Sobáš v mladom veku bez predchádzajúceho spolužitia zvyšuje šance na úspešné manželstvo, ukazujú výskumy

V minulosti, najmä u žien, mali vzťahy spravidla jasnú líniu: dvorenie spelo k manželstvu, ktoré viedlo k sexu, spolužitiu a deťom. V súčasnosti je manželstvo čoraz častejšie až na konci tejto línie.

Najmä vo vyspelom svete je trendom so svadbou počkať. Štúdium, kariéra či chuť „užiť si“ – dôvodov navliecť si obrúčku neskôr je veľa. Výnimkou už nie je ani Slovensko. Podľa teórie demografického prechodu, ktorá vysvetľuje zmeny v reprodukčnom správaní obyvateľov, sa na našom území po roku 1989 transformoval model sobášnosti.

„V minulosti patrila Slovenská republika medzi krajiny, v ktorých bol pre obyvateľstvo typický skorý vstup do manželstva. V posledných dekádach dochádza k zmene sobášneho správania, najmä k odkladom sobášov do vyššieho veku. Od roku 1993 [do roku 2020, pozn. red.] sa vek snúbencov zvýšil u mužov aj žien v priemere o deväť rokov,“ uviedla pre TASR riaditeľka odboru štatistiky obyvateľstva Štatistického úradu SR Zuzana Podmanická.

V súčasnosti sa slovenské ženy najčastejšie sobášia vo veku od 25 do 29 rokov, pri mužoch je táto latka posunutá od 30 do 34 rokov. Priemerný vek ženiaceho sa muža dosiahol v roku 2021 na Slovensku takmer 35 rokov a pri ženách to bolo 32 rokov. Pravda, treba si uvedomiť, že sa sem zaratúvajú nielen ľudia, ktorí absolvujú sobáš prvýkrát, ale napríklad aj rozvedení či ovdovení Slováci.

Najskôr si to spolu vyskúšajme, hovorí všeobecný názor

V 90. rokoch začali partneri akceptovať spolužitie ako prípravu na manželstvo. Odvtedy sa sobáš odkladá do čoraz vyššieho veku a v spoločnej domácnosti žijú aj partneri, ktorí sobáš vôbec neplánujú.

V roku 2011 deklarovalo na Slovensku kohabitáciu 90-tisíc párov. V porovnaní s rokom 2001 to bol nárast o približne 60-tisíc. Toto číslo je dnes ešte vyššie. Kohabitácia bez vízie sobáša sa považuje za samozrejmosť.

„Z pohľadu Biblie a kresťanského učenia je voľné spolužitie (kohabitácia) znakom istej formy neviazaného alebo neverného života. Avšak väčšinová spoločnosť dnes nepozerá na ľudí vo zväzkoch skrze túto optiku. Sociálna inštitúcia rodiny prechádza v súčasnej individualizovanej spoločnosti zmenami. Aj preto sa dnes rozširujú možné formy vzájomného spolužitia,“ vysvetľuje pre Štandard psychológ a vzťahový poradca Marek Horňanský.

Táto stratégia má okrem iného maximalizovať šance na trvalý zväzok. Panuje totiž názor, že skoré manželstvo zvyšuje riziko rozvodu. Ak s týmto závažným rozhodnutím počkáte, máte možnosť vyštudovať, začať si budovať kariéru, osobnostne vyspieť, a tým aj vybrať si k sebe správneho človeka.

Z nedávneho výskumu dvojice autorov z amerického denníka Wall Street Journal (WSJ) však vyplýva, že existuje zaujímavá výnimka v tvrdení, že najlepšie je so sobášom počkať do tridsiatky.

Rovno sa vydajte, vyplýva z prieskumov

Výskumníci analyzovali správy o manželstvách a rozvodoch viac než 50-tisíc žien v Národnom prieskume rastu rodiny (NFSG). Zo zistení vyplýva, že manželstvo pred tridsiatkou nie je rizikové najmä pre ženy, ktoré sa vydali priamo – bez spolužitia pred manželstvom.

To dokonca búra predsudok, že skorší vydaj vedie k častejším rozvodom. V skutočnosti mali ženy, ktoré sa vydali medzi 22. a 30. rokom bez toho, aby predtým spolu žili, jednu z najnižších mier rozvodovosti v NFSG.

Väčšina mladých ľudí verí, že spoločný život je dobrý spôsob, ako si vopred otestovať kvalitu partnera, čím sa zvýši stabilita budúceho manželstva. Minimálne v Spojených štátoch paradoxne výskumy ukazujú presný opak: Američania, ktorí spolu žijú pred sobášom, majú menšiu pravdepodobnosť, že budú šťastne ženatí a častejšie sa rozvádzajú.

Napríklad podľa údajov NFSG majú ženy, ktoré žili v spoločnej domácnosti, o 15 percent vyššiu pravdepodobnosť, že sa rozvedú. Stanfordská štúdia navyše naznačuje, že riziko rozvodu je obzvlášť vysoké u žien, ktoré žili s niekým okrem svojho budúceho manžela. Pravdepodobnosť rozvodu je v takom prípade viac než dvojnásobná. Prečo?

Manželstvo je záväzok a motivácia zlepšovať sa

Psychológ Horňanský konštatuje, že jednou z možných príčin vyššej rozvodovosti kohabitujúcich párov môže byť aj „miera zodpovednosti“, s ktorou partneri vstupujú do partnerstva a do manželstva.

Pre kohabitujúci pár môže ísť o „pokus“ vzájomného spolužitia a v prípade problémov môžu mať neskôr tendenciu zvoliť si ľahšiu cestu.

„Páry, ktoré vstupujú do manželstva, dávajú záväzok sebe samým aj partnerovi, že budú na sebe aj vzťahu (manželstve) pracovať. Je to istý záväzok, teda aj motivácia k zmene, veci zlepšovať, riešiť, napredovať. V tomto vidím rozdiely manželstva voči kohabitujúcemu zväzku,“ hovorí Horňanský. Aj Biskupská konferencia Španielska konštatuje, že „manželstvo nepredstavuje len viditeľné puto, ale aj puto morálne, sociálne či právne“.

Výskum americkej psychologičky Galeny Rhoadesovej z Denverskej univerzity varuje pred tým, že príliš dlhé odkladanie sobáša môže viesť k väčšiemu počtu partnerov. Vo výsledku tak aj k väčšej nespokojnosti, lebo máte s čím porovnávať. Môže sa napríklad stať, že váš predchádzajúci kohabitujúci partner bol lepším milencom než váš manžel, čo vedie k pocitu nespokojnosti a ohrozuje stabilitu manželského zväzku.

Partneri sa menia, testovanie čaká manželov neustále

Mnoho žien si neuvedomuje, že spolužitie môže byť pre ne nevýhodnejšie než pre muža. Napríklad 29-ročná Nikola už štvrtý rok márne čaká na zásnubný prsteň. „Partner nemá motiváciu požiadať ma o ruku. Bývame v spoločnom byte a dostáva odo mňa všetko, čo sa viaže s manželstvom. Varím, periem, upratujem, žijem s ním po sexuálnej stránke. Medzitým čas plynie, túžim po dieťati, ale mimo manželstva ho nechcem,“ sťažuje sa.

Podobnú situáciu zažíva 27-ročná Lucia. „Pred pandémiou sme si vzali hypotéku na dom. Tvorili sme pár len dva roky, ale išlo o výhodnú kúpu, ktorá sa už nemusela zopakovať. Dúfala som, že sa tým náš vzťah posunie, ale partner ani náznakmi neprejavuje zámer zasnúbiť sa. Mrzí ma to, lebo spolužitím sa vytráca čaro, ktoré by sme inak zažili až v manželstve. Ak to nevyjde, dom predáme, už teraz má o 50-tisíc eur vyššiu hodnotu,“ hovorí Lucia.

„V niekom môže voľné spolužitie po čase prerásť v istotu a presvedčenie, že takto je to najlepšie, ženiť sa nebudem,“ varuje psychológ. Druhým dychom dodáva, že „ak sú ľudia zrelí a zodpovední, skôr či neskôr vo vzťahu riešia otázku posvätenia manželstva ako oficiálnej inštitúcie“.

Vzájomné spoznávanie sa je podľa neho veľmi dôležité už pred vstupom do manželského zväzku. Nemusí však nevyhnutne znamenať spolužitie v jednej domácnosti. Veľa sa vraj dá o partnerovi zistiť počas obyčajného randenia.

„Samozrejme, že partneri sa menia v rozličných obdobiach života, inak sa správajú, keď vstupujú do manželstva, inak po iks rokoch spolužitia, keď prídu deti či prvé životné výzvy. ,Testovanie‘ čaká manželov na ďalšej spoločnej ceste neustále. Avšak len tí, pre ktorých je manželstvo a práca na ňom prioritou, tieto výzvy a príležitosti prijímajú a zvládajú,“ zakončuje Horňanský.