Kvôli nevidiacemu žiakovi sa naučila Braillovo písmo: Jeho prítomnosť obohatila celú triedu

Zuzana Kováčová žije od narodenia v malebnom Svite a navštevovala tú istú Spojenú škola Mierová 134, v ktorej pôsobí už pätnásť rokov. Učiteľkou je dokopy 27 rokov, ale s manželom sa teší zo štyroch synov, s ktorými strávila zvyšok času na materskej dovolenke. Hoci patrí medzi tridsať najvýnimočnejších učiteľov Slovenska, k jej profesii ju doviedla až súhra životných okolností.

Pôvodne chcela študovať biológiu, lebo miluje kvety. „Ako prví sme sa mohli hlásiť na viaceré vysoké školy. Podala som si prihlášku na biológiu, ale nevedela som, kam sa hlásiť na druhú možnosť,“ spomína na prelomový rok 1989. 

Nakoniec padla voľba na učiteľstvo, s ktorým už mali v rodine skúsenosti. Túto profesiu vykonávala jej mama. Od roku 1972 však musela zo školy odísť pre praktizovanie kresťanského náboženstva a zamestnala sa ako skladníčka. Práve ona ju motivovala skúsiť študovať túto oblasť. 

Z biologičky učiteľka

Osud chcel, aby mladú ženu z oboch možností prijali len na štúdium pedagogiky pre prvý stupeň základných škôl. Ako vysokoškoláčka sa pridala k skautom a voľnočasová práca s mládežou ju k učiteľstvu ešte viac posunula. Hoci mala spolužiakov, ktorí už počas štúdia vedeli, že budú pracovať v inom odbore, ona to cítila presne opačne.

Po získaní titulu zakotvila v dobre známej základnej škole, kde si ju vzali pod ochranné krídla staršie pedagogičky, ktoré učili ešte aj ju. „Je dôležité, aby mal začínajúci učiteľ tútora, ktorý ho vie v dobrom aj zlom potlačiť. Takúto formáciu som zažila,“ oceňuje Kováčová.

Práca ju napĺňa a vníma ju ako poslanie. „Učiteľstvo má zmysel, plody svojej práce – ako aj chyby – vidíte takmer hneď. V nedeľu večer a aj po dlhých prázdninách sa vždy teším, že už idem do školy. Možno je to zvláštne, ale ja svoju prácu milujem. Mám skvelých kolegov, o ktorých sa môžem vždy oprieť,“ prezrádza.  

Radosť jej robia aj deti. Sú hravé, rady sa hýbu a pýtajú si pozornosť. Za svoju kariéru nevidí v ich správaní posun k horšiemu, čo podľa nej možno pripísať na vrub aj životu v menšom meste. „Učiteľ tu ešte stále má určitý status. Deti sú veľmi slušné, vedia sa pozdraviť, poďakovať či poprosiť. Mladšie generácie sú možno o trochu menej praktické, než predchádzajúce, ale zato oveľa zbehlejšie v technológiách a iných oblastiach,“ hodnotí ich schopnosti.

Učím ich udržiavať dobré vzťahy

Vo výučbe sa považuje za „starú školu“, lebo učivo ako násobilka či vybrané slová podľa nej treba vedieť naspamäť. Na druhej strane žiakov nedrví bifľovaním nezmyselných poučiek a neustálymi písomkami. 

Dôraz kladie na budovanie kolektívu a tých správnych ľudských vlastností. 

„Pomôcť si, poradiť si, ponúknuť sa desiatou. Mávame ranné kruhy, počas ktorých sa rozprávame a čítame si. Aj cez prestávky ostávam s deťmi, počúvam ich radosti i starosti,“ opisuje učiteľka. Deti ju za to na konci každého dňa vystískajú, čo ju napĺňa radosťou. Keďže má štyroch synov, neprekážajú jej podľa vlastných slov ani beťárstva. „Mám rada čulé deti, ktoré sa tešia zo života.“

Na práci ju občas zarmútia zle odkomunikované konflikty s rodičmi. Situácie, keď rodič vníma svoje dieťa ako bezchybné, a preto si nedá vysvetliť a priznať určité jeho problémy. 

Takmer tri dekády učiteľstva bolo pre Zuzanu Kováčovú jediným ocenením vidieť výsledky svojej práce. A situácia, keď za ňou prišla bývalá žiačka a povedala jej, že ju svojím štýlom výučby inšpirovala natoľko, že sa tiež stala učiteľkou.

Rok 2023 bol iný. Zaradili ju medzi tridsať finalistov ocenenia Učiteľ Slovenska, ktoré organizuje Centrum environmentálnej a etickej výchovy (CEEV) Živica a jej program Komenského inštitút. Vďačí za to situácii, s ktorou sa ich škola za 77 rokov existencie nestretla.

Nevidiaci žiak a ocenenie

Pred takmer piatimi rokmi prišla do Spojenej školy na Mierovej ulici mama malého Adriána. Ešte pred zápisom sa chcela informovať, či by škola zvládla prijať jej nevidiaceho syna. Chlapec mal nastúpiť do prvej triedy práve pod vedením Zuzany Kováčovej. „Som obyčajná učiteľka prvého stupňa bez špecializácie, ale povedala som: Skúsme to,“ opisuje skromne svoje rozhodnutie s dôvetkom, že ak by integrácia žiaka nevyšla, musel by nastúpiť do internátnej školy pre zrakovo znevýhodnených v Levoči. 

So špeciálnou asistentkou Soňou Zacharovou a vedením školy začali spolupracovať so Špeciálnou školou v Levoči, Rehabilitačným strediskom pre nevidiacich a oslovili aj Úniu nevidiacich a Slovenský paraolympijský výbor. Vytvorili podpornú sieť ľudí, ktorí im pomáhali pri začlenení hendikepovaného žiaka. 

Kováčová sa dokonca naučila čítať Braillovo písmo. „Učila som sa počas prázdnin a aj spolu s ním. Bol veľmi šikovný, predbiehal zdravé deti,“ opisuje. Adriánov hendikep motivoval triedu na obrovskú kreativitu. Braillove písmenká mu napríklad vytvárali z lega.

„Rozhodli sme sa zapojiť Adriána do všetkého, takže sme spolu cvičili na telocviku, chodili do divadla, kina, na výlety, dokonca sme spolu aj bežkovali a zúčastnili sme sa na lyžiarskom výcviku. Na prírodovede som vždy pripravovala pokusy Aďkovi do ruky, aby si čo najviac vecí mohol ohmatať.“ 

Adrián je momentálne piatak, výborne sa učí, zúčastňuje sa na vedomostných súťažiach a hrá na klavíri a na bicích v ZUŠ, ktorá je súčasťou školy. Triedna učiteľka, ktorá mu dala šancu toto všetko dokázať, zdôrazňuje, že výsledky nie sú len jej zásluha, ale aj výsledok chlapcovej šikovnosti, ako aj práci osobnej pomocníčky, ktorú mu mohli prideliť. Aj na druhom stupni sa stala jeho očami asistentka Zuzana Lehotská.

Nedokázala by som učiť len pre peniaze

Podľa Kováčovej je dobré, ak sa kolektív skladá z rôznych detí, pričom každé vyniká v niečom inom a má špecifické danosti. A aký žiak je najlepší? „Taký zrejme neexistuje, rovnako ako najlepší učiteľ. Každý z nás robí svoju prácu najlepšie, ako vie. Je to poslanie, ktoré sa asi nedá robiť len pre peniaze. Nedokázala by som to robiť, keby som pre učenie nehorela vášňou,“ hovorí o vlastnej motivácii odovzdávať ďalej vedomosti. 

Braillovo písmo medzitým zabudla, lebo ho už nepoužíva. Skúsenosť s nevidiacim žiakom ju však navždy zmenila. Uvedomila si vďačnosť za to, že nemusí riešiť problémy ako nevidiaci ľudia a zároveň začala ich pomôcky vnímať v bežnom živote. „Zrazu bolo Braillovo šesťbodové písmo na liekoch, bankomatoch, výťahoch v obchodných centrách, pri návšteve rôznych kultúrnych pamiatok, jednoducho všade. Otvorilo mi to druhýkrát oči.“

Žiak so zdravotným znevýhodnením obohatil aj ostatných v triede. „Zvyšných osemnásť žiakov sa učilo fungovať s ním. Verím, že aj vďaka tejto skúsenosti z nich vyrastú múdri, empatickí a vnímaví ľudia,“ uzatvára učiteľka.