Prapočiatok slovenskej žurnalistiky. Prvé noviny zrodil strach z tureckej hrozby

Kde a ako sa to celé vlastne začalo? Prvá polovica 16. storočia bola na území Slovenska i celého Uhorska poznačená blížiacou sa tureckou hrozbou. Turci po tragickej bitke pri Moháči v roku 1526 prenikali do vnútrozemia krajiny.

Túto hrozbu aktívne vnímali i bohaté stredoslovenské banské mestá ako Banská Štiavnica, Banská Bystrica či Kremnica. Tie medzi sebou udržiavali čulú výmenu informácií a vymieňali si poznatky o pohyboch Turkov či domácich vojsk.

Varovanie pred Turkami

Vysoká organizovanosť spravodajských činností vychádzala zo záujmov tamojších bohatých rodov, hlavne Turzovcov a Fuggerovcov. Aby ochránili svoje podnikanie a zisky, začali oba rody financovať pravidelné spravodajské služby pre tamojšie banské okolie.

S tým súvisí aj vznik akéhosi prototypu novinárskej činnosti v našom prostredí. V rokoch 1540 až 1541 zostavoval a vydával banskoštiavnický pisár Anton Pausius nemecké rukopisné záznamy zvané Schemnitzer Newezeitung in 1540-1541. Jahr, po slovensky „Štiavnické (nové) noviny v rokoch 1540 až 1541“. Názov môže naznačovať, že tu už predtým vychádzali staršie noviny.

V týchto pranovinách prinášal Pausius údaje o vtedajšom dianí, napríklad o vpádoch tureckých vojsk do Uhorska. Informácie čerpal z vlastných skúseností a zo správ, ktoré do Banskej Štiavnice nosili domáci i cudzinci. Tieto zápisky sa zrejme stali základom pre neskorší spravodajský podnik rodu Fuggerovcov.

Revolučné listy

Za prvé noviny na Slovensku sa považuje tlač zvaná Mercurius Hungaricus (Uhorský posol), v druhom čísle premenované na Mercurius Veridicus ex Hungaria, po slovensky Pravdovravný posol z Uhorska. Dohromady vyšlo šesť čísiel v rokoch 1705 až 1710.

Noviny začali vychádzať v prostredí protihabsburských povstaní a ich zmyslom bolo získať stúpencov pre kurucov. Išlo takpovediac o vyvrcholenie propagačnej snahy pomocou dobovej tlače, pričom predchodcom novín boli rôzne letáky, listy či vyhlásenia.

Zároveň slúžili ako protiklad k cisárskym novinám Wienerisches Diarum, ktoré šíril priamo panovnícky dvor vo Viedni. Tie sa neskôr premenovali na Wiener Zeitung (Viedenské noviny), ktoré vychádzajú dodnes. Tieto takpovediac „Kurucké noviny“ zanikli porazením povstania Františka II. Rákociho.

Dielo Mateja Bela

Za prvé pravidelne vychádzajúce noviny na Slovensku i v celom Uhorsku sa považuje týždenník Nova Posoniensia (Bratislavské noviny), ktoré vydával slovenský učenec a polyhistor Matej Bel. Vychádzali v Bratislave v rokoch 1721 až 1722 a ich jazykom bola latinčina.

Obsahom aj formou už tieto noviny pripomínali periodiká tak, ako ich poznáme dnes. Dobre na nich vplýval fakt, že redaktormi boli odborníci a vzdelanci. Za spolupracovníkov sa im taktiež podarilo získať aj ďalších vzdelancov z územia Slovenska.

Noviny sa venovali hlavne zahraničnému dianiu, len približne desatina obsahu sa venovala vlasti, a to väčšinou udalostiam súvisiacim s Bratislavou. Prvé číslo vyšlo 12. marca roku 1721 a posledné zachované číslo máme z 10. septembra roku 1722. Vydávanie novín Nova Posoniensia sa vo všeobecnosti považuje za priekopnícky novinársky počin, ktorý sa stal vzorom pre neskoršie latinské, nemecké i maďarské noviny.

Prvé noviny po slovensky

Spomenúť treba aj prvé noviny písané de facto po slovensky. Týmito novinami boli Presspůrské Nowiny (Prešpurské noviny – Bratislavské noviny), ktoré vychádzali v rokoch 1783 až 1787. Ich jazykom bola vtedajšia slovakizovaná bibličtina, archaická forma slovakizovanej češtiny podľa prekladu Kralickej biblie.

Dobovo príznačné bolo aj to, že jazyk novín bol v tejto tlači centrom polemiky. Slováci preferovali, aby sa písalo výlučne po slovensky. Slovenčina však v tej dobe ešte nebola kodifikovaná. V roku 1786 uverejnili noviny list od čitateľa, ktorý tiež narážal na jazyk novín. Prepis podľa historika Daniela Rapanta vyzerá nasledovne:

„…Píšete nam nikedy mudre, nikedy užitečne ale aj vesele vecy, len píšte po slovenski, jako mi okolo Prešpurka, okolo Skalici alebo okolo Trnavi rosprávame. Tie slova: nibrž, ninčsko, pročež, naruživosti, onimno, alebo ay viškaumana, osyrala kišasonka a častokratne verejne a mnohe jine nam Slovakom neužitečne slova naše uši obražaju, asnad pre túto pričinu nekterí vaše novini nerady čitaju, alebo čitat zanechaju. Netreba tu vyhledavat teho, ktereho jak živ nebylo, slovenského Cicerona stilus; mi Slovaci v uherskej krajni v každej stolici inač a inač hovorime, vravime, mluvime, rozpravame (pravda je, i jináč píšeme, ako tu vidíme), ale po česky, ani po morávski nikde.“ [1]

Redaktor novín na to odpovedal, že predsa „píšeme čisto slovensky na spôsob Biblie“, používajúc pre bibličtinu, respektíve slovakizovanú bibličtinu označenie slovenský jazyk. Debata okolo používania slovenčiny v novinách pokračovala aj neskôr.

Orol tatranský

Noviny vychádzali približne dva razy do týždňa, zaujímavý bol ich malý formát. Strany listov merali len 11,5 na 19,5 centimetrov. Ich iniciátorom a vydavateľom bol Daniel Tállay, ktorý pochádzal z nemeckého prostredia na Spiši.

Zo zachovaných výtlačkov vieme, že informovali napríklad o vydaní románu Jozefa Ignáca Bajzu René mládenca, príhody a skúsenosti: „Tohoto roku vyšla jedna v naší uherské slovenčině sepsaná kniha, která má následující titul: René mládenca přihody a skušenosti, které vydal Joz. Ign. Bajza.“

Na prvé noviny v spisovnej slovenčine si museli Slováci počkať až do roku 1845. Vtedy začal Ľudovít Velislav Štúr vydávať dvojtýždenník Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatránski, ktoré boli prvými politickými novinami Slovákov. Fungovali v rokoch 1845 až 1848, pričom ich náklad bol 400 až 800 výtlačkov. Obnovené boli Maticou slovenskou 1. mája 1993.

---

[1] RAPANT, Daniel: O snahách poslovenčiť Prešpurské noviny. In: Prúdy, roč. 8, 1924, s. 38 – 44, 97 – 105.