Svetoví fotografi z mojej knižnice. Antonín Kratochvíl

Jeho detstvo sa nieslo v odlúčení od detského kolektívu a pod byrokratickým tlakom na celú rodinu. Keďže z politických dôvodov nemal možnosť študovať, striedal manuálne profesie, robil na rôznych stavbách či vo fabrikách. Napokon sa v roku 1967 rozhodol opustiť Československo.

Trasu cesty na útek dostal nakreslenú na toaletnom papieri od svojho kamaráta. V knihe AK 47 opisuje, s akou úľavou „napľul“ na posledný pamätník, keď opúšťal komunistickú krajinu. Bol to hraničný kameň.

Kratochvíla následne zatkla rakúska polícia a spolu s ďalšími emigrantami ho odviezli do väzenia v Klagenfurte, odtiaľ do Viedne a neskôr do utečeneckého tábora v meste Traiskirchen. Muži v tábore spolu zápasili o kúsky chleba a spali na posteliach plných ploštíc. Kratochvíl sa stal tvrdým a ráznym, musel sa vysporiadať s bitkami. To ho zocelilo psychicky aj fyzicky. Po ôsmich mesiacoch ho presunuli do utečeneckého tábora vo Švédsku. Tam sa, žiaľ, dostal do skupiny, ktorá obchodovala s kradnutými vecami. Keď jedného člena chytila polícia, okrem iných udal aj Kratochvíla, ktorého následne odsúdili na šesť mesiacov za mrežami.

Vo švédskom väzení sa dostával do častých konfliktov s väzňami aj s dozorcami a zatvorili ho na tri mesiace na samotku, kde neustále svietilo svetlo. Jeho príbeh sa tým však len začínal.

Po návrate do Rakúska sa rozhodol opäť nelegálne a bez dokladov prekročiť rakúsko-talianske hranice a cez Taliansko preplával popri pobreží do Francúzka. Keďže nemal doklady, opäť skončil vo väzení – v meste Menton.

Tam ho kontaktovali členovia francúzskej cudzineckej légie a nedali mu na výber. Buď vstúpiš do légie, alebo ťa vrátime späť do Československa. V légiách mu vymysleli aj nové meno Karel Prazy. Neskôr ho po tvrdom výcviku odvelili do boja proti partizánom na čadsko-líbyjskej hranici.

Kratochvíl mal šťastie v nešťastí, keď jeho posádka v džípe nabehla na mínu a po výbuchu ako jediný prežil. V nemocnici začal premýšľať o úteku, ktorý sa nakoniec podaril. Ušiel z francúzskej pevnosti Saint-Jean, ukradol lano, spustil sa z okna a utekal na vlak, ktorý smeroval do Paríža. Samozrejme, opäť bez dokladov a peňazí.

Takto to popisuje v knihe AK 47: „Stretol som anjela, jednu Nórku. Rozprávali sme sa vo vlaku a keď prišiel sprievodca a chcel zavolať železničnú políciu, ona mu povedala, že mi zaplatí lístok do Paríža.“ Jeho vysnívaným cieľom bolo Holandsko, o ktorom počul samé chvály. V roku 1970 po príchode do Amsterdamu nahlásil svoje skutočné meno. Podarilo sa mu získať politický azyl. Až po neuveriteľných troch rokoch sa mu podarilo nájsť miesto na normálny život. Vďaka talentu ho prijali do druhého ročníka na Umeleckej akadémii Gerrita Rietvelda v Amsterdame. A to bol konečne okamih, keď sa Antonín Kratochvíl začal venovať fotografii.

Po skončení bakalárskeho stupňa sa spoznal s Američankou Lori Ahlmanovou (rok 1972), s ktorou sa následne presťahoval do Los Angeles. Tu začala jeho kariéra fotografa. Z počiatku ako asistenta v magazíne Los Angeles Times Sunday Magazine. Neskôr si otvoril svoje vlastné fotografické štúdio v Hollywoode a začal sa naplno venovať portrétnej fotografii, hlavne na obaly albumov hudobných skupín. Začala dlhodobá spolupráca s magazínmi The New York Times Magazine, Vogue, Rolling Stone či Newsweek. V roku 1975 získal Antonín Kratochvíl americké občianstvo a následne sa presťahoval zo slnečného Los Angeles do pulzujúceho New Yorku. Tam už pracoval ako vyprofilovaný fotograf na voľnej nohe. Kratochvíla už nebavila komerčná fotografia, rozhodol sa ju opustiť a venovať sa vojnovej fotografii. Uplatňuje svoje skúsenosti zo života pred fotografiou. Jeho skúsenosti a empatia z neho spravili vyspelého fotografa, ktorého tvorba sa stala dominantnou v obore. Neuveriteľná práca s diagonálou a dynamikou či hĺbkou ostrosti a s neuveriteľnou intuíciou pre vnímanie svetla odlišuje Kratochvíla od ostatných fotografov.

Antonín Kratochvíl vydal viacero pozoruhodných kníh, no ja som vybral dve nosné diela. Broken Dream je kniha o východnom bloku a vníma tieto krajiny v silno expresívnom dokumente a kniha Incognito je bravúrnou prehliadkou portrétovaných osobností s atypickým vizuálnym jazykom. 

Broken Dream: 20 Years of War in Eastern Europe (1997) je dvadsať rokov trvajúci projekt. Kratochvíl sa snaží s nadhľadom pozorovateľa a skúsenosťou emigranta ukázať na devastácie krajín prežívajúcich svoju cestu s komunizmom. Hlavnou dominantou expresívnych záberov prenikajúcich až pod kožu sa stáva Poľsko, Rumunsko, Albánsko, Československo pred rozpadom, Česko, Sovietsky zväz, Rusko, Chorvátsko, Estónsko, Ukrajina, Maďarsko a Bosna.

Kniha rezonovala. Newyorské International centre of Photography jej udelilo ocenenie roka a londýnsky denník Financial Times ju označil za najlepšiu fotografickú publikáciu roku 1997. Ako mi v rozhovore pre magazín dofoto povedal sám autor: „V tých časoch som musel nosiť fotoaparát pod kabátom, pretože polícia bola agresívna a keby videli, že fotografujem skutočnú realitu, okamžite by ma začali obmedzovať, alebo by mi jednoducho zobrali film.“

Ako som spomenul už vyššie, autorovo vnímanie expresivity je v tejto publikácii zreteľné aj jeho vizuálnym jazykom. Ďalej k tomu povedal: „V tom čase veľa slnka nebolo, pršalo a vnímal som aj znečistené ovzdušie a vyberal som si prostredia, kde som cítil túto atmosféru. Trebárs som prišiel fotografovať z Ameriky novembrové udalosti a cez rádio som si vyhľadával udalosti. Fotografiu s Brežnevom som zrealizoval na zástavke, kde bolo minimum ľudí, ale o to to bolo zaujímavejšie, lebo vyhadzovali jeho podobizne.“

Áno, v knihe nachádzame temnotu zničených industriálnych budov s kresťanskými púťami v blate a špine, portréty ľudí vychádzajúcich z fabrík, po štruktúru rozbitých podobizní na smetisku dejín. Kratochvíl nevnímal po svojich skúsenostiach s režimom tieto krajiny v bielom harmonickom tóne, ale naopak ich vnímal v šedo-čiernej škále presiaknuté negativizmom. Ale aj tak je Broken Dream nádherne spracovaná kniha plná úžasných fotografií.

Druhou publikáciou je Incognito uvedená na trh v roku 2001. Namiesto ľudských katastrof sa táto kniha zameriava na svet zábavného priemyslu. V publikácii nachádzame čiernobiele portréty odkrývajúce psychologickú rovinu osobností. Bravúrna práca so svetlom a zaujímavým riešením hĺbky ostrosti nám ukazujú celebrity v úplne inom svetle ako ich vnímame cez titulné stránky magazínov. Už slová priateľa a autorovho asistenta Michaela Perssona opisujú schopnosť Kratochvíla: „Človek sa tu odchyľuje od svojho ja, od svojej masky. A tak to aj je. Tento odklon Kratochvílových objektov – hviezd prvej veľkosti – nie je, paradoxne, opúšťaním toho, čo alebo kto sú, ale toho, za koho alebo za čo sú bežne považovaní.“ 

Spýtal som sa Antonína Kratochvíla, ako sa dostal k toľkým známym osobnostiam, v rozhovore pre magazín dofoto mi povedal: „Oni poznali moju prácu a páčila sa im, čiže si ma vybrali a bolo to veľmi zaujímavé obdobie. Napríklad David Bowie si vyžiadal z dvanástich portfólií najvýznamnejších portrétnych fotografov nakoniec mňa.“

Svet Antonína Kratochvíla bol a stále je tak dramatický ako jeho fotografie, a aj preto sa stal podľa magazínu American Photo súčasťou sto najvýznamnejších osobností svetovej fotografie.