Čo povedali tento rok Oscary

Kým v minulom roku dominovala udeľovaniu výbušná a originálna zmes Všetko, všade, naraz (USA, 2022), tento rok sa výber vrátil k opačnému pólu preferencií. Oppeheimer režiséra Christophera Nolana sa odohráva v dobe druhej svetovej vojny a venuje sa okolnostiam zápasu o výrobu jadrovej zbrane. V jeho centre je Robert Oppeheimer (1904 – 1967), „otec atómovej bomby“, ktorá vznikala v laboratóriách Los Alamos v Novom Mexiku.

Trojhodinový film je dôsledným záberom do zložitých politických i vojenských súvislostí a zároveň portrétom vedca a jeho životných osudov. Stelesnil ho írsky herec Cillian Murphy a odniesol si za najlepší mužský herecký výkon jedného zo siedmich Oscarov vrátane najlepšieho filmu.

Rekonštrukcia dobových kulís, kde defilujú historické postavy vedcov – Niels Bohr alebo Albert Einstein, politikov – prezident Harry S. Truman i predseda Americkej komisie pre atómovú energiu Lewis Strauss v skvelom prevedení Roberta Downeyho Jr. ( Oscar za vedľajšiu mužskú rolu), i vojakov – generálporučík Leslie Groves (Matt Damon) je v dobrom zmysle slova populárnou učebnicou histórie a vracia do hry mnohé z klasických hodnôt amerických veľkofilmov. O filme publikoval Štandard viacero textov, pripomeňme aspoň jeden z nich.

Nolanov film vystihol minuloročné obavy z použitia jadrovej zbrane a stále aktuálne hrozby tretej svetovej vojny, čo dalo jeho filmu aj otvorene politický, aj keď verejne trochu neartikulovaný odkaz. Na divákov to ale fungovalo, čo sme videli aj na Slovensku.

Téma vojny je dlhodobo silne preferovanou, vracajúcou sa vytrvalo do zoznamov oceňovaných oscarových víťazov. K filmom Na západnom fronte kľud (Nemecko, 2022), Saulov syn (Maďarsko, 2016), Ida (Poľsko, 2015) a treba pripomenúť i československý film Obchod na korze (1965) sa tohto roku do kategórie najlepších zahraničných filmov dostal americko-britský film Zóna záujmu režiséra Jonathana Glazera natočeného podľa románu Brita Martina Amisa. Film dostal i Veľkú cenu v Cannes. 

Kým zo  Zlatých glóbusov, cien udeľovaných filmovými kritikmi akreditovanými v Hollywoode, odišiel bez ceny, Americkú filmovú akadémiu zaujal. Koncepcia príbehu s hlavnými postavami, veliteľom koncentračného tábora Auschwitz Rudolfom Hössom a jeho manželkou Hedwigou (nemecká herečka Sandra Hullerová bola nominovaná  v kategórii najlepší ženský herecký výkon dvakrát, aj za film Anatómia pádu), je založená na ilúzii izolácie.

Žijú vo vilke obklopenej záhradou v nacistickej idyle, ktorá je podobná predstavám hlásaným goebbelsovskou propagandou. Jediným rušivým prvkom je sivý múr s ostnatým drôtom a za ním zvuky. Ozýva sa streľba a zúfalé výkriky. Zdá sa, že ich dokáže vnímať len Hedwigina matka, ktorá príde za dcérou na návštevu. Taktická ignorancia vraždenia je i dnes veľkou témou a hľadanie odpovedí na otázku, čo všetko sa musí stať, aby sa tento druh straty vnímania reality dostavil, je neustále aktuálne.

V zozname nominovaných zahraničných filmov sa nemeckí tvorcovia objavili hneď dvakrát, Wim Wenders s filmom Dokonalé dni natočeným v japonsko-nemeckej koprodukcii a vynikajúcou Zborovňou (Teacher´s Lounge) režiséra Ilkera Cataka, ktorý snáď uvidíme i v našej distribúcii. Nová učiteľka matematiky a telocviku Carla pátra po zlodejovi, ktorý kradne v škole peniaze. Zistí, že ide o sekretárku, matku jej žiaka. Na relatívne banálnej zápletke vystavali tvorcovia zložitú morálnu šachovnicu, kde sa stráca jednoznačnosť delenia na pravdu a lož a zároveň sa testuje miera spravodlivosti a trestu.

Je zaujímavé, ako stúpa frekvencia školského prostredia a učiteľov v najnovšej filmovej produkcii. Dá sa vysledovať v množstve príbehov a zrejme súvisí s hľadaním hrdinov s jasným poslaním presadzovania nerelativizovaných hodnôt zakotvených vo vzdelaní a výchove.

K vojnovým udalostiam sa vzťahuje i dokumentárny film 20 dní v Mariupole, za ktorý na Ukrajinu putoval prvý Oscar. „Som asi prvý režisér, ktorý na tejto scéne povie, že by som si prial, aby som tento film nikdy nemusel natočiť,“ povedal režisér Mstislav Černov.

Fiktívne svety medzi Frankensteinom a Mattelom  

Výraznou kartou hral v nomináciách film gréckeho režiséra Jorgosa Lanthimosa Chudiatko (koprodukcia Írska, Veľkej Británie a USA), ktorý mal tiež premiéru i v našich kinách. Odniesol si štyroch Oscarov vrátane najlepšieho ženského hereckého výkonu pre Emmu Stone. Jej Bella Baxter, ktorá je skonštruovaná stvoriteľom, lekárom s frankensteinovskou tvárou Godwinom Baxterom (William Dafoe), putuje po svete s mozgom dieťaťa a objavuje jeho slasti i hrôzy vlastnou optikou.

Tvorcovia pre túto excentrickú púť vytvorili fantaskné kulisy zakotvené vo viktoriánskej dobe konca 19. storočia. Radikálne zmeny fin de siécle a jeho dekadentnej estetiky sa zosobňujú v experimentujúcej a ničím nepoznamenanej postavičke bez akýchkoľvek zábran, ktorej akčný rádius siaha od aristokratických salónov luxusných lodí cez parížske verejné domy až po schôdzky socialistov.  

V tomto divokom elixíre môžeme identifikovať ironický odkaz dobe, kde sa v hurikáne zmien strácajú platné pravidlá a normy, padajú staré zábrany v mene nových slobôd, nárokov a právd. Frankensteinovské inžinierstvo vyrába nové telá a ich implantovaný rozum doháňa realitu. Presadzuje právo na realizáciu vlastných biologických inštinktov a slobodu si vykladá živelne, s radostnou anarchiou sa oddáva kopulácii a cestám za nepoznaným dobrodružstvom. Svet nemá hranice a neexistuje nič a nikto schopný odvážneho homunkula bez hanby a akýchkoľvek známok výchovy zastaviť. Kto sa o to pokúsi, končí v zúfalom bankrote alebo rovno platí životom.

Spoluhráčkou je Belle v objavovaní seba i sveta, bábika Barbie. Jej životopis sa začal písať v roku 1959, kedy ju podľa návrhu podnikateľky Ruth Handlerovej začala vyrábať americká spoločnosť Mattel. Divácky hyperúspešný film Barbie režisérky Grety Gerwig si síce odniesol Oscara len za pieseň Billie Eilish, ale nápad nechať túto hračku a zároveň módnu ikonu spolu s jej mužským partnerom Kenom vkráčať do reálneho sveta bol prinajmenšom zaujímavo vtipný a originálny. V oboch prípadoch je konfrontácia excentrickej naivity vystupujúcej z chráneného priestoru pod dozorom do slobody bez záruk a bariér  prinajmenšom inšpirujúca.

Rekonštrukcia diskriminácie

Slávny režisér Martin Scorsese nemal v posledných rokoch pri rozdávaní Oscarov veľmi šťastie. Jeho filmy Vlk z Wall Street (2013) s Leonardom Di Capriom, Mlčanie (2016) a Ír (2019) s Robertom De Nirom a Al Pacinom mali nominácie, ale ocenenia sa im nedostalo. Rovnako to dopadlo aj tento rok. Film Vrahovia mesiaca kvetov bol nominovaný v desiatich kategóriách a nepremenil ani jednu.

Ide o zaujímavý príbeh indiánskeho kmeňa Osadžov. Na pôde ich rezervácie v Oklahome sa začiatkom 20. storočia našla ropa a Indiáni rozprávkovo zbohatli. Prenasledovali ich však záhadné úmrtia, ktoré ale nikto nevyšetroval. K strýkovi Williamovi Hallovi (Robert De Niro), majiteľovi ranča a zástupcovi šerifa, prichádza jeho synovec Ernest Burkhardt (Leonardo Di Caprio) a dáva sa do jeho služieb. Zoznámi sa s Indiánkou Molly (Lily Gladstone), majiteľkou pozemku s ropou. Zoberú sa a majú spolu deti. Ona netuší, že Ernest so strýkom tajne organizujú likvidáciu Osadžov a jednou z jeho obetí sa má stať na želanie strýka aj Molly, ktorá sa vyberie so skupinkou Indiánov do Washingtonu a upozorní na likvidáciu Indiánov samotného prezidenta Calvina Coolidga.

Výpravný, vyše trojhodinový epický western s kriminálnou zápletkou je síce majstrovsky natočený, ale okrem ozvučenia diskriminačnej kauzy viac presahov súvisiacich s historickými zločinmi voči pôvodným obyvateľom neponúka.

Oveľa razantnejšie a s veľkou dávkou irónie sa k právam menšín vyjadruje debut Americká fikcia režiséra Corda Jeffersona s Oscarom za najlepší adaptovaný scenár, režisér je aj autorom scenára. Príbeh podľa románu Percivala Everetta rozpráva o afroamerickom spisovateľovi Theloniusovi Ellisonovi (Jeffrey Wright). Jeho romány sú síce oceňované, ale príliš sa nepredávajú. Rozhodne sa preto zaexperimentovať a pod pseudonymom napíše dielko vychádzajúce v ústrety všetkým stereotypom „čierneho románu“.

Má neočakávaný úspech a je nominovaný na cenu, o ktorej má rozhodnúť porota. Do tej nominujú i Theloniusa a on hlasuje proti svojmu románu. Cenu mu však väčšina prisúdi a odrazu je postavený do neriešiteľnej dilemy, lebo hrozí, že bude musieť odhaliť svoju pravú identitu.

Jeffersonov film prináša kritiku pozitívnej diskriminácie a vytvára novú situáciu, keď voči vládnucemu stereotypu takýmto vynaliezavým spôsobom vystupuje predstaviteľ menšiny. Sám režisér má otca černocha a aj jeho pôvod dodáva celému projektu punc nenapadnuteľnej dôveryhodnosti.

Trojhodinová show v Dolby Theatre v Los Angeles už tradične vyvoláva diskusie o sledovanosti a následne o význame udeľovania týchto cien. S nostalgiou sa spomína na rok 1998, kedy bolo 57,25 miliónov svedkami oscarového triumfu filmu Titanic. V roku 2022 to bolo len 16,62 miliónov a číslo sa minulý rok zvýšilo na 17,75 miliónov. S napätím sa čaká na výsledky, ktoré snáď fenomén „Barbenhaimer“ opäť dostane do prijateľných čísel. Sláva Oscarov má stále neprekonateľnú prestíž, o ktorej sníva celý filmový svet. Ozvučujú mená tvorcov aj príbehy hľadajúce svojich divákov.