Svetoví fotografi z mojej knižnice: Sebastião Salgado a jeho citlivý pohľad na ľudské utrpenie

Pokračujeme v seriáli Matúša Zajaca s názvom Svetoví fotografi z mojej knižnice. Autor nám postupne predstaví elitných fotografov súčasnosti aj minulosti. Tentoraz to bude Sebastião Ribeiro Salgado.

Fotograf Sebastião Salgado. Zdroj: kniha Friedenspreis des deutschen Buchhandels, vydavateľ MVB GmbH; 1. vydanie, 2019.

Sebastião Ribeiro Salgado sa narodil 8. februára 1944 ako šieste z ôsmich detí a jediný chlapec. Jeho rodičia vlastnili veľkú dobytkársku farmu v malom meste Aimorés v Brazílii, kde vyrastal. Vyššie vzdelanie získal vo Vitórii a v São Paole, kde študoval ekonómiu. V roku 1967 sa oženil s Léliou Deluiz Wanickovou a o rok neskôr začal pracovať ako ekonóm pre ministra financií brazílskeho štátu São Paolo.

Z Brazílie sa manželia presťahovali v roku 1969 do Paríža, kde Salgado pokračoval v štúdiu a získal doktorát z ekonómie. Domovinu opustili kvôli účasti na študentskom proteste voči brazílskej vojenskej diktatúre, za čo im zobrali pasy. Nasledujúcich desať rokov sa preto nemohli vrátiť z Európy späť domov. Usadili sa v Paríži, kde žijú dodnes. Napriek tomu, že sa ich nútený exil po zmene politickej situácie v Brazílii skončil, Paríž sa pre Salgada stal vstupnou bránou do galérií a k vnímaniu umenia a fotografie.

Počas svojich pracovných ciest v Afrike sa rozhodol vytvárať obrazovú fotodokumentáciu, ktorá zaujala ľudí venujúcich sa fotografii natoľko, že sa o niekoľko rokov rozhodol vstúpiť do fotografickej agentúry Sygma. Známym pre širokú verejnosť sa stal až vstupom do renomovanej agentúry Magnum v roku 1984. Vydržal v nej desať rokov a po názorových nezhodách sa rozhodol spolu s manželkou v roku 1994 založiť vlastnú agentúru Amazonas Images.

Životné prostredie, ľudské utrpenie a čaro šerosvitu

Prečo sú Salgadova tvorba a úsilie pomáhať hlavne životnému prostrediu také dôležité pre fotografickú scénu? Autor dokumentoval ľudské utrpenie po celom svete. Teraz však priamo v rodnej Brazílii. Lieči zdevastovanú krajinu. Legendárny fotograf sa rozhodol vysadiť niekoľko miliónov stromov, čím vytvoril prírodnú rezerváciu s rozlohou sedem kilometrov štvorcových v štáte Minas Gerais, viac ako 100 kilometrov vnútrozemím do brazílskeho atlantického pobrežia, v údolí rieky Rio Doce.

Salgado fotografuje po celom svete miesta nepoškvrnené výstavbou, domorodé kmene žijúce v harmónii s prírodou a zvieratá na miestach mimo ľudský dosah. Salgado sa svojím úsilím stáva bojovníkom za nepoškvrnenú prírodu, ktorá nám pred očami pomalinky mizne. Ako fotograf sa radí k humanistom, s technickou dokonalosťou zobrazujúcim po celú svoju kariéru v podstate utrpenie človeka. Jeho diela sú čitateľné a s prienikom svetla v tmavých plochách, v ktorých portrétuje ľudí po celom svete. Je evidentne inšpirovaný barokovými sakrálnymi umelcami, a tým ich vnímanie šerosvitu prenáša do svojich fotografií. Okamžite ich rozpoznáte. Čierna a biela. Biblický rozsah.

Nazrime do Salgadovho sveta cez dve publikácie

Ja som vybral jeho dve už teraz ikonické publikácie Workers a Migrations. Začnem projektom o pracujúcich po celom svete, ktorý nenechal nikoho chladným, pretože poukazuje okrem iného aj na novodobé vykorisťovanie ľudstva. Už fotograf Hine ako prvý zaznamenal detskú prácu vo fabrikách začiatkom 20. storočia a Salgado ako keby sa stal jeho nasledovníkom.

Fotografie z knihy *Workers* (Aperture, 1993). Foto: Matúš Zajac

Na knihe Workers (1993) pracoval niekoľko dlhých rokov a zaznamenával neuveriteľné príbehy na Kube, v Brazílii, Rwande, Španielsku, Taliansku, USA, Kazachstane, Číne, Indii, Rusku, Francúzsku, Ukrajine, Indonézii, Kuwaite. Stále mám pred očami mravenisko striedmo odetých pracovníkov v zlatej bani v Serra Pelada v Brazílii. Tisíce baníkov sa tlačia v otvorenej jame stovky metrov pod povrchom. Salgado svojím vizuálnym kúzlom zachytáva dôstojným spôsobom týchto pracovníkov, ochotných kvôli malému zárobku aj zomrieť.

Ako povedal pre Point of View Magazine: „Odtiaľto som pochádzal. Keď som robil svoje obrazy, keď ukazujem ľudí zo svojej strany planéty, dávam tým najavo ich dôstojnosť. Ukazujem, že fungujú tak ako my, že sme rovnakí.“ Áno, Salgado sa vždy snaží portrétom vytvoriť zo svojho objektu ikonickú postavu so silným výrazom v tvári. Tým sa stal jeho rukopis čitateľným pre verejnosť.

Ku knihe o robotníkoch ďalej povedal: „Keď som fotografoval pracujúcich, bol som ekonóm a marxista. Robotnícka trieda bola pre mňa najdôležitejším prvkom priemyselnej a poľnohospodárskej výroby. V ekonomike vytvárate funkciu výroby pomocou kapitálu, technológie a práce. Práca však vytvorila kapitál a technológia je zhmotnením miliónov, miliárd hodín pohybu pracovníkov. Čo je človek robot?“

Salgado sa rozhodol vytvoriť dielo, ktoré bude poctou robotníckej triede, vo veku, keď už nebolo možné vidieť prácu spojenú s výrobou lana bez toho, aby sme sledovali, ako sa pohybuje geograficky do Indie, Číny a podobne. Tento projekt fotografoval úžasných päť rokov a z výsledku je cítiť autorovo stotožnenie s fotografovanými.

Druhá publikácia, ktorú som vybral, sa volá Migrations (2000). Ide o mapovanie migrácie obyvateľstva za lepším životom, utekajúc pred utrpením vojen, násilia, prírodnými katastrofami alebo klčovaním stromov. Sebastião Salgado vytvoril nadčasové dielo o ľuďoch. Podobné osudy dnes vnímame v televíziách, prípadne sme sami svedkami osobných stretnutí s utečencami.

Fotografie z knihy *Migrations* (Aperture, 2000). Foto: Matúš Zajac

Tieto príbehy globálnej migrácie Salgado fotografoval šesť rokov. Pri pohľade na nikdy sa nekončiacu migráciu a život ľudí vo vyhnanstve sa nám zastavuje srdce.

Migrations je dojímavá zbierka, ktorá prináša obrazový dôkaz zachytávajúci ľudskú tvár hladomoru, vojen a konfliktov či ďalších katastrof. Vyše tristo obrázkov nás núti premýšľať a vytvoriť si vlastný názor na utečeneckú krízu.

Kniha sa delí na tri časti a úplne nás vtiahne do osobných až psychologických stavov utečencov v ich príbehoch. Na tieto príbehy sa pozerá naozaj ťažko, pretože sa stávame svedkami utrpenia, ignorácie či rasovej neznášanlivosti. Stávame sa svedkami tragédie, za ktorú tí ľudia nemôžu, ale s túžbou lepšieho života na druhom konci planéty sa rozhodnú opustiť svoju milovanú rodnú zem. Možno majú nádej a očakávania, no Salgadove fotografie nám so svojou priamosťou ukazujú príbeh, na ktorý tak skoro nezabudneme.

Mňa len mrzí, že dnes sa stala fotografia honbou za obrázkami a vytratila sa podstata – stať sa súčasťou príbehu, ktorý bude rezonovať celé desaťročia. Sebastiãovi Salgadovi sa to podarilo.