Le Penová mení DNA hnutia z antisystému na budúcu vládnu stranu

Marine Le Penová sa cíti na koni. Počas piatich rokov sa jej strana Národné zhromaždenie posunula číselne aj vnímaním voličov vpred. Le Penová síce opäť prehrala prezidentské voľby s Emmanuelom Macronom, ale z 34 sa dostala na 41 percent. Vyše 10-násobne poskočila strana v parlamente – z pár poslancov až na 89 zákonodarcov v 577-člennej dolnej komore – a po desaťročiach má opäť poslanecký klub.

V oslavnom duchu sa niesol víkendový stranícky snem, na ktorom sa stretli všetci poslanci po letnej parlamentnej pauze. Le Penová mení tón, ambície a napokon aj stranu.

Z okraja smerom k vláde

Niekdajší Národný front založil Jean-Marie Le Pen presne pred 50 rokmi ako stranu zjednocujúcu nacionalistickú pravicu, ktorá ponúka „tretiu cestu“, a vymedzuje sa proti systémovým stranám [gaullisti, socialisti a centristi a zároveň radikálnej ľavici (komunisti)]. Strana bola proti politickému systému, kapitalizmu aj marxizmu.

Celé dekády marginálne hnutie sa nie vždy dostalo do parlamentu, do vlády nikdy a hoci Jean-Marie Le Pen kandidoval na prezidenta päťkrát, do druhého kola sa prepracoval iba raz. Pred 20 rokmi ho v ňom prevalcoval Jacques Chirac, Le Pen získal len 18 percent, spojili sa proti nemu prakticky všetky strany (takzvaný republikánsky front).

Roky to vyzeralo, že ani jeho dcére sa politický prelom nepodarí, ale tohtoročné voľby sa ukázali byť pre stranu prevratné, toľko poslancov ešte nikdy predtým nezískala (najviac predtým 32 v roku 1986). Natoľko, že antisystémová strana sa zrazu netají vládnymi ambíciami.

Budeme pripravení

„Otvorene hovorím: keď príde čas na vládnutie, budeme pripravení!“ vyhlásila cez víkend Le Penová. Zmenu straníckej doktríny si všimli viaceré francúzske médiá vrátane denníka Le Figaro.

Veľavravný je aj nový slogan „L’alternance pour la France“, ktorý sa dá voľne preložiť ako „zmena či alternatíva pre Francúzsko“ v zmysle obmeny politických síl, ktoré sú pri moci.

Marine Le Penová ešte rok pred voľbami prenechala vedenie strany mladému europoslancovi Jordanovi Bardellovi. Po nich funkciu už späť nechcela a zamerala sa na parlamentnú prácu, kde sa postavila na čelo poslaneckého klubu. Bardella je favoritom na nového predsedu, ktorého si strana zvolí počas októbra, ale politička má naďalej v partaji rozhodujúce slovo.

PolitikaLe Penová nadobro odovzdáva predsednícku štafetu. Vo vedení strany ju chce nahradiť verný nasledovník

Pomáha jej slabosť prezidenta

Hoci Macron jasne vyhral druhé prezidentské voľby po sebe, vo francúzskom ústavnom systéme je jeho moc závislá od parlamentu, kde sa tentoraz trápi. Nezískal nadpolovičnú väčšinu kresiel na jednofarebnú vládu a ani tri mesiace po voľbách sa mu nepodarilo zostaviť parlamentnú väčšinu. Ľavicový blok NUPES s jeho straníkmi odmieta vytvoriť koalíciu, stredopraví Republikáni podporili len niektoré vládne návrhy, ale stabilnú vládnu spoluprácu odmietajú. Z relevantných politických síl ostáva len Národné zhromaždenie Le Penovej, z hľadiska počtu kresiel druhá najsilnejšia strana v dolnej komore, ktorá si bezradnosť prezidenta vychutnáva.

Macron má teraz v podstate len dve možnosti: udržiavať si de facto menšinovú vládu a za cenu veľkých kompromisov zháňať podporu pre jednotlivé reformy, alebo vyhlásiť predčasné voľby, ktoré môžu byť v čase vojny, energetickej a ekonomickej krízy politicky riskantné.

Le Penová si to uvedomuje a prezidentovi už odkázala, že jeho dôchodkovú reformu (jeden z dôležitých a sporných bodov prezidentskej kampane) nepodporí.

Povzbudenie zo zahraničia

Ďalší elán do žíl političke vlial vývoj na švédskej a talianskej politickej scéne, kde sa darí podobne orientovaným stranám, akou je Národné zhromaždenie. Sama cez víkend hovorila o „patriotickej vlne“ v Európe.

„Včera Švédsko, zajtra Taliansko, pozajtra zrejme Holandsko, kde vidíme odvážnu a pokojnú ľudovú revoltu proti holandskej globalistickej vláde,“ vyhlásila politička.

Pred týždňom si totiž pripísali historický úspech Švédski demokrati, ktorí kandidovali v 4-člennom pravicovom bloku. Stali sa druhou najsilnejšou stranou v Riksdagu a chcú byť súčasťou vlády.

Kedysi radikálna pravicová strana s väzbami na fašistické a neonacistické hnutia sa zbavila problémových členov a pod vedením Jimmieho Akessona sa posunula do politického hlavného prúdu. Na stupeň víťazov ich dostala kritika imigračnej politiky, ktorá bola roky ich nosnou témou. Podobnosť so snahami Le Penovej o „dediabolizáciu“ strany a tematické zameranie strany je neodškriepiteľná.

V Taliansku zas vedie v prieskumoch tvrdá pravičiarka Giorgia Meloniová, ktorá spojila sily vo volebnej koalícii s protimigračnou stranou Liga Mattea Salviniho.

PolitikaO víťazovi švédskych volieb rozhodnú desatinky. Pravicoví Švédski demokrati slávia historický úspech a chcú byť vo vláde