Riaditeľka školy pre autistické deti: Alfa a omega je socializácia, odporučila by som už nič neuzatvárať

Zdôrazňujú sa dosahy uzavretých škôl na duševné zdravie detí. Hovorí sa o zníženej schopnosti sústrediť sa, pamätať si, depresii či sebapoškodzovaní. Aké sú dosahy pandémie na vašich žiakov s autizmom?

Učivo sme prevažne opakovali a utvrdzovali. Len menšina žiakov zvládala online formu výuky a tým sme aj pridávali nové učivo, ku ktorému sa potom opakovane vracali.

Dotkla sa ich pandémia v oblasti duševného zdravia viac než žiakov v bežných školách?

To neviem porovnať, nemám o tom štatistiky. V konečnom dôsledku to možno naši žiaci zvládali lepšie než deti v bežných školách. Duševné zdravie bolo ohrozené skôr u všetkých rodičov a z nich sa to prenášalo na deti. Autistické deti sú viac zamerané na seba, takže sa stres z rodičov na ne zrejme až tak neprenášal.

Čiže väčšina vašich žiakov znášala dištančné vyučovanie dobre?

Neviem posúdiť slovo „dobre“, to je hra so slovíčkami. Naši žiaci to zvládali primerane. Po dištančnom vzdelávaní sa vracali ako po prázdninách. Reagovali tak, ako sme boli zvyknutí zo začiatku roka. Nezaznamenali sme u nich väčší stres, plač, odpor či antagonizmus.

Čím si vysvetľujete tento úspech?

Nenazývala by som to úspechom. Zrejme je to o samotnom žiakovi a o tom, ako bol vychovávaný a aká ľahká je jeho diagnóza. Možno je to spôsobené tým, že školy majú nastavené rituály a špeciálny pedagogický prístup, ktorý je diametrálne odlišný od rodičovského. Dieťa sa naň niekoľko mesiacov adaptuje a ak si zvykne, po otvorení školy je schopné opäť na tento systém nastúpiť. Je to zrejme o zvyku.

Pri autistoch sa zdôrazňuje, že potrebujú režim. Preto by to niekto mohol považovať za úspech, keďže boli deti schopné uchytiť sa v neustálom striedaní z dištančnej na prezenčnú formu vzdelávania.

V porovnaní s inými bežnými školami, najmä s druhým stupňom základných škôl, sme boli veľmi dlhý čas na prezenčnom vyučovaní. Do Vianoc sme fungovali normálne v školách a potom od Veľkej noci tiež. Možno to deti tak nepociťovali, lebo obdobie doma vnímali ako prázdniny. Ale pokiaľ by mala byť ich výučba striedavá, tak nedokážem posúdiť možné dosahy. To by mohlo niečo narušiť.

Ako to zvládali rodičia?

V podstate suplovali pedagogické, terapeutické aj rodičovské role. Sami sa museli nastaviť a vytvárať určitú rodinnú atmosféru. Mali to naozaj ťažké.

Čo ste im radili?

To asi nemôžem povedať (Smiech.) Som vyštudovaná PCA psychoterapeutka a z môjho pohľadu je najdôležitejšia ochrana ľudskej osobnosti. Radila som im, aby sa dali do pohody a nestresovali sa maličkosťami, ak sa súčasne stresujú veľkými vecami, a aby si posilňovali imunitu. Dôležité bolo nebazírovať na veciach školských, ale preživších. Urobiť, čo sa dá a zvyšok sa doženie. Bolo podstatné, aby boli v pohode. Keď budú v pohode rodičia, budú aj žiaci.

Ako rodičia túto úlohu zvládli?

S nadhľadom. Na sociálnych sieťach je veľa odporu a hnevu voči akémukoľvek nariadeniu či zmenám. Naši rodičia sa tým však nedali ovplyvniť. Vzhľadom na to, že vychovávajú autistické deti, lepšie sa adaptujú na stresové situácie a majú nadhľad.

Vyskytlo sa v správaní detí počas pandémie niečo úplne nové, na čo musíte reflektovať?

Naša škola funguje od roku 2015 a naši žiaci za ten čas vyrástli do puberty. Vtedy začínajú amoky, ktoré sú pri autistoch výrazné. Nevedeli sme, čo sa deje a čo máme robiť. Pracujeme teda s úplne novou témou. Nie všetky amoky sú diagnóza, ide aj o hormóny, čo je z nášho pohľadu jednoduchšie, lebo pomenovaný problém je riešiteľný problém.

Ako sa dá príčina amoku odlíšiť?

Pozorovaním. Máme v triede štyroch žiakov, špeciálneho pedagóga a asistenta, takže stíhajú deti pozorovať a poznajú ich. Vidia, keď nejde o bežný amok. Konzultujeme aj s rodičmi a pýtame sa ich, ako sa deti správajú doma. S pomocou špecialistu na diagnostiku vždy prídeme na to, čo sa deje. Problematiku riešime aj cez odborné semináre na témy ako sexualita žiakov s poruchou autistického spektra.

V redakcii poznáme prípad rodičov, ktorí vychovávajú dve autistické deti. To mladšie sa počas pandémie, keď sa nikam nechodilo, podľa slov rodičov akoby zastavilo vo vývoji. Badáte okolo seba aj takéto prípady?

Občianske združenie AUTIS , ktoré je zriaďovateľom našej základnej školy, má v gescii aj centrum ProAutis pre deti v predškolskom veku. Toto centrum fungovalo aj počas pandémie, takže deti sa tam socializovali a rodičia boli pokojní, pretože mohli chodiť do práce. Pre tieto deti sa akoby nič nezmenilo, socializácia je najdôležitejšia u detí všeobecne. Deti začnú stagnovať, ak nevedia, čo sa deje a chýbajú im ruch a kamaráti. Len v prítomnosti niečoho, čo nie sme, môžeme zistiť, kto vlastne sme. V predškolskom veku môže byť preto stagnácia výraznejšia, ak sa deti – s diagnózou či bez nej – nestretávajú.

Ako možno v predškolskom veku autizmus odhaliť? Poznám prípad páru, ktorý navštívil veľa lekárov, až na deviaty pokus psychiater určil, že ide o toto ochorenie, dovtedy všetci lekári prízvukovali, že rodičia majú byť prísni, nemajú poľaviť. Čo by si mali rodičia na deťoch všímať?

Tejto téme sa venujem len okrajovo, ale presnú odpoveď nemáme. Rodičia nemajú istotu, ani jeden odborník nepozná jasnú odpoveď na to, prečo a ako autizmus vzniká. Môže to byť tak, že dieťa je iné už od narodenia a stagnuje. Môže sa tiež stať, že dieťa je šikovné a verbálne, ale odrazu sa v určitom veku vývojovo zastaví, neudržiava očný kontakt, je egoistickejšie. Preto je dôležité, aby rodič navštívil viacero odborníkov a dal si s tým prácu.

Ak by boli špeciálne školy zatvorené dlhodobo, mohlo by to mať v porovnaní s nešpeciálnymi školami ešte horší dosah na deti?

(Chvíľa ticha.) Premýšľam, či je tam vôbec iné špecifikum na názor ako pri bežných školách. Myslím si, že socializácia je rovnako dôležitá pre intaktné deti aj pre deti s postihnutím. Nehovorím o stredných školách, tam si dieťa socializáciu nájde, aj keby sme mali umierať na ulici. Je to prirodzené. Malé deti sa však nevedia prirodzene socializovať, riadia sa pokynmi rodičov, ktorí ich vedú do kolektívu. Naše deti sa tiež nevedia samé socializovať, pretože majú postihnutie a často nevedia ani to, kde bývajú. Nemôžu ísť samé von prejsť sa. Potrebujú neustále rodiča alebo učiteľa na to, aby sa mohli socializovať, to je ten najväčší problém. Socializácia je prioritou prežitia v akejkoľvek dobe.

Ak sa socializácia z nejakého dôvodu u týchto detí obmedzí, čo by mohlo pomôcť, aby prestali stagnovať? Postačí len vrátiť ich do kolektívu detí?

Naozaj neviem na túto otázku dať jasnú a definitívnu odpoveď, akurát ma pri predstave, že na ňu vôbec musím myslieť, zamrazí. Alfa a omega detí je socializácia. Je možné, že pri obmedzeniach a nemožnosti sa stretávať tvárou v tvár sa deti uzavrú do seba, nebudú spojené s reálnym svetom, ale len tým virtuálnym. Takéto sebapoznávanie môže v konečnom dôsledku narobiť viac škody ako úžitku. Teraz hovorím z terapeutickej praxe.

Prejdime k novému školskému roku. Ako sa vyvíja počet novoprijatých detí v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi?

Otvorili sme dve nové triedy, čo je o jednu viac než pred rokom. Jednu triedu sme dokonca neotvorili preto, že nám chýbajú priestory. Máme taký nával detí s poruchou autistického spektra s mentálnym postihnutím aj bez neho, že musíme hľadať priestory v blízkom okruhu, aby sme mohli vytvoriť detašované pracovisko.

Takže dokopy máte šesť tried. V každej z nich sú teda štyria žiaci?

Áno, v každej sú štyria žiaci s približne rovnakými diagnózami. Nemusí ich spájať rovnaký vek či trieda. Dôležité je, aby mali deti približne rovnakú diagnózu a navzájom sa nerušili.

Ponúklo vám mesto pomoc pri hľadaní nových priestorov?

Mesto nám pomáha už len tým, že nám znížilo nájom počas pandémie na nulu a posledné štyri mesiace na polovicu.

Bude teda zrejme potrebné rozširovať aj špeciálny pedagogický zbor.

Áno.

Dlhodobo sa hovorí o tom, že na slovenských školách chýbajú asistenti, špeciálni pedagógovia či psychológovia. Podarí sa vám obsadiť nové pracovné pozície?

Necháme sa prekvapiť. (Úsmev.) Z malej časti nás financuje ministerstvo školstva, zvyšok je v našej réžii. Minulý rok to bolo s projektami veľmi slabé.

Deti, ktoré ste neprijali pre nízke kapacity, budú navštevovať bežné školy?

Budú navštevovať opakovane predškolské zariadenie a nasledujúci rok vyskúšajú opäť šťastie.

Je toto prekážkou vo vývoji detí trpiacich autizmom? Do akej miery ich ovplyvní, že ostanú v škôlke a nenastúpia do špeciálnej školy?

Záleží na tom, aké je dané predškolské zariadenie a akí sú pedagógovia. Potrebujú mať prehľad o tom, aké deti sú v triede. Na pedagógov v bežných školských zariadeniach je aktuálne obrovský tlak. Majú to niekedy ťažšie než my, ktorí máme deti s jednou diagnózou a konkrétne tej sa venujeme. V škôlkach aj školách chýbajú inkluzívne tímy.

My máme v triede asistenta aj učiteľa, ktorí obaja vyštudovali špeciálnu pedagogiku a spolupracujeme s odborníkmi. Tento odborný prínos potrebujú predškolské zariadenia, ale aj školy vo všeobecnosti.

Počet detí s autizmom teda vzrastá. Aký vývoj očakávate do budúcna?

Myslím si, že sa tento vývoj určite nezastaví a ani nebude stagnovať. Podľa krivky vývoja, ktorú pociťujem na našej škole, týchto detí stále pribúda.

Ako sa vaši žiaci cítia pred novým školským rokom? Boja sa, odmietajú nástup alebo je to v poriadku?

Naše deti sa neboja ničoho, čoho sa obávajú bežné deti. Mohli by sme im „závidieť“ v tom zmysle, že sú zamerané na seba a nerozumejú. Starajú sa o seba a svoje potreby, rodičia to teda majú ťažké za dvoch.

Čiže akoby nevnímali, že je pandémia?

Deti s Aspergerovým syndrómom podľa mňa aspoň okrajovo vedia, čo sa deje, ale najmä z reakcií rodičov a určite nie z článkov.

Máte vedomosť o tom, či sú niektoré deti aj učitelia zaočkovaní?

Nechcem sa k tomu vyjadrovať.

Rátate s tým, že sa v triede vyskytne niekto pozitívny a všetci budú musieť ísť do karantény?

Dá sa to očakávať, ale budem sa veľmi modliť, aby sa to nestalo. Minulý rok nás naučil, že všetko sa dá nejakým spôsobom prežiť. Uvidíme, čo príde, nemôžeme sa nastavovať na nič. Budeme to riešiť priebežne. Minulý rok sme fungovali počas celého prezenčného vyučovania napriek tomu, že naši žiaci nenosia rúška. Deti s poruchou autistického spektra sa tiež netestujú, pretože to nezvládajú. Nemali sme však jediného chorého žiaka. Možno je to zázrak, možno šťastie. Uvidíme.

Odporučili by ste radšej špeciálne školy neuzatvárať?

Odporučila by som neuzatvárať nič.