tábora v okupovanom Poľsku nevrátil.

Na cintoríne bola vo štvrtok 2. novembra aj Jana Oráčová, ktorá žije v kanadskom Toronte. Jej otec Tomáš Oráč mal židovský pôvod. „Pokiaľ viem, nemáme na tomto cintoríne nikoho. No môj tatko, v tom čase známy ako Harry Offenberg, pochádzal zo Spiša. V období, keď vyhadzovali židov zo všetkých škôl, aj jeho vyhodili pre židovský pôvod z gymnázia v Levoči. Potom žil v Spišskej Novej Vsi u svojho strýka a navštevoval tu židovskú ľudovú školu,“ povedala pre SITA. Práve fotka jej žiakov, medzi ktorými je aj Harry, sa nachádza na cintoríne na jednom z panelov tamojšej exteriérovej výstavy. Prvá vlna transportov do koncentračných táborov ho minula. Jeho mama Mária Offenbergová viedla ako vdova statok v obci Granč-Petrovce, dostala výnimku z transportu ako takzvaná hospodársky dôležitá židovka, ktorá sa vzťahovala aj na neho. Po vypuknutí Slovenského národného povstania však už tieto legitimácie neplatili. „Potajomky sa raz v noci pešo vybrali z Granč-Petroviec, kde boli jedinou židovskou rodinou, do obce Oľšavica. Tam ich spolu s ďalšími ľuďmi židovského pôvodu, ktorí ostali v Spišskom Podhradí a neboli deportovaní do koncentračných táborov, umiestnil grécko-katolícky farár Michal Mašlej do rodín,“ uviedla. Vďaka tomu Harry, ktorý mal v čase skrývania sa šestnásť rokov, spolu s mamou prežil. Po vojne odišiel študovať do Čiech a neskôr sa s rodinou presťahoval do Kanady. Doma o udalostiach počas vojny hovoril podľa jeho dcéry veľmi málo. „Časom, ako starol, o tom začal hovoriť viac. Keď sme sem, do Spišskej Novej Vsi, prišli spoločne v roku 2011, až vtedy som sa skutočne dozvedela, čo všetko s mamou a sestrou zažili,“ zaspomínala si Oráčová. Zomrel pred troma rokmi.

O vlastné spomienky sa však nemôže oprieť Nadežda Lambertová, vedúca košickej skupiny organizácie Hidden Child – Ukrývané dieťa, preživšia holokaustu. Narodila sa v júli 1944. „Ukrývala som sa s mamou prvý rok svojho života. Spomienky mojich rodičov sú mojimi spomienkami. Prežila som holokaust ako bábätko a aj keď si na to priamo nespomínam, dôsledky ukrývania a tej doby nesiem v sebe,“ opísala pocity pre SITA. Najprv sa s mamou ukrývali v Banskej Bystrici, neskôr v partizánskom bunkri nad Balážami a napokon u starších manželov priamo v dedine Baláže, kde prežili koniec vojny. Takýmto spôsobom sa pred deportáciami a smrťou podľa Lambertovej podarilo zachrániť niekoľko detí. „Keď sme pred 30 rokmi začínali a vznikla organizácia Hidden Child, v Košiciach nás bolo takýchto „detí“ vyše 40, teraz nás je šestnásť,“ poznamenala.

(sita)