Reakciu som čakal, zvlášť by som sa bol potešil, keby niekto vytiahol proti mne Iuvenalisovu satiru ("Lekári, neváhajte a zaraz mu pustite žilou – ten chlap sa zbláznil!"), prípadne sa pohral s témou homosexuality (či dokonca pederastie) v antickom Grécku, bol by som donútený sa trošku krútiť, ale mal som nachystaný aj protiargument. K najlepším tradíciám antiky patrí pestovanie dialógu, progresívna kultúra však pestuje nálepky, bany a cancel culture. Nechajme to teda.
Spomenul som si, ako sa raz Umberto Eco posťažoval na davy mladých návštevníkov v galériách, ako obchádzajú obrazy s antickými alebo náboženskými motívmi bez porozumenia, na čo hľadia. Mal som podobný pocit z kritikov môjho videa.
Bol som obvinený naozaj zo všetkého možného aj nemožného.
Že nerozumiem podprsenkám, teplu, feminizmu, homosexualite, ani Lysistrate. Poučovali a posmievali sa od pani Kovačič Hanzelovej po kadejakých mládežníkov všetci možní. Ale najmä vekom mladší, rozhorčené ženy aj mladí homosexuálni muži, charakter debaty bol mierne stádovitý.
Maturantov z podcastu v Sme chcem oceniť, že si prečítali heslo o Lysistrate na wikipédii, zároveň ich povzbudzujem, nech skúsia aj samotné dielo (ideálne Mihálikov preklad s Cipárovymi ilustráciami, Okálov preklad je o poznanie decentnejší), budú milo prekvapení, že čítanie prinesie viac ako zhrnutie obsahu diela. Kritikovi z N budem venovať poznámku pod čiarou, lebo jeho poznámka bola zákernejšia (ad hominem) a išla mimo témy.
Neúspešné političky aj úspešné influencerky chcem upokojiť, že o podprsenky, ani pohodlnosť mi naozaj nejde. Taká banalita predsa nestojí za reč, venoval som sa módnemu trendu, nie teplákovej ani pyžamovej kultúre. A hovoril som o mladých ženách, čo s tou módou priamo súvisí, vysvetlenie príde nižšie. Rovnako sa míňajú cieľom pohotoví sexuológovia, že takto homosexuálov ženy nevyrušia. Tu azda reagovať netreba vôbec, ak predsa, poprosím čitateľov so zmyslom pre humor v diskusii, nech to urobia za mňa. Len prosím slušne.
Provokujúce sú na reakciách najmä dve veci.
Prvou je transparentná hlúposť, druhou je domýšľavosť. O tej prvej sa mi písať nechce. Pokiaľ ide o druhú výhradu, tak ma prekvapuje, kto kritizuje. Poznám prostredie slovenských médií, viem koľko ubolených a preplakaných tragédií v dôsledku sexuálneho predátorstva či bohapustého zneužívania (aj využívania) tu je, často aj za cenu zničenia manželstiev a vzťahov s deťmi, žiaľ aj s horšími osobnými tragédiami, čakal by som trochu sebareflexie.
Alebo že by to bolo naopak a tieto veci sú priamo spojené? Že ľudia, pre ktorých je sex nástrojom moci, sexualita je oddelená od lásky aj vzťahu, tak vidia v každej poznámke na tému erotiky automaticky to isté? Že o erotike nemožno hovoriť láskavo? Na žene nemožno oceniť jej zmyselnosť a pôvab, že keď niekto hovorí alebo píše o ženských prsiach, že za tým musí byť niečo útočné, úbohé až poklesnuté?
Nuž nemusí. Za svojimi poznámkami k ženskej erotike si stojím, majú úplne iný význam, ako im pripisovali médiá, preto som sa rozhodol reagovať na vzniknutú diskusiu.
A ostanem aj pri spojení s literatúrou.
Nadpis tohto článku som si požičal od Witolda Gombrowicza, a pokúsim sa nadviazať aj na jeho argument z esejí a krátkych článkov, ktoré venoval erotickej a najmä vzťahovej kultúre v Južnej Amerike (Naše erotické drama, Revolver revue, česky 2008). Jemu aj mne išlo totiž výlučne o vzťah mužov a žien, pre puntičkárov: reč je o heterosexuáloch, pretože práve tam cítim problém, na ktorý som chcel spolu s Lysistratou ukázať. Sledujem ho už dlhšie, všetko rozoberiem nižšie.
Pred debatou o erotike ešte jedna osobná poznámka.
Väčšina reakcií v médiách a na sociálnych sieťach mala výrazne osobný rozmer, čo bol základný význam.
Už som to zažil. V minulosti som bol podozrievaný zo skrývanej homosexuality, z toho, že okrádam štát, pretože v porovnaní s Havranom stojí moja relácia dvojnásobok, či dokonca trojnásobok, že Štandard financujú Rusi, či dokonca že vraj konšpirujeme, keď sme kritickí k masovej migrácii a dúhovej ideológii. Realita pri tom útočníkov nikdy nedokázala vyrušiť, taká je podstata týchto nálepiek.
Jedna z mojich dvoch podmienok, keď vznikla relácia Do kríža, bola, že program musí byť lacnejší ako ten Havranov, keď médiá tvrdili opak, požiadal som ich vždy, aby kontaktovali RTVS a vypýtali si kompletné čísla. Trend aj Aktuality sa následne za svoje tvrdenia ospravedlnili. Keby sa pýtali ďalej, zistili by, že mám honorár za moderovanie polovičný oproti kolegom, s ktorými ma tak radi porovnávali, divákov často dvojnásobne viac. Čas vždy odhalí všetko. Aj s tou homosexualitou a ženami v Ríme to nejde dokopy, všakže.
Nemenia sa však kritici, minimálne tí dôležitejší. To by niečo znamenať mohlo.
To, že vás médiá začnú označovať a karikovať, patrí k povolaniu, ak si podľa toho niekto robí na človeka názor, mal by sa nad sebou zamyslieť. Skúseností je na to dostatok.
Nechajme osobnú rovinu, nezvyknem sa urážať, prejdime k vecnej polemike.
Za neuralgický bod najväčšej časti reakcii považujem zmienku o homosexuálnej kultúre vo videu, keby tam nebola, uhorkovou témou by sa video zrejme nestalo. Homosexualita je pre slovenských progresívcov svätá vec, okolo tohto oltárika treba chodiť po špičkách.
Práve preto treba zareagovať.
II.
Za erotickú drámu našej doby považujem mizériu, ktorú podporuje a povzbudzuje kultúra v širokom zmysle slova – móda, životný štýl, skrátka masová kultúra, ktorá je podporovaná progresívnou ideológiou.
Má to svoje neblahé prejavy v bežnom životnom štýle. Rôzne podoby dekadencie, závislostí, pochybností už aj o tom, či je dievča dievčaťom. V menej nápadnej a všeobecnejšej rovine sa to týka vzťahov a módy. Mladé dievčatá a chlapci chodia v širokých vyťahaných veciach, často nosia tmavé alebo šedé nevýrazné farby, potláča sa prirodzený rozdiel medzi mužskou a dievčenskou postavou, potláča sa mužskosť a ženskosť. Má to svoj praktický dôvod. Dievčatá aj chlapci majú dnes až pričasto postavu hrušky, preto to občas vítajú, niečo tým zakrývajú.
Módny priemysel to víta a podporuje. Unisex, teplákové materiály, mikiny, všetko ideálne XXL. Už aj džínsy s bielym tričkom na spôsob Jamesa Deana pôsobia oproti tomu sexi. Ak teda rifle nemajú práve úmyselne tú najškaredšiu farbu a tvar, ktorý dievčatám skryje pás a boky, chlapcom nadváhu.
Nie, nie je to náhoda. Dôkazom sú výklady všetkých hlavných značiek, obchodov je veľa, ale ponuka ponuro konformná.
To je masový vkus, problém zdola. Problém je aj na vyššom poschodí. Je to výsledok dlhodobejšieho trendu.
Unifikácia v oblasti módy a vkusu prešla dlhším oblúkom a postupne sa radikalizovala. Šikovne to zhrnul František Mikš v svojej knižke Obrana ženských tvarů (Barrister and Principal, 2016), ktorou si preto pomôžem.
Kult vyziabnutých žien sa zrodil v homosexuálnom prostredí vrcholovej módy, Mikš opisuje, ako sa Yves Saint-Laurent, talentovaný asistent Christiana Diora, po smrti svojho učiteľa preorientoval v tvorbe a svoju homosexualitu – na rozdiel od Diora, ktorý bol tiež homosexuál, ale ženské tvary cítil a ctil – pretláčal do modelov. Začalo to len pomaly, nevinne. Mužské prvky boli prenášané do ženskej módy, postupne sa u žien čím ďalej zvýrazňovali mužské rysy, tie ženské (napríklad prsia, krivky) sa potláčali. Modelky sa museli prispôsobiť, buď trpeli tlakom, aby chudli (spomeňte si, hovorila o tom verejne kedysi aj naša prvá Miss Ivana Christová), alebo sa preferovali mladšie, škandinávske typy, obdarené a žensky príťažlivé Južanky (aj Rimanky) či slovanské typy, to mali ťažké.
Citát: „Dnes už nikto neobnažuje prsia, pretože už žiadne prsia neexistujú. (...) Raz príde rok, keď z nich nezostane nič. Krepové šaty so vzdušne poletujúcimi cípmi budú visieť na prízrakoch,“ napísal k téme svojho času René Barjavel. A takmer zúfalo dodal: „... napriek tomu by sme tak radi videli nejakú krivku.“
Telo je dôležité. Jeho prirodzenosť a pestovanie má svoj význam. Súvisí to s kultúrou života, a vôbec s kultúrou.
Preto vystavovaná plochosť ženského tela nie je náhoda, rovnako ako tie kusy látky bez tvaru zakrývajúce čoraz obéznejšie postavy dievčat aj chlapcov.
Helmutovi Newtonovi, ktorý vedel odfotiť mohutné prsia a dať tomu zvláštne mužský výraz, to bolo jasné: Obdivoval ženu v mužskom odeve, bola to dokonale androgýnna bytosť: „Nie je to už žena, ale stvorenie, ktoré môže byť prekrásnym chlapcom, alebo prekrásnou ženou. Vábi ma tá tajomnosť.“
Jean-Paul Gaultier, ďalší homosexuál, propaguje svojou módou – ako to nazval – „rovnosť v sexuálnej príťažlivosti“. Mal rád zženštilých mužov a mužky – jemne homosexualizované ženy. Pohlavie zavadzia, prekáža, ako ďaleko sme od genderu?
A pokojne pridajte Gucciho, Dolce a Gabbanu, Versace..
Náš návrhár Fero Mikloško ešte zaostáva, jeho modely ešte stále cítia ženu.
Prišiel aj nesúhlas. Coco Chanel s tým kedysi skúsila bojovať, ale to je už dávno-pradávno: „Špičková móda je odsúdená k zániku, pretože sa ocitla v rukách mužov, ktorí nemajú ženy radi a chcú si z nich uťahovať. Muži sa obliekajú ako ženy, ženy ako muži.. a nikto nie je s ničím spokojný.“
Sama bola vraj bisexuálka, ale ako napísala autorka jej životopisu, nechcela útočiť na kultúru. Mala v niečom intuíciu, možno neprišla spokojnosť, ale tá zmena sa podarila. Dodnes má svojich podporovateľov, aj hlasných obrancov.
Pred rokmi som sa rozprával s jedným úspešným návrhárom, ktorý mi hovoril, ako chodí pred sezónou po konferenciách a módnych workshopoch, cíti tlak vopred stanoveného trendu (farby, tvary), a nikto sa nebúri. Tešia sa, že na zvolených farbách sa zvezú na spoločnej vlne, všetci zarobia. Spolu s manželkou unikli do súkromnej dielne, radšej tešia úzky okruh zákazníkov.
Zámer vládne. Kedysi sa tvorili odevy pre ženy, teraz sa začínajú tvoriť ženy pre odevy, cituje Mikš istého autora. Pochybnosti o homosexualizácii módy možno mať dovtedy, kým sa nespýtate, koľko určujúcich svetových módnych návrhárov sú homosexuáli (čo ešte nemusí byť téma), ktorí súčasne homosexualizujú módu (čo už problém je), kým sa nepozriete na výklady obchodov na najlepších bulvároch, kým si neprejdete veľkými letiskami s masívnymi reklamami, alebo jednoducho nestiahnete klapky z očí. Ako to vystihol jeden z popredných francúzskych návrhárov, "na žene mi stačia nohy, krk a ramená, o ostatné sa už postarám".
Všetko to, samozrejme, úzko súvisí s dúhovou agendou a potláčaním prirodzených rolí muža a ženy, nota bene rodiny. Ducan: „Snahu pripraviť ženy o ich krásu, podstatu a pohlavie len preto, aby si človek mohol prisvojiť slávu a zásluhy čoby tvorca unikátneho diela, možno čiastočne vysvetliť opojením z moci a slávy. Všetko to potrebuje homosexuálne ovzdušie...“
To som si dovolil vo videu nazvať homosexuálnou kultúrou.
Neznamená to, že všetci sme alebo musíme byť homosexuálmi, vôbec nie, ale znamená to napríklad, že sa už dlhšie cielene vytráca móda, ktorá by zdôrazňovala príťažlivosť ženského tela, prirodzených kriviek a krásy. Oproti mužom sú výnimočné najmä dve partie tela, tak ďaleko sme došli, aby o tom bolo potrebné hovoriť, ale menovať ich azda ešte netreba.
A teraz si predstavte, že na začiatku prázdnin, bez toho, aby sa zmenili výklady hlavných módnych značiek v butikoch poblíž Španielskych schodov, začnú mladé ženy zvýrazňovať svoje ženské prvky, svojimi krivkami vedome budiť pozornosť, pretože chcú jednoducho zaujať. (Nehovorím o tričkách, pani Ďuriš Nicholsonová.) Móda sa zmenila. A predstavte si to – dopyt tomu praje.
Nie, ženy sa neobliekajú len kvôli mužom, ale odev je prejavom našej kultúrnosti, tým ako sa obliekate, hovoríte nielen o sebe, ale najmä sa tým prihovárate svojmu okoliu. Veď to praktikujeme od pohrebov po svadby, všade. Hoci dnes akoby tomu futbalisti rozumeli lepšie ako politici. Novinárov hľadajte na konci radu, žiaľ.
A dôležitý je aj ten stredomorský Juh: práve tam sú predsa konvencie náročnejšie, do chrámov ani na spoločenskú večeru sa nedostanete s vyzývavým topom, nepatrí sa to, pravidlá sa ešte stále dodržujú (určite viac ako u nás).
Tu však naša erotická dráma nekončí, skôr naopak.
III.
Naposledy poviem, že o homosexuálov v populácii, ani ich orientáciu tu nejde. Je ich príliš málo, aby to malo vplyv. Témou je homosexualizácia heteroväčšiny, potláčanie prirodzených rozdielov tam, kde sú a majú byť dôležité.
Všímam si to už dávnejšie, mladých ľudí je dnes výrazne menej, ako bolo nás Husákových detí, v čomsi majú lepšie predpoklady a viac možností, ale zoznamujú sa medzi sebou ťažšie. Ťažšie sa im o tom aj hovorí.
Dlho som mal pocit, že zodpovednosť nesú skôr sebeckí alebo naopak znudení mladí muži. V poslednom čase vnímam zvýšenú mieru zodpovednosti dievčat, pozorovanie je odkázané na poznámky známych, ktorí sa trápia. Ešte horšie je, že to zasiahlo pomerne značnú skupinu mladej generácie akosi spoločne. Problémom je ich sklesnutosť, vyhasnutosť.
Witold Gombrowicz si niečo podobné všimol pred vyše polstoročím v Latinskej Amerike: Mladí ľudia „nie sú takí veselí, vitálni, nadšení. (...) Tým, čo im chýba, je nadšenie, okúzlenie, ku ktorému dochádza medzi chlapcom a dievčaťom, ak je v ich vzájomnom správaní niečo viac než základný fyzický pud.“
Považoval to za problém „predstavivosti“ a cítil potrebu „z gruntu revidovať (...) erotickú mytológiu“.
Nemyslím, že sme na tom tak zle. Ale bozkávajúcich mladých dvojíc – chlapcov a dievčat – je u nás viditeľne menej. Kedysi nám naša gymnaziálna učiteľka estetiky, ktorá nás vedela okúzliť nielen vedomosťami, radila, aby sme sa na verejnosti veľmi nebozkávali, aby nám tí okolo nezávideli. Bolo to láskavo prívetivé. Dnes sa človek poteší, keď bozkávajúceho chlapca s dievčaťom stretne. Už netreba závidieť, treba im priať.
Čím to je?
Veď predsa ide o jednu z najprirodzenejších vecí, ktorá sa nedá zabudnúť, ani potlačiť. A predsa sa vytráca...
Práve toto je skutočná erotická dráma, a nie to, čo pohoršilo influencerky na mojom videu.
Jacques Maritain kedysi definoval rozdiel medzi láskou a priateľstvom tým, že pri priateľstve dochádza k výmene dobier, napríklad láskavosti, starostlivosti, dosaďte si. Láska je zaujatosť osobou. A odovzdanosť osobe. Nuž a domnievam sa, že nedostatočná erotická predstavivosť, na ktorú má svoj vplyv životný štýl, móda, ale aj schopnosť viesť rozhovor a nielen pozerať krátke videá a fotky, je len časť odpovede. Tou druhou je nedostatkovosť lásky.
Erotika a láska majú hlbší súvis, než to priznávajú tí, ktorí tak radi hovoria o sexe. „Ak sa má uzdraviť erotický život (...), musí sa najprv uzdraviť erotická predstavivosť muža a ženy,“ napísal Gombrowicz. „Nič nie je dlhodobo otupnejšie, ako sex bez lásky,“ povedal mi raz jeden bratislavský liberálny novinár. Sťažoval sa, nie chválil.
Ak to chceme v spoločnosti zmeniť, nemožno to dosiahnuť bez toho, ak neobnovíme krásu ženy v očiach muža a naopak. Móda, ale aj správanie a schopnosť viesť rozhovor, sú toho predpokladom. Preto som v tom videu spomenul, že dôležité je, aby mladé dievčatá zostali zdržanlivé. Inak nebudú mladí muži brať mladé ženy vážne, spýtajte sa sklamaných dievčat. Alebo toho môjho známeho novinára.
Na Gombrowicza by som rád nadviazal ešte niečím. Problém, ktorý identifikoval v Latinskej Amerike, bol, samozrejme, iný, než ten náš, ale veril, že ak má dôjsť k zmene, nevyhnutným predpokladom je „otvorená a úprimná diskusia,“ k čomu u nás nepríde, ak neprekonáme limity ideologickej pasce, do ktorej sme sa postupne dostali.
Podprsenky sú zástupná téma, najmä ak ich nenosenie vysvetľujú feministky politikou a pohodlnosťou.
Esprit sa skrýva v presnom opaku. Ak sa nezačneme smiať a nebrať všetko osobne a útočne, žarty považovať za apriori podozrivé teórie, nepodarí sa to.
Ak tomu moje video pomôže, tak u nás naozaj lietal posvätný Ibis.
Moja žena po napísaní tohto textu poznamenala, že je len škoda, že si to väčšina z tých oduševnených kritikov nikdy neprečíta. Viem to, ale nie je to škoda. Inak to jednoducho byť nemôže. Človek hovorí za seba vždy najmä svojím životom, v tom treba obstáť. A podľa toho si robiť názor na ľudí okolo.
To ostatné je vedľajšie, rozsúdi to definitívne až čas.
Keď vypukla tá búrka v pohári a na moju osobu sa vyjadrovali ľudia po sociálnych sieťach, stretol som v Bratislave mladú ženu v pekných šatách, ktoré zvýraznili jej krivky, prítomný bol aj ten "rímsky vplyv". Pousmial som sa a potešil.
Ale ak ste došli až sem, potešíte ma, ak si to video pustíte ešte raz.
Poznámka pod čiarou.
Novinár Struhárik spojil v denníku N moje video s kritikou Kamaly Harrisovej na úrad amerického prezidenta, ktorú som kritizoval v programe u Anky Žitnej. Nenamáhal sa veľmi, je to novinár, ktorý rád kreslí priamky. Problém je, že Harrisová je mimoriadne neschopná politička, jej popularita pred ostatnými voľbami, keď si ju vybral Joe Biden, postupne klesala kdesi na úroveň troch percent. Zobral si ju len preto, že bola žena a „hnedá“, ako sa sama označuje. Neschopnosť ukázala v úrade, väčšina jej spolupracovníkov ju rýchlo opúšťala, twitter je plný jej smiešne nelogických výrokov. Nazval som ju chodiacou kvótou a je to presný popis. Keby nebola ženou a nepatrila k menšine, nikdy by sa nestala viceprezidentkou, a zrejme by nezískala ani niektoré pozície pred tým. Som presvedčený, že takáto politička uráža každého voliča, o ženách ani nehovoriac.
Ak niekto prehliadne celú realitu, pričom je verejne dostupná, aby z kritika urobil mizogýna, čo tým chce vlastne povedať?
Myslím si, že odpoveď je jasná, bez toho, aby ju bolo potrebné vysloviť.
