V bidenovskom Washingtone sa neokonzervatívci a progresivisti takmer nedajú rozlíšiť

Štúdia sa síce zaštiťuje prestížnou americkou univerzitou, ale skutočný výskum neponúka. Obhajuje tézu, že sankcie fungujú a k tomu sa snažia zhromaždiť všetku dostupnú evidenciu. Pochybné už je zloženie autorov, nikto z nich sa dosiaľ nezaoberal výskumom ekonomických sankcií či medzinárodnými vzťahmi.

Šéf tímu Jeffrey A. Sonnenfeld síce rozsiahlo publikoval o manažmente korporácií, ale postráda akúkoľvek národohospodársku odbornosť. Nedáva mu ju ani jeho dlhoročná podpora progresivistického aktivizmu firiem: feminizmu, migrácie, LGBT či Black Lives Matter. Druhý hlavný autor Steven Tian pred vojnou na Ukrajine žiadnu odbornú publikáciu nenapísal. Na internete o ňom možno iba zistiť, že sa v posledných mesiacoch venuje publicistike na tému, ako ekonomickými sankciami zvrhávať tyranov. Zostávajúci autori sa až na jednu výnimku výskumom nikdy nezaoberali.

Ekonomické sankcie pritom skúma rad renomovaných odborníkov z medzinárodnej ekonómie či politickej ekonómie. Ich závery vedú ku skepse, pretože sa ukazuje, že možnosti zmeniť ekonomickými sankciami politické konanie iného štátu sú silne obmedzené. Nepoznáme jediný historický prípad, keď by sankcie odradili veľmoc od konania, ktoré považuje za napĺňanie svojho životného záujmu.

Kto koho viac poškodí

To sa týka Ruska. Západné sankcie ho majú donútiť, aby sa stiahlo z Ukrajiny. Rusku ide o životný záujem, sankcie teda veľa nezmôžu. Yaleská štúdia to obchádza. Ukazuje, že sankcie Rusko ekonomicky poškodzujú. Na tom však nie je nič objavné. Od začiatku bolo zrejmé, že sankcie Rusko ekonomicky poškodia, tak ako bolo zrejmé, že poškodia aj tých, ktorí ich uvaľujú. Podstatná je potom otázka, koho poškodia viac a ako budú náklady sankcií a protisankcií rozložené v čase a priestore.

To štúdia nerieši. Iba zveličuje náklady Ruska, zatiaľ čo náklady Západu ignoruje alebo bagatelizuje. Napríklad vysvetľuje, že Rusko nemá svoj plyn krátkodobo kam presmerovať, pretože závisí od súčasnej plynovej infraštruktúry, a vzápätí tvrdí, že Európa ľahko ruský plyn nahradí. Ako keby tiež nebola obmedzená infraštruktúrou a kapacitou alternatívnych dodávateľov. Aké tvrdé tieto obmedzenia sú, sa minulý týždeň presvedčil nemecký kancelár Scholz, keď sa vrátil s prázdnymi rukami z rokovania o nórskom plyne.

Štúdia tiež priebežne uvádza makroekonomické čísla, ktoré majú ukázať, že Rusko je závislejšie od ostatných ako ostatní od Ruska. Z hľadiska dosahu sankcií však stačí, ak je jeden kľúčový podnik paralyzovaný nedostatkom kľúčovej suroviny. Z makroekonomického hľadiska to môže byť zanedbateľné, a napriek tomu to ochromí celé priemyselné odvetvie, ako dnes hrozí napríklad chemickému priemyslu.

Štúdia tiež podceňuje schopnosť Ruska privlastniť si západné technológie, záujem Číny aj ďalších aktérov na tom, aby Rusko nepadlo, a mnoho ďalšieho. Nepýta sa, ako by ekonomický tlak mal vynútiť zmenu ruskej politiky. Preto môže dôjsť k víťazoslávnemu záveru, že sankcie fungujú a nesmú poľaviť.

Hlavný znak liberálnej propagandy

Yaleská štúdia napĺňa hlavný znak liberálnej propagandy. Neuvádza vyložené klamstvá, iba prifarbuje fakty a zamlčuje všetko, čo sa nehodí. To, že Moskva zaobchádza s faktami oveľa brutálnejšie, by na obhajobu stačiť nemalo.

Týmto spôsobom informuje o vojne washingtonský Inštitút pre štúdium vojny. Robí tak pod maskou zdanlivo strohých faktov o situácii na bojiskách, ktoré inštitút každý deň voľne ponúka na svojich stránkach a ktoré radi preberajú novinári všetkých smerov.

Posledným príkladom je ostreľovanie Záporožskej jadrovej elektrárne. Obsadili ju Rusi a podľa všetkého ju ostreľujú Ukrajinci. Ale sami sa k tomu radšej nehlásia, a preto aj inštitút hovorí, že nie je jasné, kto ju vlastne ostreľuje. Keď Rusi minulý týždeň varovali pred ukrajinskou sabotážou, inštitút referoval, že Rusi zrejme chystajú záškodnícku akciu, z ktorej obvinia Ukrajincov. Vylúčiť to nemožno, pravdepodobné to nie je. Pokiaľ je to podané ako fakt, ide o dezinformáciu.

Novinár Robert Wright ukázal, že inštitút týmto spôsobom (dez)informuje o Ukrajine systematicky. Navyše vysvetľuje prečo. Inštitút vedú neokonzervatívci Kimberley a Frederick Kaganovci, ktorí majú dlhodobé kontakty s americkým hlbokým štátom: privilegovaný prístup do Pentagónu a k zbrojárom, ktorí ich financujú. Frederickovým bratom je známy neokonzervatívny publicista Robert Kagan, jeho manželka Victoria Nulandová, dnes námestníčka ministra zahraničných vecí, už niekoľko rokov patrí k tvorcom americkej politiky na Ukrajine. Od ideológov vývozov demokracie nestranné spravodajstvo skutočne čakať nemôžeme.

Nie je náhodou, že progresivisti typu Sonnenfelda sa stretávajú s kaganovskými neokonzervatívcami. Nielen v propagande. Američania dnes na Ukrajine podporujú legalizáciu homosexuálnych sobášov. Je to vhodná téma vo vojnou sužovanej a spoločensky skôr konzervatívnej krajine? Ťažko povedať, či prichádza od neokonzervatívcov alebo progresivistov. Konieckoncov tí prví iba vyvážajú nápady tých druhých. V bidenovskom Washingtone sú takmer nerozlíšiteľní, zjednotení nenávisťou k Trumpovi a presvedčením, že majú nespochybniteľný nárok vládnuť Amerike i svetu.

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.