Sultanáty aj Machu Picchu. Ktorý kút sveta však Ruda Košča očaril najviac?

V zime sú ideálne trópy

„Vycestovať sa snažíme každý rok. Boli sme v Mexiku, v Peru, Bolívii, Čile, v Thajsku, Keni, Laose, Vietname, Kambodži, na Srí Lanke, v Indonézii… Využívame hlavne mesiace február a marec a cestujeme do rovníkových oblastí, kde je teplo, ktoré mám rád. Poznávame svety, ľudí a prírodné krásy,“ informoval dlhoročný prešovský jaskyniar. „Program výpravy plánujeme primerane nášmu veku,“ objasnil s úsmevom.

„Od 16 rokov som túžil precestovať celý svet, ale žil som v socializme a vycestovať z republiky vôbec nebolo jednoduché. Každý štát má niečo špecifické, úžasné, šialené. Zapotápame si pri koraloch, vystupujeme na vulkány, vyvezieme sa na rôzne miesta a vidíme históriu týchto svetov. Ako napríklad sultánov palác v Indonézii, Borobudur s výjavmi zo života Budhu, fresky a úžasné stavby.“

Sprevádzajú ich miestni jaskyniari

Do viacerých kútov Zeme sú potrebné špeciálne očkovania. „Najprv musíte navštíviť oddelenie tropických chorôb v Košiciach. Poviete, kde idete a naservírujú vám vakcíny. Niektoré sú proti klasickým chorobám ako tetanus, týfus, žltačka, žltá zimnica atď., no napríklad pred Indonéziou sme si dávali pichnúť aj injekciu proti japonskej encefalitíde.“

Aj keď na vstup do jednotlivých oblastí nie je potrebné osobitné povolenie, po cudzej krajine Slováci nechodia sami. „Nájdeme si miestnych sprievodcov a jaskyniarov a v týchto lokalitách sa pohybujeme s ich pomocou. Presúvame sa taxíkmi, autobusmi, člnmi, loďami, tuk tukmi… Prvú expedíciu sme absolvovali s českými kolegami – jaskyniarmi v Mexiku na polostrove Yucatán.“ Ide o miesto, pri ktorom mal kedysi dávno dopadnúť obrovský meteorit a vyhubiť dinosaury.

Srí Lanku obsadili pávy

„Päť dní sme pôsobili priamo v džungli a robili sme výskum v jaskyniach. Aj sme sa potápali. Bola to prvá expedícia, a rovno do džungle – pre Európana celkom silný zážitok. Krokodíl je schopný vyskočiť na vás z vody aj tri metre. Polovička Yucatánu stojí na jaskyniach, sú tam tisíce kilometrov zatopených priestorov,“ opísal R. Košč fascinujúcu cestovateľskú premiéru.

„Na Srí Lanke je národný park, kde každých desať metrov môžete vidieť pávy a okrem nich leoparda, menšie slony, ktorých je tam veľa a robia aj škody. Vidieť sídlo sultána na skalnom útese Sigiria je udivujúca vec. Ide o skalu vysokú asi 300 metrov. Je to niečo podobné ako stolové hory v Južnej Amerike. Vedú tam zložité schodíky a navrchu stál palác s obrovskými nádržami vody.“

Srdcovkou ostala ázijská krajina

„Páčilo sa nám všade, ale Indonézia nám prirástla k srdcu. Tá ma zobrala,“ vyznal sa Rudo Košč. „Je to ostrovný svet a ľudia sú tam milí. Nikto tam nedostáva dôchodok ani podporu, či detské prídavky. Rodiny žijú skromne v niekoľkogeneračných domčekoch, pracujú na políčkach alebo v cestovnom ruchu, kde si každý celkom zarobí. Ale pracuje každý!“

Živý kontakt s cudzou krajinou je podľa cestovateľa nenahraditeľný. „Môžete to mať nafotené a vidieť dokument, ale kým tam nie ste… Človek sa musí nadýchať miestneho ovzdušia a tej klímy, aby to naozaj zažil,“ upozornil. „Vo februári ideme na Filipíny, máme už letenky,“ avizuje cieľ najbližšej výpravy. Zážitky z ciest a čaro cudzích krajín približuje jeho tím aj deťom prednáškami v školách.

Jaskynné potápanie je nebezpečné ako kozmonautika

Mnohoročné pôsobenie v jaskyni bolo podľa Ruda pomerne bezpečné. „Krízové situácie, kde by nám išlo vyslovene o život, sme nezažili. Pri potápaní však musí byť mozog nastavený ako najvýkonnejší počítač. Sledujete dýchanie, vzduch, či prácu pod vodou, aby ste sa nestratili od vodiacej šnúry. Porovnávame to s kozmonautikou: jedna chyba, či ľudská alebo chyba stroja, a príde smrť.“ Jaskyniar hovorí, že úrazy prichádzajú zvyčajne vtedy, keď nastáva vyčerpanie po dlhom pobyte v jaskyni, ktorý býva i 10 – 15 hodín.

0

„V jaskyni som spadol asi do hĺbky tri, štyri metre. Mal som iba modriny a vedľa mňa sa rozbil 200-kilový balvan, ktorý padol so mnou. Špičkou nohy som sa stihol odpichnúť doľava a balvan sa vedľa mňa roztrepal na márne kúsky. Za 70 rokov sme mali iba dva smrteľné úrazy. Pri jednom potápačovi nastala zložitá situácia, keď mu došiel vzduch. Potom sa jeden z jaskyniarov zle zapol do lana a voľným pádom spadol 30 metrov.“

Dostanete prilbu aj svetlo

Jaskyňa Zlá diera v prešovskom okrese, ktorú Rudo Košč prevádzkuje, bola sprístupnená verejnosti v júni 1999. „25 rokov zdokonaľujeme chodníky, priestor v jaskyni, zábradlie atď. Dnes, po štvrťstoročí, môžem povedať, že čo sa týka bezpečnosti ľudí a ich pohody, jaskyňa má všetko, čo som si predstavoval, že by mať mala a teší sa návštevnosti.“

„Škoda len, že máme menšiu podporu z blízkych hotelov a nechodia k nám zahraniční turisti, ako napríklad do Tatier. Sú to skôr firemky, akcie, v lete zopár detí, autobusy, detský tábor, v júni a v podobných obdobiach školské výlety. Každý návštevník dostane prilbu a svetlo. V jaskyni máme urobený okruh, ktorého súčasťou sú aj akčné záležitosti, aj mini okruh pre dobrovoľníkov, ktorí sa nechajú nahovoriť na srandičky,“ priblížil domáci pán.

„Keď ľudia od Zlej diery odchádzajú, všetci sú nesmierne spokojní, šťastní a hovoria, že nič lepšie v jaskyniach nezažili. Rovnako sa z toho tešíme a chceme byť dobrí. Vstup nemôžete odfláknuť.“

Špeciálny okruh zvládnu aj batoľatá

„Máme Pôrodnú chodbu, do ktorej si už pri vstupe vyberáme štíhle ženy alebo deti. Ďalší okruh má asi 40 metrov. Sú na ňom úzke schodíky a lezie sa po štyroch po skalnej stene cez otvor, ktorý má priemer asi 70 cm a kde sa každý na chvíľu zahrá na jaskyniara a užije si to. Nepúšťame tam tehotné mamičky alebo ľudí so slabšou motorikou, ale už troj-, štvorročné deti si to tam užívajú a lezú ako mravce.“

„Sme profesionáli, vieme rozprávať o geologických dobách vzniku jaskyne. Ponúkame entomológiu chrobáčikov žijúcich v jaskyni a ukážeme staré kosti medveďov a jeleňov, ktoré sme objavili v neďalekých jaskyniach. Ľudí sa snažíme sprevádzať familiárne, dožičíme si aj srandičky a máme najlepšiu sprievodkyňu na svete Mišku,“ ponúkol portfólio služieb Rudo Košč.

Mladých jaskyniarov už niet

„Od roku 1980 robíme v jaskyni sporadický výskum. V roku 1985 sme objavili Veronikinu sieň, kde je najkrajšia výzdoba a ľudia tam kvôli časovej tiesni ani nechodia. Za posledné roky sa ľudstvo pohlo smerom, ktorému my nerozumieme. Nie sme schopní zohnať jaskyniara a jaskyniarku, študentov, ktorí by oduševnene prišli a chceli kopať,“ posťažoval sa celoživotný profesionál.

„Nedávno sme boli na jaskyniarskej akcii a priemerný vek tej partie bol 68 rokov. A pritom my by sme to mali už iba riadiť a mladí by sa mali tešiť, že sú s jaskyniari a robia objavy. A ani nehovorím o tom, že má niekto zlaniť 100-metrovú priepasť.“

Jaskyňu brázdila takmer polovica zemegule

Zlú dieru už navštívili hostia z 85 krajín sveta. Boli tu zastúpené JAR, Keňa, Bolívia, Kolumbia, USA, celá Európa a Kanada. „Najkurióznejšia bola snáď návšteva, keď košickí karatisti robili opasky a pri tom musí byť vyšší školiteľ, tréner. Vtedy nás navštívil japonský šéf karatistov s dvojitým desiatym danom, ktorý majú iba traja ľudia na svete.“

„Vyzeral mimoriadne skromne a jednoducho. Boli u nás rôzni poslanci, radi prídu herci a s nimi je kopec srandy. Touto cestou pozdravujem Lujzu Šramekovú, ktorá bola úžasná a bola s ňou excelentná zábava.“

Superstar live in Zla džura

Na prelome milénia zorganizovala partia okolo Ruda Košča hudobný festival v blízkych Lipovciach, kde vystúpili Heaven´s Shore s vtedy vokalistkou Katkou Koščovou, Prešovčanom dobre známi Mloci, tanečné skupiny i menej známe amatérske kapely.

„Začalo sa to v piatok pri hoteli Tatran, pokračovalo v sobotu do tretej do rána a potom v nedeľu menší koncertík v jaskyni. Od narodenia sme si s deťmi stále spievali. Katka mala len dva dni a už som si s ňou spieval, keď prišla z pôrodnice. Je možné, že sa to na nich zo mňa trošku prenieslo,“ verí Rudo.

Miesto, kde sa predmety gúľajú do kopca

Zlá diera sa nachádza v malebnom prostredí pohoria Bachureň, ktorá je obľúbenou vlčou destináciou. Susedné Branisko zas okrem vlkov navštevujú i medvede. A keďže Rudo býval v jaskyni 270 dní do roka, stretnutia so zverou zákonite museli prísť. „V roku 1983 boli na jar asi 200 metrov pod jaskyňou stopy medveďa. Krásne stretnutia sme mali s vlkom, keď nás šesť rokov navštevoval počas dňa. Keď som bol so sprievodkyňami, prišiel na 12 – 15 metrov, keď som bol sám, na päť metrov. Potom odrazu prestal chodiť  a dozvedeli sme sa, že kolega poľovník zo Širokého ho zastrelil. Bola z toho zlatá medaila, vážil 58 kíl.“

Neobyčajnú situáciu Rudo zažil, keď ho cez chodník od jaskyne nechcel pustiť jazvec. „Predvádzal rituálne tance a potom išiel preč. Máme tu aj orly,“ doplnil. R. Košč sa pred niekoľkými rokmi v televízii vyjadroval k tzv. Lačnovskej anomálii, keď sa predmety po ceste z Lipoviec do Lačnova blízko jaskyne mali gúľať do kopca. Prišlo sa na to, že chybu urobili pozorovatelia a mapovatelia tohto javu. „Zistilo sa, že je to hlúposť, ale ufológovia a ľudia, ktorí veria v paranormálne javy, tam stále chodia, nosia si vodováhy, kotúľajú lopty, lejú vodu,“ informoval správca jaskyne.

Foto: archív Ruda Košča