Katolícky kňaz a profesor Padovskej univerzity Milan S. Ďurica patril medzi výrazných predstaviteľov slovenského exilu, jeho kniha Dejiny Slovenska a Slovákov vyšla postupne až v šiestich vydaniach (naposledy v roku 2021) a patrí medzi najpredávanejšie knihy svojho žánru u nás. Touto knihou a svojim dielom vyvolal Ďurica po roku 1989 ostrú polemiku medzi slovenskými historikmi, zúčastnil sa niekoľkých verejných debát, napriek tvrdej polemike vystupoval s rešpektom k svojim oponentom. Ďurica sa usiloval o iný výklad moderných slovenských dejín, vymedzoval sa voči dedičstvu a vplyvu historikov z obdobia komunizmu, ktorých Ďurica kritizoval za ich výklad dejín. Ďurica bol zase kritizovaný za jeho hodnotenie zodpovednosti a osobnosti Jozefa Tisa, slovenskí historici ako Ľubomír Lipták či Ivan Kamenec mu vyčítali apologetický charakter diela.

K zásluhám profesora Ďuricu patrilo, že slovenskú historiografiu obohatil o prácu so zahraničnými archívmi, často čerpal z talianskych a vatikánskych archívov, ktoré dovtedy u nás neboli známe.

K jeho práci patrilo aj to, že k téme Slovenského štátu a osobnosti prezidenta Jozefa Tisa zastával osobne angažovaný postoj, napríklad knihu Jozef Tiso. Životopisný profil zakončil výzvou na jeho svätorečenie. V svojom diele sa usiloval dokázať, že prezident Tiso neniesol zodpovednosť za deportácie slovenských židov, tú podľa neho niesli iné orgány vtedajšieho štátu.

Ďurica sa narodil v roku 1925 v Krivanoch, v roku 1943 vstúpil do rehole saleziánov, emigroval a za katolíckeho kňaza bol vysvätený v roku 1956 v Turíne. Študoval v Turíne, Ženeve a Louvaine, vyššie štúdiá a postgraduál absolvoval v Padove, Viedni, Kolíne a Bonne. Po roku 1956 sa stal profesorom teológie na Saleziánskej vysokej škole v Abamo Terme, od 60. rokov až do roku 1997 pôsobil ako profesor politických a ústavných dejín na univerzite v Padove, kde viedol aj katedru. Počas Druhého vatikánskeho koncilu pôsobil ako odborný poradca pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. Počas celého obdobia komunizmu udržiaval kontakt so Slovenskom, aj slovenským exilom.

V roku 1998 sa presťahoval na Slovensko, už predtým - od roku 1993 - pôsobil ako profesor cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, prispel k založeniu Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva. Na Vianoce 1970 stratil sluch a po 90-tke sa postupne utiahol do ústrania. Trinásteho augusta tohto roku by sa bol dožil 99 rokov.

Nech mu je zem ľahká a nech mu večné svetlo svieti!

(fed)